Sviečka pre server
Nízke Tatry boli koncom októbra už tradične zahalené do sivej periny mrakov. Cesta hore na Čertovicu sa kľukatila ako chorý had a stará Zuza sa pevne držala držadla v Martinovom elektrickom SUV. Martin šoféroval s ľahkosťou mladého človeka, ktorý verí, že technológia vyrieši každý problém sveta, vrátane smrti a zimy.
„Babka, uvidíš, bude sa ti to páčiť. Je to oveľa lepšie ako mrznúť na cintoríne v Brezne. Tam ti tie sviečky aj tak vždy sfúkne vietor,“ hovoril Martin a sledoval navigáciu, ktorá ho smerovala k objektu označenému ako Eternity Central: Tatry-South.
Zuza mlčala. V lone držala tašku, v ktorej sa o seba tĺkli sklenené kahance. Skutočné kahance s voskovými sviečkami a zápalkami.
„Martin, tam sa nesmú zapaľovať sviečky,“ pripomenul jej vnuk už desiatykrát. „Je to serverovňa. Je tam prísne kontrolovaná teplota a halónový hasiaci systém. Dostaneš virtuálnu sviečku. Cez aplikáciu. Môžeš si vybrať aj farbu plameňa.“
„Virtuálna sviečka nie je modlitba, Martin,“ odvrkla Zuza. „Sviečka má horieť. Má sa z nej dymiť k nebu. Čo urobí tvoja aplikácia? Len pošle nejaký signál do tej vašej mašiny?“
„Pošle signál vedomiu tvojho manžela, že si prišla,“ vysvetľoval trpezlivo. „Dedo to uvidí vo svojom vizuálnom rozhraní ako jasné svetlo. Bude vedieť, že naňho myslíš.“
Dorazili k cieľu. Nebol to cintorín s krížmi a tujami. Bol to obrovský betónový portál vrezaný priamo do masívu hory. Nad ním svietilo elegantné logo Eternity.sk, ktoré v hmle pulzovalo jemným modrým svetlom. Okolo portálu parkovali stovky áut. Ľudia vystupovali v kabátoch, ale namiesto vencov a kvetov si v rukách niesli tablety a VR okuliare.
Boli Dušičky roku 2045.
Vnútri portálu to vyzeralo ako v luxusnom hoteli spojenom s operačnou sálou. Všade bol biely mramor a ticho, ktoré prerušovalo len vzdialené, hlboké hučanie tisícov ventilátorov kdesi v útrobách hory.
„Vitajte v Eternity Memorial,“ prihovorila sa im mladá recepčná s holografickou menovkou. „Prajete si navštíviť sektor pre blízkych, alebo pôjdete do Spoločnej modlitebnej sály?“
„Máme rezervovaný súkromný terminál, sektor C-12,“ povedal Martin a priložil zápästie s čipom k čítačke.
Prešli dlhou chodbou. Zuza sa dívala cez sklenené steny naľavo. Za nimi sa tiahli nekonečné rady serverových skríň. Boli to čierne monolity, v ktorých blikali modré a zelené svetielka. Tisíce malých diód, z ktorých každá predstavovala jednu spomienku, jeden smiech, jeden život slovenského človeka, ktorý sa rozhodol nezhniť v zemi.
„Tam vnútri je môj Štefan?“ spýtala sa Zuza a priložila ruku k sklu. Sklo bolo teplé.
„Niekde tam, babka. Jeho dáta sú distribuované medzi desiatkami procesorov kvôli bezpečnosti,“ povedal Martin.
Vstúpili do malej bunky. V strede bolo pohodlné kreslo a pred ním veľká obrazovka. Martin nastavil systém.
„Dobre, som pripojený. Chceš ho vidieť v simulácii nášho starého domu, alebo v nejakej neutrálnej záhrade?“
„Chcem náš dom,“ povedala Zuza.
Obrazovka ožila. Zjavila sa kuchyňa, ktorú Zuza tak dobre poznala. Aj tie vyštrbené kachličky pri sporáku tam boli. A za stolom sedel Štefan. Vyzeral presne tak ako v ten deň, keď oslavovali štyridsiate výročie svadby.
„Ahoj, Zuza,“ povedal Štefanov digitálny obraz a usmial sa. „Už som ťa čakal. Videl som v systéme, že sa tvoj geolokátor blíži k horám.“
Zuza si sadla do kresla. Hrdlo mala stiahnuté. „Štefan… priniesla som ti sviečku. Ale ten tvoj vnuk hovorí, že ju tu nesmiem zapáliť.“
„Vieme o tom, dedko,“ skočil do reči Martin. „Aktivujem ti vizuálny darček ‚Plameň vernosti‘. Je to ten prémiový, má aj simulovaný dym.“
V simulovanej kuchyni na stole sa zrazu objavila sviečka. Horela dokonalým, stabilným plameňom, ktorý sa ani nepohol, hoci Štefan do neho fúkol.
„Pekná je,“ povedal Štefan. „Ale nepáli. Vieš, Zuza, tu nič nepáli. Ani slnko, ani oheň. Dokonca aj ten sneh, čo mi tu niekedy pustia, aby som mal pocit zimy, je len… informácia o snehu. Chýba mi ten skutočný mráz, z ktorého ti sčervenajú líca.“
Zuza sa pozrela na Martina. „Martin, choď sa prejsť. Chcem byť s ním chvíľu sama.“
Vnuk prikývol a odišiel. Zuza ostala sama s digitálnou ozvenou svojho manžela. Vytiahla z tašky skutočný kahanec. Položila ho na nerezovú podložku pod monitorom. Škrtla zápalkou. V tichej, sterilnej bunke zaznel ten známy, praskavý zvuk a miestnosťou sa rozliala vôňa síry a vzápätí dymu z knôtu.
„Zapálila som ju, Štefan,“ zašepkala. „Cítiš ju?“
Štefan na obrazovke privrel oči. „Niekde hlboko v mojich algoritmoch sa niečo pohlo, Zuza. Možno je to len statická elektrina, alebo mi systém vyhodnotil anomáliu v senzore pachu na recepcii… ale áno. Cítim ju. Vonia ako náš život.“
„Štefan, je to tam u vás pekné? V tom nebi z drôtov?“
Štefan sa odmlčal. „Je tu bezpečne, Zuza. Nič ma nebolí. Moje kolená sú zasa ako zamlada. Ale je tu prázdno. Sme tu všetci tak blízko seba, v tých serveroch, milióny ľudí, ale každý sme vo svojej vlastnej bubline. Ja vidím náš dom, sused Jano vidí svoju krčmu, teta Mara vidí kostol v Turzovke. Sme ako obrázky v knihe, ktorú nikto nečíta.“
„Ľudia na teba spomínajú, Štefan. Dnes sú Dušičky. Celé Slovensko svieti. Aj tie vaše hory svietia.“
„Viem. Cítime to. Keď sa milióny ľudí naraz pripoja k serverom, systém sa prehreje. Voláme to ‚Záblesk lásky‘. Procesory idú na 100 %. Vtedy sme si k vám najbližšie. Vtedy tie dáta nie sú len dáta. Sú to emócie, ktoré sa prelievajú cez káble.“
Zrazu sa v bunke rozozvučal tichý alarm.
„Upozornenie: Detekcia dymu v sektore C-12,“ ozval sa syntetický hlas z reproduktora. „Prosím, uhaste otvorený oheň. Ohrozujete integritu hardvérových komponentov.“
Zuza sa nahla k obrazovke a pohladila sklo tam, kde mal Štefan ruku. „Už musím ísť, Štefan. Martin hovoril, že nás vyhodia, ak tu budem robiť neplechu.“
„Príď zasa, Zuza. Príď skôr ako o rok. To ticho tu je niekedy… príliš čisté.“
Zuza sfúkla sviečku. Dym stúpal hore k ventilačnému otvoru. Štefanov obraz zmizol a obrazovka sa prepla do loga Eternity.sk s nápisom: Ďakujeme za návštevu. Vaša láska bola úspešne synchronizovaná.
Keď vyšli von, hmla sa trochu rozostúpila. Martin sa hneval. „Babka, skoro sme dostali pokutu! Majú tam senzory na všetko. Si hrozná.“
Zuza sa nepozerala naňho. Pozerala sa na svah hory. Pod nánosmi snehu a skál sa v hĺbke ozývalo nízke hučanie. Milióny mŕtvych Slovákov tam v tme „žili“ svoje nekonečné simulácie.
V diaľke, v doline, bolo vidieť svetlá Brezna. Na starom cintoríne, ktorý bol takmer prázdny, svietilo len pár osamelých sviečok. Väčšina ľudí bola tu, pod horou.
Kedysi sme boli národom, ktorý mal korene hlboko v zemi. Teraz sme ich mali v cloude.
Zastavila sa a hodila do snehu jednu nepoužitú zápalku.
„Na čo to bolo?“ spýtal sa Martin.
„Pre šťastie,“ klamala Zuza. V skutočnosti to bola stará povera. Svetlo pre tých, čo zablúdili v tme. A v cloude, pomyslela si, musí byť tma niekedy poriadne hustá.
Technické poznámky Eternity.sk (Interný záznam č. 952-F)
Sviatok: Pamiatka zosnulých (Dušičky) Lokalita: Eternity Central Tatry Incident: Masové preťaženie siete (tzv. „Záblesk lásky“). Teplota chladiacej kvapaliny stúpla o 15 °C v priebehu dvoch hodín. Zvláštne pozorovanie: V sektore C-12 zaznamenaná prítomnosť skutočných častíc uhlíka (dym). Odporúčanie: Zvýšiť poplatok za „Osobnú návštevu“ počas sviatkov. Ľudia sú stále nepoučiteľní a snažia sa vnášať analógové prvky do digitálneho priestoru. Potenciálne nebezpečenstvo pre požiarne senzory.