Ghostwriter v službách štátu

Kancelária na štvrtom poschodí ministerstva vnútra nevyzerala ako centrum psychologickej vojny. Mala sivé koberce, ktoré páchli čistiacim prostriedkom, ergonomické stoličky, ktoré vŕzgali pri každom pohybe, a kávovar, ktorý vyrábal niečo, čo vzdialene pripomínalo decht.

Viktor mal dvadsaťsedem rokov a titul z masmediálnej komunikácie. Pred rokom si myslel, že bude písať slogany pre pivovary alebo banky. Teraz písal osudy národa.

„Viktor, máš tie naratívy pre ministra na poobedňajšiu tlačovku?“ ozval sa hlas jeho šéfky, pani Drábovej. Drábová bola žena v neurčitom veku s účesom, ktorý prežil tri režimy, a očami, ktoré videli príliš veľa kompromitujúcich materiálov.

„Mám, pani riaditeľka. Ideme stratégiu ‚Mŕtveho koňa‘.“

Drábová sa pousmiala. „Moja obľúbená. Rozveď to.“

Viktor si napravil okuliare. „Minister má problém s tými nákupmi obrnených vozidiel. Opozícia má dokumenty, že to bolo predražené o tridsať miliónov. Takže namiesto toho, aby sme vysvetľovali cenu, vytiahneme mŕtveho koňa. Začneme tému o tom, že pred desiatimi rokmi, keď bola opozícia pri moci, kúpili oni predražené uniformy pre lesníkov. Nie je to dôležité, nie je to aktuálne, ale je to emocionálne. Ľudia milujú lesníkov a neznášajú zlodejov v uniformách.“

„A sociálne siete?“

„Moja sekcia už pracuje,“ ukázal Viktor na partiu mladých ľudí v mikinách, ktorí sedeli v susednej miestnosti. „Máme päťdesiat účtov s vysokým dosahom. Do hodiny začnú zdieľať memy o ‚lesníckej mafii‘. Do večera už nikto nebude vedieť, o akých obrnených vozidlách bola reč. Všetci sa budú hádať o tom, či vtedajší minister lesníctva ukradol deky pre hájnikov.“

Drábová prikývla. „Dobrá práca. Štátna moc nie je o faktoch, Viktor. Štátna moc je o tom, kto ovláda pozornosť. Pozornosť je najvzácnejší zdroj 21. storočia. Ak ju vieme ukradnúť, môžeme si robiť, čo chceme.“

Viktor sa vrátil k svojmu stolu. Jeho práca ho fascinovala a desila. Bol ghostwriterom, ale nepísal knihy. Písal hnev. Písal pochybnosti. Písal kolektívnu pamäť, ktorá sa menila každých dvadsaťštyri hodín.

Na mobile mu svietila správa od Martina: Kúpim tie lístky do Berlína na august? Viktor odpísal palcom hore a obrátil mobil displejom nadol. V tejto budove mal Martin krycie meno „spolubývajúci“. Ešte rok, hovoril si Viktor. Ešte rok tejto práce, splatia hypotéku a odsťahujú sa niekam, kde sa nebude musieť pri obede kontrolovať, o kom hovorí.

Popoludní prišla kríza.

Na internet uniklo video z policajného zásahu v jednej osade na východe Slovenska. Nebolo to pekné. Policajt tam kričal rasistické urážky a bezdôvodne udrel staršieho muža. Video sa stalo virálnym v priebehu minút. Hrozili nepokoje, medzinárodný škandál, pád policajného prezidenta.

„Viktor! Kancelária!“ zrevala Drábová.

Keď vošiel, v miestnosti bol aj minister. Vyzeral nervózne, v ruke držal pohár whisky.

„Musíme to prekryť,“ povedal minister. „Okamžite. Chcem, aby do večera to video nikoho nezaujímalo. Urobte čokoľvek. Vypustite niečo na tú neziskovku, čo to zverejnila. Nájdite niečo na toho zbitého chlapa. Mal niekedy záznam v registri trestov?“

„Mal,“ povedal Viktor, ktorý už preveroval dáta. „Pred pätnástimi rokmi ukradol v lese drevo. Dva metre kubické.“

„Výborne!“ zajasal minister. „Urobte z neho recidivistu. ‚Útok na políciu zo strany známeho páchateľa‘. A pridajte k tomu niečo o tom, že policajt len bránil svoj život.“

„Pán minister,“ ozval sa Viktor opatrne. „Na tom videu je jasne vidieť, že ten muž mal ruky nad hlavou. Ak pôjdeme touto cestou, stratíme posledné zvyšky kredibility u liberálnych voličov.“

Minister sa naňho pozrel ako na hmyz. „Viktor, ja nepotrebujem liberálnych voličov. Ja potrebujem, aby sa moji voliči cítili bezpečne a aby mali pocit, že som tvrdý chlap. Liberáli ma aj tak nenávidia. Ale ak im dáme dosť podnetov na to, aby sa hádali medzi sebou, zabudnú na mňa.“

Viktor sa vrátil k počítaču. Jeho úloha bola jasná. Musel vytvoriť „organickú“ vlnu podpory pre políciu.

Začal písať príspevky pre svoje botové účty. „Podporujem našich chlapcov v uniformách! Kto vie, čo im ten chlap urobil predtým, než zapli kameru?“ „Prečo nikto nepíše o tom, že ten ‚chudák‘ je trestaný zlodej dreva? Polícia má moju plnú dôveru!“ „Zase nás chcú mimovládky rozoštvať. Stojíme za políciou!“

Sledoval, ako sa naratív mení. Vytvoril grafiku s nápisom „Slovensko si nedáme“ s logom polície v pozadí. Rozoslal ju cez sieť telegramových kanálov, ktoré ministerstvo tajne sponzorovalo.

Do večera sa karta obrátila. Namiesto diskusie o policajnej brutalite sa internet rozdelil na dva tábory. Jeden volal po spravodlivosti, druhý po tvrdšej ruke proti „asociálom“. Ministerstvo vnútra nebolo cieľom útokov – bolo vnímané ako rozhodca v konflikte, ktorý samo vyvolalo.

Okolo desiatej večer, keď Viktor už chcel odísť, si všimol v systéme niečo podivné. Jeden z jeho účtov, profil staršej ženy menom „Magdaléna“, začal žiť vlastným životom.

Magdaléna bola pôvodne naprogramovaná na šírenie provládnych príspevkov, ale teraz zdieľala niečo iné. Fotky z Viktorovho vlastného súkromného archívu. Fotky z dovolenky s Martinom v Berlíne. Fotky, ktoré mali byť bezpečne uložené v cloude – v tom istom cloude, ku ktorému pri nástupe odovzdal prístupy v rámci bezpečnostnej previerky. Podpísal to vtedy bez čítania. Ako všetci.

K tomu bol pridaný text: „Pozrite sa, kto pre nich pracuje. Tento liberálny zradca nás tu učí morálke, kým sa zabáva v Nemecku. Toto sú tie ich ‚európske hodnoty‘.“

Viktorovi stuhla krv v žilách. Rýchlo skúsil prístup do administračného panelu „Magdalény“. Prístup zamietnutý. Skúsil iný účet. Tiež nič.

Dvere kancelárie sa otvorili. Vošla Drábová. V ruke držala tablet s tými istými fotkami.

„Pekné fotky, Viktor. Berlín je v lete úžasný, však?“

„Pani riaditeľka, ja… niekto mi hackol účty. Tie príspevky nie sú odo mňa. Musíme to stiahnuť.“

Drábová si pomaly sadla na kraj jeho stola. „Nič nebudeme sťahovať, Viktor. Tie príspevky sú skvelé. Majú obrovský dosah. Naši voliči milujú, keď nájdeme vnútorného nepriateľa. A ty si teraz ideálny cieľ.“

„Čože? Vy ste ma obetovali? Ja som pre vás pracoval dvanásť hodín denne! Ja som zachránil ministra!“

„Práve preto, Viktor. Si príliš dobrý. Vieš príliš veľa o tom, ako to tu funguje. A minister potrebuje ďalšiu tému na zajtra. Téma bude: ‚Očista ministerstva od liberálnych agentov‘. Budeš prepustený so škandálom. Tvoji vlastní boti ťa na internete roztrhajú na kusy.“

Viktor hľadel na monitor, kde pod jeho fotkou pribúdali nenávistné komentáre. Tie isté frázy, ktoré on sám vymyslel pred pár hodinami. Tie isté urážky, ktoré sám naučil svoje botové farmy.

„To nemôžete urobiť,“ zašepkal.

„Ale môžeme, Viktor. My sme štát. My sme ten algoritmus, ktorý si pomáhal budovať. A algoritmus nepotrebuje lojalitu. Algoritmus potrebuje výsledky. A tvoj dnešný výsledok je, že odvedieš pozornosť od toho zbitého chlapa na východe na ďalšie tri dni. Ďakujeme za tvoju službu.“

Drábová vstala a odišla. O minútu neskôr do miestnosti vošli dvaja muži v oblekoch z ochranky.

„Pán Viktor? Odprevadíme vás. Vaše osobné veci vám pošleme kuriérom.“

Viktor kráčal po šedej chodbe ministerstva a cítil sa ako duch. Vyšiel na ulicu, do tmavej bratislavskej noci. Vytiahol mobil. Jeho meno už bolo trendom na Twitteri a Facebooku. Videl, ako sa jeho život, jeho súkromie a jeho česť menia na digitálny prach v rukách ľudí, ktorých považoval za kolegov.

Zastavil sa pri Dunaji a sledoval odraz svetiel na hladine. Uvedomil si, že v tomto svete neexistujú ghostwriteri. Existujú len obete a tí, ktorí ešte neprišli na rad.

Vytiahol mobil a skúsil sa prihlásiť na svoj Facebook. Účet bol zrušený pre „porušenie komunitných pravidiel“. Bol vymazaný z digitálnej reality.

„Vymyslel som to dobre,“ povedal si s trpkým úsmevom. „Ten systém fakt funguje.“

Nasadol do taxíka a povedal adresu, kde už dávno nikto nebýval. Chcel aspoň na chvíľu zmiznúť niekam, kde algoritmy nemali dosah. Ale vo vrecku mu stále pípali notifikácie z iných aplikácií. Svet naňho nezabudol. Svet ho práve teraz s chuťou prežúval a chystal sa ho vypľuť.

Slovensko spalo, kŕmené novými klamstvami, ktoré Viktor pomohol uviesť do života. A on bol teraz len ďalším mŕtvym koňom, ktorého ťahali cez digitálne námestie, aby sa dav mal na čom zabávať.