Nedeľný obed

Cesta z Bratislavy do Štrby trvala Tomášovi štyri hodiny, ale mal pocit, akoby prechádzal cez časopriestorovú bránu. Za oknami vlaku sa moderné sklenené budovy hlavného mesta menili na hrdzavé priemyselné zóny, potom na nekonečné polia a nakoniec na siluetu Tatier, ktoré sa týčili nad krajinou ako nehybní svedkovia všetkých slovenských tragédií.

Tomáš mal tridsaťdva, pracoval ako dátový analytik pre nadnárodnú korporáciu a jeho svetom boli tabuľky, prediktívne modely a čistá logika. Domov sa vracal raz za tri mesiace, vždy s tou istou naivnou nádejou, že tentoraz to bude iné. Že tentoraz si sadnú k obedu a budú sa rozprávať o počasí, o oprave strechy alebo o tom, ako rastú deti jeho sestry.

Keď vošiel do rodičovského domu, zacítil vôňu slepačej polievky a vyprážaných rezňov. Klasická slovenská nedeľa.

„Ahoj, mami,“ pobozkal matku na líce. Vyzerala unavene, v očiach mala ten zvláštny nepokoj, ktorý si všímal posledný rok.

„Ahoj, Tomáško. Otec je v obývačke. Vieš…“ stíšila hlas a pozrela smerom k dverám. „Radšej nezačínaj s politikou. Prosím ťa. Je teraz taký… zapálený pre tie svoje veci.“

Tomáš si povzdychol. „Tie jeho ‚veci‘ sú bludy, mami. Šíri na Facebooku veci, za ktoré by sa musel hanbiť aj žiak základnej školy.“

„On tomu verí, Tomáš. Hovorí, že konečne vidí pravdu, ktorú pred ním celý život tajili.“

Tomáš vošiel do obývačky. Otec sedel v kresle, v ruke držal tablet, ktorý mu Tomáš kúpil na šesťdesiatku. Bol to nástroj, ktorý mal otcovi otvoriť svet, umožniť mu volať cez Skype a čítať si o histórii vlakov, ktorú tak miloval. Namiesto toho sa stal portálom do pekla.

„Servus, otec,“ povedal Tomáš.

Otec ani nezdvihol zrak. Prstami nervózne posúval obsah na obrazovke. „Ahoj. Už si počul, čo sa deje v Ženeve? Tí bastardi z WHO už podpisujú tú zmluvu. Idú nám brať deti, Tomáš. Čipovanie sa začína v septembri.“

Tomáš zavrel oči a narátal do desať. „Otec, žiadna taká zmluva neexistuje. Čítal som pôvodný text tej dohody. Je to o spolupráci pri pandémiách, nič viac.“

Otec sa konečne pozrel na syna. V očiach mu nehrala nenávisť, ale niečo horšie – úprimná ľútosť. „Ty si taký naivný, synak. V tej tvojej Bratislave vás úplne spracovali. Myslíš si, že si múdry, lebo máš tituly, ale si slepý. Oni ti dovolia vidieť len to, čo chcú. Ja mám zdroje, ktoré sa neboja hovoriť pravdu.“

„Aké zdroje, otec? Telegramové kanály bez autorov? Stránky, ktoré majú servery v Rusku?“

„Sú to ľudia ako ja! Ľudia, ktorým už stačilo toho klamstva!“ otec zvýšil hlas.

„K obedu!“ zakričala mama z kuchyne, hlas sa jej triasol.

Sadli si k stolu. Ticho bolo také husté, že by sa dalo krájať tupým nožom. Tomáš sa snažil sústrediť na polievku. Rezne boli dokonalé, presne také, aké si pamätal z detstva. Ale atmosféra bola otrávená.

„Hovorila som s pani susedou odnaproti,“ začala mama opatrne. „Jej vnuk sa vracia z Anglicka. Vraj tam už nie je bezpečne.“

Otec okamžite ožil. „Samozrejme, že nie je! Veď tam už vládnu kalifáty. Čítal som video… teda, videl som článok, že v Londýne už policajti nesmú nosiť kríže, aby neurazili migrantov. To nás čaká aj tu, ak nezatvoríme hranice.“

Tomáš položil lyžicu. „Otec, bol som v Londýne minulý mesiac na konferencii. Je to úplne v pohode. Policajti chodia normálne v uniformách. Tie videá, čo si videl, sú zostrihané zábery z nepokojov spred piatich rokov alebo úplne z iných miest.“

„Ty si tam bol mesiac, ja to sledujem denne!“ vybuchol otec. „Majú tam no-go zóny, kde ťa zabijú, ak si biely. Prečo mi klameš do očí? To ťa tak naučili v tej tvojej korporácii? Zapreli ste vlastnú krv, vlastnú kultúru!“

„Otec, upokoj sa,“ snažil sa Tomáš hovoriť pokojne. „Ja ťa neklamem. Ja len hovorím to, čo som videl na vlastné oči. Ty veríš algoritmu, ktorý ti schválne podsúva veci, ktoré ťa majú nasrať. Lebo keď si nasratý, viac klikáš. Viac klikov znamená viac peňazí pre majiteľa tej platformy. Chápeš to? Si pre nich len palivo do stroja na peniaze.“

Otec sa postavil. Tvár mal červenú. „Ja nie som palivo! Ja som slobodný človek, ktorý si hľadá informácie! To vy ste ovce! Bečíte to, čo vám predpíšu v Bruseli. A ty, môj vlastný syn, prídeš domov a správaš sa ku mne ako k idiotovi? Ja som ťa vychoval! Ja som ti zaplatil školu!“

„Práve preto, že si ma vychoval, by si mal chcieť, aby som používal rozum!“ vykríkol Tomáš.

Mama začala potichu plakať do zástery. „Prosím vás… prestaňte. Aspoň tú jednu nedeľu.“

Otec sa pozrel na mamu, potom na Tomáša. V jeho očiach sa na moment mihol záblesk toho starého otca, ktorý Tomáša učil bicyklovať. Ale potom mu vo vrecku zapípal telefón. Notifikácia. Ďalšia „pravda“.

Otec vytiahol mobil a pozrel na displej. „Pozri sa. Práve prišlo video. Zmluva o základniach USA na Slovensku. Idú nám sem nasťahovať jadrové hlavice. Priamo tu, za kopec. Vidíš? Tu je mapa!“

Tomáš sa ani nepozrel. Vedel, čo tam bude. „Otec, to je mapa rozvodnej siete vysokého napätia, ktorú niekto prefarbil v Photoshope. Prosím ťa, daj mi ten telefón. Vymažem ti tie bludy. Ukážem ti, ako si overiť informácie.“

Otec si mobil pritisol k hrudi ako relikviu. „Nedotýkaj sa toho! Chceš ma odstrihnúť od pravdy? Chceš ma umlčať ako tí vaši cenzori na Facebooku?“

„Ja ťa nechcem umlčať, ja ťa chcem zachrániť!“

„Pred čím? Pred slobodou?“ otec sa trpko zasmial. „Vieš, čo je tvoj problém, Tomáš? Ty sa bojíš. Bojíš sa, že ten tvoj usporiadaný svet v Exceli neexistuje. Že svet ovládajú sily, na ktoré nemáš dosah. Ale ja sa už nebojím. Ja som pripravený.“

Tomáš si uvedomil, že bitka je stratená. Toto nebol racionálny spor. Toto bola náboženská vojna. Algoritmus nezasiahol otcov rozum, zasiahol jeho identitu. Dal mu pocit dôležitosti, pocit, že patrí k vyvolenej skupine „prebudených“, ktorí bojujú proti tajomnému zlu. Proti tomuto pocitu nemal Tomáš so svojimi faktami a štatistikami žiadnu šancu.

Zvyšok obeda prebehol v tichu. Tomáš dojedol rezeň, ktorý mu už chutil ako popol. Pomohol mame upratať riad, kým otec opäť sedel v kresle, pohltený modrastým svetlom tabletu.

Keď sa Tomáš lúčil, mama ho vyprevadila až k bráničke.

„Nehnevaj sa naňho, Tomáško,“ pošepkala. „On je cez týždeň sám. Ja som v práci, on je na dôchodku. Nikto mu nevolá, nikto za ním nechodí. Len ten počítač… tam má kamarátov. Píšu si s nejakým pánom z Nitry a s nejakou pani z Čiech. Majú pocit, že zachraňujú svet.“

„Mami, oni ten svet ničia. Ničia našu rodinu.“

„Ja viem,“ povzdychla si. „Ale on je teraz šťastnejší, než bol predtým. Aspoň si to myslí. Má pocit, že na niečom záleží.“

Tomáš nastúpil do vlaku smerom na Bratislavu. Keď prechádzali okolo Liptovského Mikuláša, vytiahol notebook a prihlásil sa do systému. Bol dátový analytik. Vedel, ako tie algoritmy fungujú. Vedel, že niekde v dátovom centre v Dubline alebo v Kalifornii práve teraz beží proces, ktorý vyhodnotil, že jeho otcovi treba poslať ďalších päť videí o „chemtrails“, pretože pri predchádzajúcich strávil tri minúty čistého času.

Vytvoril si falošný profil. Volal sa Slovanský_Rytier. Našiel otcov profil a pridal si ho do priateľov. Otec ho prijal do minúty.

Tomáš sa pozrel na otcovu stenu. Bolo to panoptikum hrôzy. Nenávisť voči všetkému cudziemu, strach z budúcnosti, uctievanie sily. A pod každým príspevkom desiatky „lajkov“ od podobne stratených duší.

Tomáš začal písať komentár pod otcov posledný príspevok.

„Máte pravdu, pán Jozef. Treba držať spolu. Nedajme si vziať naše hodnoty.“

Bolo mu zo seba zle. Ale vedel, že ak chce s otcom ešte niekedy prehovoriť, musí sa stať súčasťou jeho simulácie. Musel sa infiltrovať do echo komnaty, aby v nej aspoň občas mohol zasvietiť malou baterkou reality.

Vlak sa vnoril do tunela pri Považskej Bystrici. Signál zmizol. Tomáš hľadel do tmy a uvedomil si, že Slovensko je krajina plná nedeľných obedov, kde sa rodiny nerozprávajú, ale len na seba kričia cez digitálne hradby.

Keď vyšli z tunela, na displeji mu vyskočila notifikácia.

Jozef (Otec) olajkoval váš komentár.

Tomáš zatvoril notebook a zaplakal.