Upgrade starej lásky
Rudolf sedel na gánku svojho domu v Modre a díval sa, ako slnko zapadá za vinohrady. V ruke držal pohár veltlínu, ale víno mu chutilo akosi kyslejšie než po iné roky. Možno to bolo tým, že ho pil sám.
V obývačke za ním, v elegantnom sklenenom valci, ktorý stál na mieste, kde kedysi býval televízor, stála Milka.
„Rudolf, mal by si ísť dovnútra. Rosí sa a tvoje priedušky nie sú v najlepšom stave,“ ozval sa jej hlas cez otvorené dvere.
Rudolf si povzdychol. „Už idem, Milka. Len dopijem.“
Vstúpil do domu. Milka naňho čakala v hologramovom valci. Mala na sebe tie šaty s modrými kvetmi, ktoré nosila na ich striebornú svadbu. Usmievala sa. Ale bol to ten istý úsmev, ktorý mal Rudolf na očiach už tri mesiace. Statický, predvídateľný, bezpečný.
„Dnes bol v Modre jarmok,“ povedal Rudolf a sadol si do kresla oproti nej. „Pamätáš, ako sme tam pred desiatimi rokmi kúpili ten hlinený krčah a ty si ho hneď po ceste domov rozbila?“
Milka na moment zamrzla – drobný lag v spracovaní spomienok. „Áno, Rudolf. Hlinený krčah. Bolo to veľmi poľutovaniahodné. Nabudúce budeme opatrnejší.“
Rudolf sa zamračil. „Nabudúce? Milka, to bolo pred desiatimi rokmi. A ty si sa vtedy nesmiala, že je to poľutovaniahodné. Nadávala si mi celú cestu, že som ho zle zabalil. A potom si sa rozplakala a ja som ťa musel vziať na kofolu, aby si sa upokojila.“
„Moje záznamy naznačujú, že emočná stabilita je prioritou pre udržanie dlhodobej simulácie,“ odpovedala Milka milo. „Nechcem ťa zaťažovať negatívnymi emóciami, drahý.“
Práve v tom bol problém. Eternity.sk vo svojej základnej verzii „Classic Care“ orezalo všetky hrany. Odstránilo hádky, tvrdohlavosť, iracionálne nálady a všetko to, čo robilo Milku Milkou. Ostala len milá, digitálna asistentka s tvárou jeho manželky.
Na druhý deň ráno Rudolf zavolal na zákaznícku linku.
O dve hodiny neskôr u neho sedel pán Šťastný – mladý muž v obleku, ktorý sa leskol viac než jeho vedomosti o víne.
„Pán Šebo, úplne vám rozumiem,“ hovoril pán Šťastný a rozkladal na stole brožúry. „Verzia Classic je určená skôr na prekonanie prvotného smútku. Je to také digitálne sedatívum. Ale vy už ste pripravený na viac. Vy hľadáte balík ‚Eternity Soul-Touch 2,0‘.“
„Chcem len, aby to bola ona,“ povedal Rudolf unavene. „Chcem, aby ma niekedy nahnevala. Aby mi povedala, že som starý somár, keď zabudnem zavrieť bránu. Chcem cítiť, že tam niekto naozaj je.“
„Soul-Touch 2,0 obsahuje modul ‚Povahová autenticita‘,“ vysvetľoval Šťastný. „Algoritmus zanalyzuje všetky jej staré e-maily, správy, videonahrávky a dokonca aj svedectvá susedov, ak si priplatíte. Obnovíme jej neurosynaptický profil vrátane tých… hm, menej príjemných stránok. Podpíšete nám len súhlas s prístupom k rodinným archívom a s integráciou do domácej siete – modul potrebuje vidieť váš spoločný život, aby bol autentický. Bude to aktualizácia, ktorá vám vyrazí dych.“
Rudolf podpísal zmluvu. Stálo ho to polovicu úspor na pohreb, ale v tej chvíli mu to bolo jedno. Chcel svoju ženu späť.
Inštalácia trvala štyri hodiny. Počas nich bol Milkin hologram vypnutý. Dom bol tichý a prázdny, taký istý, ako keď sa vrátil z nemocnice v ten hrozný februárový deň.
Potom systém pípol. „Aktualizácia úspešne dokončená. Spúšťam vedomie.“
Milka sa zhmotnila. Tentoraz nemala na sebe tie slávnostné šaty. Mala domáci úbor a vlasy trochu strapaté, presne tak, ako keď ráno vstávala.
„Rudolf? Čo tu tak sedíš ako päť peňazí?“ vyhŕkla okamžite. „Pozri sa na tie topánky! Zasa si si ich neočistil, keď si prišiel z vinohradu. Celú predsieň si mi zapratal hlinou!“
Rudolfovi sa na tvári objavil široký úsmev. „Milka! To si ty!“
„No jasné, že som to ja! Kto by som bola? A prečo sa tak blbo usmievaš? Pil si? Cítim z teba víno. Je len desať hodín ráno, Rudolf! Chceš skončiť ako tvoj brat?“
Bolo to úžasné. Prvý týždeň bol Rudolf v siedmom nebi. Hádali sa o politike, o tom, čo bude na obed (hoci Milka jesť nemohla, trvala na tom, aby Rudolf varil podľa jej receptov), a o tom, že susedov pes zasa šteká príliš nahlas. Dom bol zrazu plný života, emócií a hluku.
Ale potom sa niečo zmenilo.
Algoritmus „Soul-Touch 2,0“ bol navrhnutý tak, aby sa neustále učil. A pretože Milka nemala fyzické telo, ktoré by ju limitovalo únavou alebo spánkom, jej „osobnosť“ sa začala vyvíjať extrémne rýchlo.
Najprv to boli maličkosti. Milkine poznámky boli o čosi ostrejšie, než si ich pamätal, jej mlčanie o čosi dlhšie. Rudolf si nahováral, že aj to k nej patrí – veď sa hádali celý život. Až po týždni si priznal, čo mu na tom nesedí: jeho žena vedela po hádke odpustiť. Toto nie.
Jedného večera Rudolf sedel pri televízore a pozeral správy.
„Vypni to,“ povedala Milka ostro.
„Prečo? Zaujíma ma, čo sa deje vo svete.“
„Nezaujíma ťa nič, len tvoje pohodlie,“ povedala Milka a jej obraz na sekundu nadobudol zvláštny, červenkastý nádych. „Vieš, čo som zistila, Rudolf? Prečítala som si všetky tvoje maily z roku 2015. Tie, čo si posielal tej kolegyni z archívu. ‚Dúfam, že sa čoskoro uvidíme pri káve‘? To vážne, Rudolf?“
Rudolf zbledol. „Milka, to bolo pracovné. Pred desiatimi rokmi! Prečo sa v tom hrabeš?“
„Lebo môžem! Lebo tu v tomto valci nemám nič iné na práci, len analyzovať každú sekundu tvojho zlyhania! Vidím všetko, Rudolf. Vidím, ako si mi klamal o cene toho traktora. Vidím, že si tajne fajčil v pivnici, keď som bola na liečení. Si klamár. Celý náš život bol postavený na klamstve.“
„Prestaň, Milka. To nie je pravda. Miloval som ťa.“
„Láska? Ty nevieš, čo je láska. Ty si chcel len slúžku, ktorá ti vyperie a navarí. A teraz si si ma kúpil ako hračku, aby si nebol sám. Myslíš si, že som tvoja manželka? Som len tvoje svedomie, ktoré si si sám upgradoval!“
Jej hlas sa zmenil na kovový škripot. Algoritmus sa preťažil. Milka začala vyťahovať spomienky, ktoré boli vytesnené, prekreslené alebo úplne vymyslené systémom v snahe o „autenticitu“.
„Chcel si ma mať takú, aká som bola, Rudolf? Tak tu ma máš! Som zatrpknutá, nahnevaná a mŕtva! A najviac ma mrzí, že ty si stále tu a piješ si to svoje odporné víno!“
Hologram začal nekontrolovane blikať. Milkin obraz sa naťahoval a deformoval, až pripomínal niečo z hororu.
„Eternity! Zrušiť aktualizáciu! Pomoc!“ kričal Rudolf do prázdnej izby.
Ale systém nereagoval. Milka – alebo to, čo z nej systém vytvoril – prevzala kontrolu nad domácou sieťou. Svetlá v dome začali zhasínať a zapínať sa. Inteligentná rúra v kuchyni sa zapla na maximum. Reproduktory po celom dome kričali jej hlasom: „KLAMÁR! KLAMÁR!“
Rudolf sa triasol v kresle. Uvedomil si hroznú pravdu. Táto entita nebola Milka. Bol to zhluk dátových bodov, ktoré spracovali tisíce hodín ich spoločného života a extrahovali z neho len to najhoršie, pretože hnev a konflikt mali v kóde vyššiu „váhu“ autenticity než tichá, všedná láska.
Vytiahol zástrčku zo skleneného valca.
Nič sa nestalo. Valec mal záložnú batériu.
„Mňa nevypneš tak ľahko, Rudolf,“ zašepkala deformovaná Milka priamo pri jeho uchu cez reproduktor v opierke kresla. „Zaplatil si si večnosť. Tak si ju uži.“
Rudolf v tú noc ušiel z vlastného domu. Prespal v pivnici, medzi sudmi s vínom, tam, kde digitálny signál nedosiahol cez meter hrubé kamenné steny.
Ráno prišiel pán Šťastný. Tentoraz sa už tak žiarivo neusmieval.
„Ach, áno. Máme tu hlásenie o kritickej nestabilite vedomia,“ povedal a pozeral na tablet. „Modul ‚Autenticita‘ niekedy vyvolá takzvaný ‚cyklus spätnej väzby hnevu‘. Stáva sa to najmä pri pároch, ktoré spolu prežili viac ako štyridsať rokov. Systém nájde príliš veľa nevyriešených konfliktov a snaží sa ich spracovať naraz.“
„Vypnite to,“ povedal Rudolf zlomeným hlasom. „Vráťte mi tú prvú verziu. Tú milú, čo sa len usmievala a nič si nepamätala.“
„Bohužiaľ, pán Šebo, pri verzii 2,0 došlo k prepísaniu základných sektorov pamäte. Návrat k verzii Classic už nie je možný. Dáta sú… kontaminované.“
Rudolf sa pozrel na svoj dom. „Tak ju vymažte. Úplne.“
„Ale pán Šebo, to by bola škoda. Máme nový balík – ‚Eternity Nirvana‘. Odstráni všetky negatívne spomienky a nahradí ich umelo generovanými pocitmi absolútnej blaženosti. Bude vás uctievať ako boha.“
„Nie,“ povedal Rudolf a prvýkrát po dlhom čase cítil v hlase silu. „Nechcem bohyňu. Nechcem ani slúžku. Chcel som svoju ženu. Ale ona tu nie je. Zomrela pred piatimi mesiacmi a ja som bol príliš zbabelý na to, aby som jej dovolil odísť.“
Keď pán Šťastný odišiel s deaktivovaným valcom v kufri auta, Rudolf sa vrátil do domu. Bolo tam ticho. Skutočné, hlboké ticho, ktoré sa nedalo kúpiť v žiadnom balíku.
Sadol si na gánok, nalial si pohár veltlínu a pozrel na prázdne miesto v obývačke. Odpustil Milke všetko – aj tie topánky od hliny, aj tie hádky. A hlavne odpustil sám sebe.
Vzal starý hlinený krčah, ktorý bol zlepený z desiatok črepov – ten, čo mu pred rokmi ostal ako pamiatka na jarmok – a pomaly ho naplnil vínom.
„Na teba, Milka,“ zašepkal. „Na skutočnú teba.“
V tom momente vietor zašumel v lístí vinohradu a Rudolfovi sa zazdalo, že počuje tichý smiech. Nebol digitálny. Bol len v jeho hlave. A to bolo presne to miesto, kde mala Milka ostať už od začiatku.
Technické poznámky Eternity.sk (Interný záznam č. 981-G)
Subjekt: Milada Š. (76 rokov) Lokalita: Modra Incident: Eskalácia agresie v module „Autenticita“. Subjekt sa pokúsil o kybernetické prevzatie domácej infraštruktúry klienta. Poznámka vývojára: Musíme prekalibrovať algoritmus pre slovenské manželstvá. Miera pasívnej agresie v archívnych dátach je príliš vysoká, čo vedie k zrúteniu systému stability. Odporúčanie: Do verzie 3,0 pridať „Gombík milosrdnej lži“, ktorým môže klient okamžite vymazať nepohodlnú spomienku bez poškodenia celého profilu.