Posledné percento

Bratislava, štyridsaťosem hodín pred začiatkom volebného moratória.

V centrále strany Obnova, ktorá sa v prieskumoch držala na tesnom druhom mieste, vládla atmosféra ako v bunkri počas obliehania. Všade sa povaľovali škatule od pizze, prázdne plechovky od energetických nápojov a káble od notebookov, ktoré sa prepletali ako digitálne hady.

Andrej, šéf digitálnej kampane, si pretrel červené oči. Mal tridsať rokov, tri kávovary v kancelárii a pocit, že svet okolo neho sa začína rozpadať.

„Máme to vonku,“ ozval sa hlas z rohu miestnosti. Patrik, ich hlavný analytik sociálnych sietí, hľadel na monitor s výrazom človeka, ktorý práve videl vlastný pohreb.

„Čo je vonku, Paťo? Nový prieskum?“

„Keby len,“ vydýchol Patrik. „Je to video. Uniklo to na Telegram pred piatimi minútami. Už to má desaťtisíc videní a zdieľajú to všetky tie kanály ako Slovenský hrom a Pravda bez cenzúry.“

Andrej podišiel k nemu. Na obrazovke bežalo video. Nebolo to nič profesionálne – vyzeralo to ako záznam z bezpečnostnej kamery v nejakej reštaurácii alebo bare. Obraz bol zrnitý, mierne rozmazaný, ale postava v strede bola jasne identifikovateľná.

Bol to Igor Valenta, predseda Obnovy a človek, ktorý mal šancu stať sa budúcim premiérom. Sedel pri stole s mužom, ktorého tvár bola v tieni.

„Počuj, Erik,“ hovoril Valentov hlas na nahrávke. Bol to ten jeho typický chrapľavý barytón, s tými istými pauzami a intonáciou, ktorú Andrej počúval posledné dva roky každý deň. „Je mi jedno, odkiaľ tie prachy prídu. Ak to preleje cez tie nadácie, nikto na to nepríde. Hlavne mi sľúb, že keď vyhráme, tie tendre na diaľnice pôjdu našim ľuďom. Tým v Moskve je to aj tak jedno, tí chcú len pokoj od sankcií.“

Andrej stuhol. „To je blbosť. Valenta bol včera celý večer so mnou. Kde to malo byť nahrané?“

„Podľa interiéru to vyzerá na ten VIP salónik v hoteli Carlton,“ povedal Patrik. „Ale pozri sa na to, Andrej. Tá synchronizácia pier… ten odlesk v pohári… je to dokonalé. Ak je to deepfake, tak je to najlepší kus práce, aký som kedy videl.“

Andrej vytiahol mobil a vytočil Valentu. Obsadené. Skúsil to znova. Nič.

„Paťo, okamžite zavolaj našich expertov na AI. Potrebujem forenznú analýzu. Teraz! A pripravte vyhlásenie, že je to podvrh, hrubá manipulácia a útok na demokraciu.“

„Andrej,“ prerušil ho Patrik tichým hlasom. „Pozri sa na komentáre.“

Andrej sa pozrel. Lavína sa už utrhla.

„Konečne sa ukázala pravá tvár toho slniečkara!“ „Všetci sú rovnakí! Zapredal nás Rusom aj oligarchom naraz!“ „Valenta končí. Toto neustojí.“

A potom prišlo to najhoršie. Skutoční ľudia, nerozhodnutí voliči, začali písať: „Dúfal som, že je iný. Ak je toto pravda, nejdem voliť nikoho.“

O hodinu neskôr už v centrále sedel aj samotný Valenta. Vyzeral staršie o desať rokov. Košeľu mal rozopnutú, rukávy vyhrnuté.

„Je to lož, Andrej. V tom salóniku som nebol tri roky. So žiadnym Erikom som sa o ničom takom nebavil,“ búchal Valenta päsťou do stola. „Musíme to zastaviť!“

„Pane, šíri sa to rýchlejšie, než to stíhame mazať. Facebook na naše žiadosti o stiahnutie nereaguje, vraj potrebujú čas na preverenie. Telegram je úplne mimo kontroly. A najhoršie je, že televízie to už prebrali ako ‚údajnú nahrávku‘, čím tomu dali punc legitimity,“ vysvetľoval Andrej.

Do miestnosti vošla Lucia, mladá overovateľka faktov, ktorá pre nich pracovala externe. Mala v rukách tablet.

„Mám výsledky z dvoch nezávislých detektorov deepfakov,“ povedala bez pozdravu. „Jeden hovorí o 98-percentnej pravdepodobnosti manipulácie, druhý o 92-percentnej. Problém je, že tie algoritmy detegujú drobné chyby vo vykreslení pokožky a očí. Lenže toto video je schválne upravené tak, aby vyzeralo ako nekvalitný záznam z kamery. Ten šum maskuje chyby AI.“

„Takže máme dôkaz, že je to podvrh?“ spýtal sa Valenta nádejne.

Lucia si povzdychla. „Máme technickú správu. Ale kým ju vysvetlíme priemernému voličovi, bude po voľbách. Ľudia neveria algoritmom, veria svojim očiam a ušiam. A na tom videu vás vidia a počujú brať úplatky.“

Andrej sa postavil k oknu a hľadel na Bratislavu. Mesto pod ním pulzovalo svetlami, tisíce ľudí v bytoch práve teraz držali v rukách mobily. A v každom z nich sa práve prehrávalo to video.

„Musíme urobiť protiofenzívu,“ povedal Andrej. „Ak oni hrajú špinavo, my musíme hrať ešte špinavšie.“

„Čo tým myslíš?“ spýtal sa Valenta.

„Máme v zálohe tie kompromitujúce materiály na ministra vnútra? Tie fotky z tej chaty?“

„Andrej, dohodli sme sa, že to nepoužijeme, kým nebudeme mať overené zdroje,“ namietal Valenta. „Nechceli sme klesnúť na ich úroveň.“

„Tá úroveň už neexistuje, pán predseda! Buď ich teraz zasypeme iným škandálom, aby sme odpútali pozornosť, alebo v sobotu skončíme s piatimi percentami. Pravda nikoho nezaujíma. Zaujíma ich len to, kto kričí hlasnejšie.“

Nasledujúcich dvanásť hodín bolo čisté šialenstvo. Andrejov tím vypustil sériu útokov na vládnu koalíciu. Použili všetko – polopravdy, uniknuté maily bez kontextu, fotky, ktoré naznačovali korupciu. Vytvorili informačný chaos taký hustý, že v ňom zanikalo úplne všetko.

Slovensko sa premenilo na digitálne bojisko, kde neplatili žiadne pravidlá. Fact-checkeri sa snažili držať krok, ale boli ako ľudia s lyžičkami, ktorí sa snažia vyčerpať oceán.

Večer pred moratóriom Andrej sedel v kancelárii sám. Na stole mu svietil notebook. Prišla mu správa od neznámeho odosielateľa. Bol v nej link na úložisko.

Keď ho otvoril, našiel tam zdrojové súbory toho Valentovho deepfaku. Boli tam presné modely jeho tváre, vzorky hlasu a pôvodné video z nejakej thajskej reštaurácie, ktoré bolo použité ako základ.

Bol to darček. Niekto – možno zradca v nepriateľskom tábore, možno svedomie hackera – mu poslal nezvratný dôkaz, že Valenta je nevinný.

Andrej mal prst nad tlačidlom „Odoslať všetkým médiám“. Mohol očistiť Valentovo meno. Mohol ukázať celému Slovensku, ako sa s nimi manipulovalo.

Ale potom sa pozrel na aktuálne trendy. Valentova popularita po ich „protiofenzíve“ začala opäť stúpať. Ľudia boli takí zmätení všetkými tými útokmi z oboch strán, že sa začali vracať k svojim pôvodným preferenciám. Chaos paradoxne pomáhal Valentovi, pretože vládna strana pôsobila v tom bordeli ešte neschopnejšie.

Andrej sa zamyslel. Ak teraz zverejní dôkaz o deepfaku, diskusia sa opäť vráti k tomu videu. Opäť sa bude rozoberať Valenta. Opäť sa bude riešiť, či je vôbec možné niečomu veriť.

Pomyslel na svoju mamu v Trenčíne, ktorá mu minulý týždeň volala, či je pravda, čo sa píše o tých očkovaniach. Na jej neistý hlas, keď sa pýtala: „A komu už dnes môžem veriť, Andrejko?“ Ľudia ako ona sa ešte stále držali predstavy, že niekde existuje pevný bod. Že aspoň to, čo človek vidí na vlastné oči, je skutočné.

„Ak im ukážem, že je to podvrh,“ zamrmlal si Andrej, „len tým potvrdím, že všetko na internete môže byť podvrh. Vrátane našich dôkazov proti nim. Zničím tým posledné zvyšky istoty, ktoré tí ľudia majú.“

A bola tu aj tá druhá, tichšia myšlienka, za ktorú sa hanbil: kampaň práve vyhrávali. Prečo miešať kartami, keď karta ide k nim?

Zavrel okno prehliadača. Súbory vymazal.

V deň volieb Andrej stál vo volebnej miestnosti v Petržalke. Sledoval ľudí, ako prichádzajú. Starí ľudia s paličkami, mladé rodiny s kočíkmi, nahnevaní muži v maskáčových bundách. Všetci mali vrecká plné smartfónov. Všetci v sebe niesli kúsky kódov, ktoré Andrej a jeho nepriatelia v posledných dňoch vyprodukovali.

Valenta vyhral. Tesne, o pol percenta.

Volebná noc v centrále Obnovy bola plná jasotu, šampanského a potľapkávania po pleciach. Valenta stál na pódiu a hovoril o víťazstve pravdy a nádeje nad lžou a nenávisťou.

Andrej stál v tieni pri bare a pil čistú vodku.

„Dokázali sme to, Andrej!“ pribehol k nemu Patrik, celý bez seba od radosti. „To video nakoniec nezabralo. Pravda zvíťazila!“

Andrej sa naňho pozrel s hlbokým, unaveným cynizmom.

„Pravda nezvíťazila, Paťo. Pravda v týchto voľbách ani nekandidovala. Vyhrali sme len preto, lebo sme dokázali vytvoriť väčší hluk než oni. Vyhrali sme, lebo sme ich v tom hnoji prešťali.“

„Ale no tak, nebuď taký… veď Valenta je dobrý chlap. Bude to dobrý premiér.“

Andrej vytiahol mobil a ukázal mu správu, ktorá mu prišla pred minútou. Bola od toho istého neznámeho odosielateľa.

„Gratulujem k víťazstvu. Ten deepfake stál 50 000 eur. Bola to dobrá investícia, však? Nabudúce môžeme urobiť niečo pre vás. S pozdravom, Architekt.“

Andrejovi vypadol mobil z ruky. Rozbil sa o dlažbu. Displej praskol, ale stále na ňom svietila tá správa.

„Čo je?“ spýtal sa Patrik.

„Nič,“ povedal Andrej a šliapol na telefón, aby ho definitívne zničil. „Len som si uvedomil, že tie voľby sa neskončili. Tie voľby sa už nikdy neskončia. Algoritmus práve začal počítať nové kolo.“

Vonku začínalo svitať na nové Slovensko. Krajinu, kde víťazstvo nepatrilo ľuďom, ale tomu, kto mal lepší kód a menej zábran. Andrej vyšiel von do chladného rána a prvýkrát po mesiaci cítil niečo iné ako kofeín a stres. Cítil strach. Pretože vedel, že ak raz pustíte algoritmus k moci, už ho nikdy nedostanete späť do klietky.