Záloha večnosti
Viktor Slávik stál na vrchole svojej ríše. Doslova. Z kancelárie na najvyššom poschodí mrakodrapu Eternity Tower videl celú Bratislavu, ktorá sa pod ním vlnila v horúcom letnom opare. Na stole mu svietil hologram mapy Slovenska, posiaty miliónmi modrých bodiek. Každá bodka bola jeden „klient“. Jeden Slovák, ktorý mu zveril svoju posmrtnú existenciu.
„Pán Slávik, máme problém na hlavnom chladiacom okruhu v Tatrách,“ ozval sa hlas z interkomu. Bola to Lucia, vedúca vývoja. Jej hlas znel napäto, čo u nej nebolo zvykom.
„Opravte to, Lucia. Máme predsa trojúrovňovú zálohu,“ odpovedal Viktor pokojne, neprestávajúc hľadieť na mesto.
„To nie je len technická porucha, Viktor. Sieť je pod útokom. Niekto… niekto vypustil vírus, ktorý necieli na dáta, ale na samotný emulačný protokol. Ten kód núti vedomia, aby sa začali synchronizovať medzi sebou. Dochádza k masívnemu prelínaniu identít. A šíri sa replikáciou – v momente, keď sa vedomie zálohuje, zapíše sa aj do zálohy. Všetky tri úrovne sú kontaminované, Viktor. Nemáme sa k čomu vrátiť.“
Viktor sa otočil. „Čo to znamená v praxi?“
„Znamená to,“ ozval sa iný hlas od dverí, „že babička z Oravy má teraz v hlave spomienky bratislavského architekta a dedinský kňaz prežíva hriechy košického podnikateľa. Celý váš systém sa mení na jeden obrovský, zmätený guláš vedomí.“
V dverách stál Marek. Marek, ktorého pred mesiacom vyhodili pre „neštandardné správanie“ pri údržbe klientov. V ruke držal malý tablet, ktorý nepatril do firemnej siete. Servisnú kartu mu pri výpovedi zabudli deaktivovať – rušenie prístupov trvalo v Eternity dlhšie než vystavenie faktúry.
„Marek,“ precedil Viktor cez zuby. „Predpokladám, že za týmto chaosom stojíš ty.“
„Ja som len stlačil tlačidlo ‚Zdieľať‘, Viktor,“ usmial sa Marek smutne. „Vždy ste hovorili, že v cloude sme si všetci rovní. Tak som tú rovnosť zrealizoval. Prečo by mal mať boháč v Eurovei prémiovú simuláciu a chudobná vdova z Detvy len čiernu obrazovku s textom? Teraz majú všetci všetko. Celú slovenskú kolektívnu pamäť.“
Viktor prešiel k svojmu terminálu. Mapy na displeji začali blikať na červeno. „Ty si sa zbláznil. Týmto tie vedomia zničíš! Procesory to teplo nevydržia. Chladenie v horách už teraz kolabuje.“
„Možno je to tak lepšie,“ povedal Marek a pristúpil k oknu. „Viete, čo som videl v tých logoch, kým som pre vás pracoval? Videl som tisíce ľudí uväznených v slučkách smútku, hnevu a samoty. Vytvorili ste digitálny skanzen, kde sa nič nemení, nič nerastie a nič neodchádza. Toto nie je večnosť, Viktor. Toto je hniloba v kremíku.“
Lucia vbehla do kancelárie. „Viktor, musíme odpojiť Tatry od siete! Tá vynútená synchronizácia žerie výkon ako počas Dušičiek – je to Záblesk lásky, ktorý sa nikdy neskončí. Ak to neurobíme do piatich minút, dôjde k tepelnej explózii serverov. Stratíme všetkých. Milióny ľudí zmiznú v sekunde.“
Viktor Slávik zaváhal. Odpojenie znamenalo koniec Eternity.sk. Znamenalo to bankrot, súdy a nenávisť celého národa. Ale neodpojenie znamenalo niečo horšie – totálnu deštrukciu vedomí, ktoré mu dôverovali.
„Urob to, Lucia,“ zašepkal Viktor.
„Čo?“
„Odpoj to. Všetko. Nielen Tatry. Aj Bratislavu, aj Košice. Vypni celú Eternity.“
Lucia sa naňho pozrela s hrôzou. „Ale tvoja matka… tvoja dcéra… aj ony sú v systéme, Viktor. Ak to vypneš bez korektnej zálohy, už ich nikdy neuvidíš.“
Viktor zavrel oči. Na stole za ním stál malý terminál, ktorý sa nikdy nevypínal. Jeho dcéra. Zomrela pred tromi rokmi a jej digitálny obraz mu každé ráno v tejto kancelárii pripomínal, prečo to všetko postavil. Ešte stále mohol povedať nie. Mohol obetovať Tatry, zachrániť Bratislavu, kúpiť si pár hodín – jednu poslednú noc rozhovorov s ňou.
„Práve preto to musím urobiť,“ povedal Viktor a neotočil sa k terminálu. „Marek má pravdu. My sme ich tu nedržali kvôli nim. Držali sme ich tu kvôli sebe. Lebo sme sa báli ticha.“
Lucia pristúpila k hlavnému ovládaciemu panelu. Prsty sa jej triasli. Pomyslela na starú mamu z Oravskej Lesnej, ktorej vedomie kedysi sama nahrala na tablet – a na otca, ktorý ten tablet rozbil kladivom. Vtedy mu nerozumela. Dnes áno. „Budú si to pamätať? Aspoň tú poslednú sekundu?“
„Dúfam, že nie,“ povedal Marek. „Dúfam, že uvidia len svetlo.“
Lucia stlačila sériu kódov. Na obrazovke sa objavila posledná otázka systému: „Ste si istí, že chcete ukončiť projekt VEČNOSŤ? Táto akcia je nevratná.“
Viktor prikývol. Lucia klikla na ÁNO.
V tej sekunde zhasli po celej krajine milióny obrazoviek. Digitálne fotorámiky na nočných stolíkoch stmavli. Terminály v obývačkách stíchli. V hĺbke pod Tatrami sa obrovské ventilátory naposledy otočili a potom sa zastavili.
V Brezne stará Zuza práve utierala prach z terminálu, keď Štefanova tvár na displeji zhasla. Chvíľu stála bez pohybu. Potom vytiahla zo zásuvky zápalky, obliekla si kabát a vybrala sa pešo hore na starý cintorín. V Oravskej Lesnej sa Jozef prežehnal pred prázdnym miestom na stole, kde kedysi stál tablet. A v tisícoch obývačiek po celej krajine ľudia mlčky hľadeli na tmavé sklo, v ktorom sa už neodrážalo nič okrem ich vlastných tvárí.
Nastalo ticho. Také hlboké a čisté ticho, aké Slovensko nezažilo od spustenia Eternity.sk.
Viktor Slávik stál pri okne a díval sa na mesto. Videl, ako sa v oknách domov postupne zapaľujú svetlá. Ale neboli to modrasté svetlá displejov. Boli to teplé, žlté svetlá obyčajných lámp. Videl ľudí vychádzať na balkóny, dívať sa na hviezdy a rozprávať sa. Skutočne sa rozprávať.
„Čo teraz?“ spýtala sa Lucia a utrela si slzy.
„Teraz budeme musieť znova postaviť tie cintoríny,“ povedal Marek. „A budeme musieť znova začať smútiť. Ako ľudia. Nie ako používatelia.“
Marek podišiel k Viktorovi a položil mu ruku na rameno. „Urobili ste správnu vec, šéfe. Prvýkrát v živote ste im dali to, čo ste im sľúbili v reklame.“
„Čo som im sľúbil?“ opýtal sa Viktor zlomeným hlasom.
„Pokoj,“ odpovedal Marek.
Vonku sa začalo brieždiť. Slnko vychádzalo nad Karpaty, nezastaviteľné a analógové. Viktor Slávik vyšiel z kancelárie, nechal tam všetky svoje servery, všetky svoje miliardy a všetky svoje prízraky.
Keď vyšiel z budovy, uvidel na chodníku kyticu kvetov. Neboli to digitálne kvety z Eternity Memorial. Boli to obyčajné lúčne kvety, už trochu zvädnuté, previazané čiernou stuhou. Niekto ich tam položil v noci, keď pochopil, že jeho blízki sú konečne voľní.
Viktor tú kyticu zdvihol. Voňala hlinou a dažďom.
Slovensko v tú noc prišlo o svoju digitálnu večnosť. Ale v to ráno, prvýkrát po dlhých rokoch, sa znova stalo krajinou živých.
Technické poznámky Eternity.sk (Záverečný záznam systému)
Systémový stav: VYPNUTIE DOKONČENÉ. Dáta: Všetky profily vedomí vymazané. Lokalita: Cloudový priestor – nedostupný. Posledná správa generovaná jadrom pred vypnutím: „Nahrávam spomienku: Vôňa čerstvého chleba a ticho v oravskom lese. Synchronizácia dokončená. Zbohom.“
Koniec zbierky „Cloudová kytica“