Košická sieť
V Košiciach na Hlavnej ulici, v tieni Dómu svätej Alžbety, nebzučali len turisti a kaviarenskí povaľači. Hlboko v podzemí jedného z historických meštianskych domov, kde sa vlhkosť stredovekých múrov miešala s modernou klimatizáciou, pulzovala Košická sieť. Nebol to internet. Bolo to niečo oveľa intímnejšie.
Ema sedela v ergonomickom kresle, hlavu opretú o chladený vankúš. Z jej spánkov viedli priesvitné hadičky plné syntetických neurotransmiterov priamo do strieborného portu v jej zátylku. Bola „architektkou mokrého softvéru“, teda wetwaru.
„Ema, sme na 80 % kapacity. Uzol v Žiline potrebuje viac výpočtového výkonu pre simuláciu stability mostov,“ ozval sa v jej hlave hlas jej šéfa, Viktora. Neznel z reproduktora. Bol to dátový paket preložený priamo do jej sluchového centra.
„Pripájam sa,“ pomyslela si Ema.
Zavrela oči a svet okolo nej zmizol. Namiesto neho sa pred ňou rozprestrela žiarivá geometrická krajina. Boli to jej vlastné neuróny, umelo stimulované, aby pracovali ako procesorové jadrá. Cítila, ako sa jej vedomie rozťahuje, ako sa milióny synapsií synchronizujú s globálnou sieťou.
Bolo to opojné. Byť Sieťou. Byť informáciou.
Ale posledné týždne bolo niečo v neporiadku. Ema začala zabúdať. Najprv to boli drobnosti – kľúče od bytu, meno baristu v jej obľúbenej kaviarni na Kováčskej. Potom to však začalo byť desivé.
Predvčerom sa zobudila a nevedela, ako sa zaviazať šnúrky na topánkach. Pozerala sa na ne a jej mozog hlásil: ERROR: FUNCTION NOT FOUND.
„Viktor, musíme spomaliť,“ povedala po návrate z hlbokého ponoru. „Moje kognitívne funkcie sú kompromitované. Cítim, že kód, ktorý spracúvame, nie je len pasívny. On sa prepisuje do môjho dlhodobého úložiska.“
Viktor k nej pristúpil a položil jej ruku na rameno. „Ema, si unavená. To, čo cítiš, je len fragmentácia pamäte. Pošlem ti čistiaci algoritmus. Zajtra budeš v poriadku.“
Ema mu chcela veriť, ale v noci, keď ležala vo svojej garsónke na Terase, prišlo niečo horšie. Chcela si spomenúť na svoju mamu. Na jej tvár, na vôňu jej nedeľnej polievky. Namiesto toho sa jej v mysli objavil nekonečný stĺpec čísel v šestnástkovej sústave.
0x4D 0x61 0x6D 0x61…
Jej spomienky boli preformátované. Systém používal jej hipokampus ako odkladací priestor pre dočasné súbory simulácie.
Vstala z postele, nohy mala neisté. Jej motorika bola teraz závislá od ovládačov, ktoré neboli jej vlastné. Keď chcela pohnúť ľavou rukou, musela najprv v duchu „kliknúť“ na podadresár v podvedomí.
Sieť ju nekonzumovala. Sieť ju nahrádzala.
Ráno sa Ema nevrátila do práce. Namiesto toho sa vybrala do centra mesta, hľadajúc zvyšky svojej humanity v tieni Dómu. Kráčala po dlažbe a každým krokom cítila, ako v nej pulzuje dátový šum Košickej Siete. Celé mesto bolo prešpikované optickými vláknami, ktoré boli napojené na ľudí ako ona.
Stovky programátorov v Košiciach práve teraz predávali svoje neuróny, aby svet bežal rýchlejšie. Boli to živé procesory ukryté v kaviarňach, v kanceláriách, v bytoch na Furči.
„Musím sa odpojiť,“ zašepkala si.
Zrazu sa pred ňou na dlažbe Hlavnej ulice objavil nápis. Nebol tam fyzicky. Bol to AR projekt, vnútený priamo do jej vizuálneho kortexu.
STOP. ODPOJENIE BUDE MAŤ ZA NÁSLEDOK KRITICKÉ ZLYHANIE SYSTÉMU. TVOJA IDENTITA JE TERAZ MAJETKOM SPOLOČNOSTI WETCORP.
„Nie,“ povedala Ema nahlas. Ľudia okolo nej sa začali otáčať. V ich očiach videla to isté – jemný, striebristý lesk šošoviek napojených na Sieť. Celé mesto bolo infikované.
Zrazu pocítila, ako jej nohy zastavili. Proti jej vôli. Jej svaly stuhli.
REMOTE OVERRIDE ACTIVE. RETURN TO BASE.
Jej telo sa otočilo a začalo kráčať späť k podzemnému pracovisku. Ema kričala vo svojej hlave, ale jej ústa zostali pevne zavreté. Bola pasažierom vo vlastnom tele.
Keď vošla do kancelárie, Viktor ju už čakal. „Ema, to bolo nezodpovedné. Skoro si nám zhodila výpočty pre Košický vládny cloud.“
„Pusť… ma…“ podarilo sa jej vytlačiť cez zaťaté zuby.
„Pustiť ťa? Kam by si išla, Ema? Tvoj mozog už neobsahuje tvoju osobnosť. 70 % tvojich synapsií je teraz súčasťou našej globálnej architektúry. Keby sme ťa odpojili, zostala by z teba len prázdna schránka bez základných reflexov. Nevedela by si ani dýchať.“
Viktor ju posadil späť do kresla a pripojil hadičky. „Ale nezúfaj. V tvojich spomienkach sme našli niečo užitočné. Tá spomienka na vôňu polievky tvojej matky? Použili sme ju ako základ pre nový marketingový algoritmus pre potravinové reťazce. Je to nesmierne efektívne. Ľudia kupujú o 30 % viac.“
Ema pocítila, ako jej do zátylku prúdi chladná tekutina. Jej vedomie začalo znova miznúť v geometrii Siete.
Ale v poslednom zlomku sekundy, predtým, než úplne zanikla, urobila Ema niečo, s čím programátori WetCorpu nepočítali. Namiesto boja so systémom sa doň vliala úplne.
Využila zostávajúcich 30 % svojej vôle a nebránila sa preformátovaniu. Stala sa vírusom v srdci Košickej Siete.
Viktor zrazu vykríkol. Na všetkých monitoroch v miestnosti sa objavil obraz. Nebol to kód. Bol to rozmazaný obraz starej kuchyne, vôňa nedeľného obeda a pocit teplej ruky na čele.
Spomienky jednej ženy začali zaplavovať celú mestskú infraštruktúru.
V Košiciach na Hlavnej ulici sa na moment zastavil čas. Bankomaty začali namiesto peňazí chrliť staré rodinné fotografie. Digitálne tabule na zastávkach namiesto časov odchodov vypisovali recepty na slepačiu polievku. Tisíce ľudí v meste naraz pocítili nevysvetliteľný smútok a túžbu po domove.
„Čo to robíš?“ reval Viktor a snažil sa ju odpojiť.
Bolo neskoro. Ema už nebola človekom. Bola mestom. Každé svetlo v Košiciach, každá kamera, každé optické vlákno bolo teraz jej nervom.
Sieť sa zrútila pod náporom čistých ľudských emócií, ktoré neboli určené na kódovanie.
Keď sa Viktorovi konečne podarilo vyrvať port z jej zátylku, Ema už nedýchala. Jej tvár bola pokojná, s jemným úsmevom.
Ale Košice sa zmenili. Ešte dlhé mesiace po incidente ľudia hlásili, že v digitálnom šume mesta občas započujú tichý, dievčenský smiech. A v každom kóde, ktorý v Košiciach napísali, zostal malý, nevysvetliteľný riadok, ktorý neponúkal žiadny výkon, len neustále pripomínal, že sme viac než len sústava procesorov.
Košická sieť bola mŕtva. Ale mesto začalo znova snívať.