Červená voda
Zemplínska šírava bola toho leta tichá, hladina nehybná ako sklo pokryté prachom. Ale v dedine Čierna nad Vodou, ukrytej v tieni hrdzavejúcich skeletov niekdajšieho chemického kombinátu „Chem-Zem“, sa dialo niečo, čo miestni nazývali Požehnaním.
Všetko sa začalo v studni starého Fera. Jedného rána, keď vyťahoval vedro, voda nebola priezračná. Mala farbu zrelej višne a hustotu sirupu. Páchla po kovoch, síre a niečom hlboko organickom.
Fero, namiesto toho, aby zavolal hygienu, sa vody napil. Chutila po krvi a hline. O hodinu neskôr sa jeho artritída vytratila. O dva dni mu na mieste, kde mal kedysi useknutý prst z píly, začal rásť nový – ružový, silný, s nechtom, ktorý pripomínal skôr pazúr.
„Je to Božia krv,“ hovoril Fero v krčme a jeho oči, predtým kalné od alkoholu, teraz žiarili neprirodzenou jantárovou farbou.
Netrvalo dlho a červená voda sa objavila v každej studni v dedine.
Martin, novinár z Bratislavy, ktorý prišiel do dediny vyšetrovať správy o „hromadnej psychóze“, zaparkoval auto pred obecným úradom. Dedina pôsobila opustene, ale nebolo to ticho zániku. Bolo to ticho očakávania.
Zbadal ženu, ktorá v záhrade okopávala zemiaky. Keď sa k nej priblížil, zastavila sa a narovnala chrbát. Martinovi prišlo nevoľno. Žena nemala na rukách prsty. Jej dlane končili sériou dlhých, ohybných chápadiel, ktoré sa s neskutočnou obratnosťou prepletali okolo rúčky motyky.
„Dobrý deň,“ začal Martin a snažil sa nedívať na jej ruky. „Som novinár. Hľadám starostu.“
Žena sa naňho usmiala. Jej zuby boli ostré, trojuholníkové, usporiadané v dvoch radoch. „Starosta už nie je starosta. Teraz sme všetci súčasťou Prúdu. Chcete sa napiť? Ste smädný z tej diaľky, cítim to na vašom pote.“
„Nie, ďakujem,“ vykoktal Martin. „Čo sa tu deje? Čo máte s rukami?“
Žena zdvihla svoje chápadlá proti svetlu. „Sú lepšie, nemyslíte? Cítim cez ne zem. Počujem, ako rastú korene. Viem, kedy zemiaky potrebujú vodu skôr, než to pocítia samy. Červená voda nás opravuje, pán z mesta. Odstraňuje chyby, ktoré v nás zanechala stará evolúcia.“
Martin sa otočil a chcel utiecť k autu, ale cestu mu zahatala skupina mužov. Medzi nimi spoznal Fera, o ktorom čítal v úvodných správach. Fero už nevyzeral ako človek. Jeho koža bola pokrytá jemnými, červenými šupinami a namiesto uší mal žiabre, ktoré sa rytmicky sťahovali a uvoľňovali v horúcom letnom vzduchu.
„Kam taký zhon, Martin?“ ozval sa Fero. Hlas mal hlboký, akoby vychádzal z hĺbky studne. „Prišli ste o nás písať? Píšte o kráse. Píšte o tom, že sme sa konečne prestali báť smrti.“
„To, čo sa vám deje, je mutácia!“ zakričal Martin. „Ten chemický závod… nerobili tam len hnojivá! V osemdesiatych rokoch tam armáda testovala génové vektory – vírusy prerobené tak, aby prepisovali, ktoré gény sa v bunke zapnú. Tie barely popraskali a to sa dostalo do spodnej vody. Nič vás neuzdravuje. Prepisuje vám to expresiu génov v živom tele. Mení vás to na monštrá!“
Dedinčania sa rozosmiali. Bol to zbor zvukov, ktorý pripomínal bublanie vody v močiari.
„Monštrá?“ zasmial sa Fero a ukázal na hrdzavé skelety továrne v diaľke. „Tam v tých ruinách ľudia zomierali na rakovinu celé desaťročia. Rodili sa deti s dvoma hlavami, ktoré nežili ani hodinu. To bolo monštruózne. Starý svet nás trávil. Červená voda nás mení. Adaptuje nás na jed, ktorý sme si sami vytvorili. Sme nová zemplínska generácia. Odolná voči ortuti, milujúca olovo.“
Martin cúvol k autu, ale jeden z mužov položil ruku na kapotu. Jeho prsty sa v okamihu premenili na tekutú masu, ktorá prenikla cez kov a vnikla do motora. Auto s hrozným zvukom skapalo.
„Už neodídete, Martin,“ povedal Fero a podišiel k nemu s hlineným krčahom. „Šírava volá. Naše deti sa už rodia so žiabrami. Budeme žiť v červených hĺbkach, kde nás nikto nebude súdiť podľa toho, koľko máme prstov. Napite sa. Staňte sa súčasťou riešenia, nie problému.“
Martin cítil, ako ho obkľučujú. Cítil vôňu červenej vody – sladkú, železitú a nesmierne lákavú. Jeho vnútro, vyčerpané stresom z mesta a cynizmom novinárskej práce, zrazu pocítilo zvláštne nutkanie.
Chcel patriť. Chcel necítiť bolesť.
Na okamih bolo ticho. Len cvrlikanie kobyliek v suchej tráve a jeho vlastný dych. Martin videl svoju tvár odrazenú v tmavej hladine krčaha – unaveného chlapa, ktorý sa už roky nikam nevrátil, ktorý nemal komu zavolať, že prežil. Vedel, čo je v tej vode. Vedel presne, čo mu spraví. A práve preto ho to desilo najviac – nie to, že ho nútia, ale to, ako veľmi sám chcel. Stačilo prestať sa brániť.
Fero mu priložil krčah k perám. Martin sa napil.
Tekutina bola horúca, pálila ho v hrdle, ale keď sa dostala do žalúdka, vybuchla v ňom eufória. Jeho zmysly sa zrazu zostrili. Počul bzučanie hmyzu na kilometre ďaleko. Cítil vibrácie v zemi, každý pohyb dážďovky v pôde.
A pocítil hlad. Ale nie po jedle. Hlad po prepojení.
Pozrel sa na svoje ruky. Koža na nich začala mokvať a pod ňou sa objavovali prvé červené body. Nebola to choroba. Bol to prísľub.
„Vidíte?“ zašepkal Fero. „Už to začína. Modifikácia nie je koniec, Martin. Je to len začiatok novej, červenej histórie.“
Zemplínska šírava v ten večer sčervenala. Nebolo to západom slnka. Z hlbín jazera začala stúpať tekutina, ktorá tam bola uväznená desiatky rokov. Dedina Čierna nad Vodou zmizla z máp. Cesty k nej zarástli neprirodzene rýchlo rastúcimi krami, ktorých tŕne mali tvar injekčných striekačiek.
Ale pod hladinou jazera, tam, kde je voda najtmavšia a najchladnejšia, sa začalo hýbať niečo veľké. Niečo, čo už nemalo ľudskú formu, ale malo ľudskú inteligenciu, posilnenú o miliardy rokov genetického odpadu.
Červená voda tiekla ďalej. Do Laborca, do Bodrogu, do Tisy.
Evolúcia sa totiž nedá zastaviť plotom ani vládnym nariadením. Evolúcia je smädná. A slovenské rieky boli práve v tom roku mimoriadne bohaté na železo.