Hlasy z hlbín

Marek sedel v miestnosti, ktorá páchla lacnou kávou, starým prachom a prehriatymi procesormi. V Revúcej sa v ten deň nečrtalo nič zaujímavé – vonku mrholilo a nízke mraky sa zachytávali o hrebene okolitých kopcov ako špinavá vata. Ale v Marekovom svete, v tom žiariacom pravouhlom vesmíre troch monitorov, práve zúrila vojna.

Jeho prsty tancovali po klávesnici s mechanickou presnosťou. Na obrazovke preblikovali okná: štyridsať otvorených kariet v prehliadači, každá s inou identitou. Raz bol „Jozef_77“, hrdý dôchodca z východu, inokedy „Mamička_Lucka“, ktorá sa bála o zdravie svojich detí kvôli neexistujúcim chemikáliám v očkovaní, a o sekundu neskôr „Hardy_SVK“, anonymný profil s fotkou vlka, ktorý volal po poriadku a tvrdej ruke.

„Ešte jednu hodinu,“ zamrmlal Marek a potiahol si z energetického nápoja. „Ešte jedna hodina v tomto hnoji a môžem ísť domov.“

Marek nepracoval pre žiadnu prestížnu reklamnú agentúru. Jeho zamestnávateľom bola spoločnosť s názvom „Strategické riešenia s.r.o.“, ktorej sídlom bola schránková adresa v Bratislave a ktorej peniaze prichádzali cez sériu pochybných prevodov z Estónska a Cypru. Oficiálne robil „monitoring sociálnych sietí“. Neoficiálne bol pastierom botov.

Jeho dnešnou úlohou bolo „nastavenie nálady“ pred blížiacim sa protestom pred parlamentom. Cieľom nebolo presvedčiť nikoho o nejakej konkrétnej pravde. Cieľom bolo vyvolať v ľuďoch pocit, že všetci klamú, že svet je v plameňoch a že jediným riešením je totálna deštrukcia systému.

„Všetci kradnú. Nikomu neverte. Pozrite sa, čo nám robia,“ písal Marek pod profilom Jozefa_77 do diskusie pod článkom o raste cien potravín. O minútu neskôr sa pod ten istý komentár podpísal ako Mamička_Lucka: „Máte pravdu, pán Jozef. Moje deti budú hladovať, kým oni si vyvážajú zadky v drahých autách! Kedy to skončí?!“

Bol to cyklus, ktorý sa sám kŕmil. Algoritmus Facebooku videl interakciu. Videl emóciu – hnev, frustráciu, strach. A tak tento príspevok posúval vyššie. Viac ľudí ho videlo. Viac skutočných ľudí, ktorí už boli na hrane, sa pridalo. Marek len hodil zápalku do sena, ktoré v slovenskej spoločnosti schlo už celé desaťročia.

Okolo druhej poobede mu na šifrovanom komunikátore zapípala správa. Odosielateľ: Sova.

Sova bol jeho priamy nadriadený. Marek nikdy nevidel jeho tvár a nevedel jeho skutočné meno. Vedel len, že Sova platí načas a v bitcoinoch.

Sova: Nový cieľ. Priorita Alfa. Likvidácia kredibility do 48 hodín.

Marek klikol na priložený odkaz. Srdce mu na moment vynechalo úder.

Na obrazovke sa objavila fotka ženy v stredných rokoch s unavenými, ale odhodlanými očami. Elena Kráľová. Investigatívna novinárka, ktorá posledné mesiace rýpala do tendrov na ministerstve obrany. A pre Mareka niekto oveľa dôležitejší. Elena bola jeho sestra.

„Do prdele,“ vydýchol Marek.

Nerozprávali sa tri roky. Elena mu vyčítala, že sa „predal nepriateľovi“, hoci vtedy ešte presne nevedela, čo robí. Považovala ho za zlyhaného brata, ktorý premárnil svoj talent na IT v pochybných kšeftoch. On jej vyčítal elitárstvo a to, že žije v „bratislavskej bubline“.

Marek: Čo na ňu máme?

Sova: Zložka v prílohe. Fotky z dovolenky v Toskánsku (sfalšované výpisy, že to platil zbrojársky lobista), nahrávka (AI generovaná), kde uráža voličov z vidieka. Chceme, aby vyzerala ako zapredaná snobka, ktorá nenávidí obyčajných ľudí.

Marek otvoril zložku. Materiál bol profesionálny. Deepfake audio nahrávka bola majstrovské dielo. Elenin hlas tam hovoril: „Tí ľudia v Revúcej alebo Rimavskej Sobote sú mi ukradnutí. Sú to len ovce, ktoré uveria hocičomu, čo im hodíme.“

Marek vedel, že Elena by to nikdy nepovedala. Elena, ktorá sa každé Vianoce vracala domov a nosila tašky plné kníh pre miestnu knižnicu. Elena, ktorá plakala, keď videla, ako ich rodné mesto chradne.

Ale Marek tiež vedel, ako funguje dav.

„Marek? Si tam?“ ozval sa hlas jeho kolegu Igora od vedľajšieho stola. Igor bol typický produkt cynizmu – bývalý novinár, ktorého vyhodili pre alkoholizmus a teraz písal hoaxy za dvojnásobný plat.

„Hej, som,“ odsekol Marek.

„Pozri na túto Kráľovú. Dnes jej naložíme, čo? Sova hovorí, že je to dôležité. Máme rozkaz ísť do osobných útokov. Rodina, súkromie, všetko.“

Marek sa pozrel na svoju ruku. Mierne sa triasla. „Je to len práca, Igor. Nerob z toho drámu.“

„Jasné, len práca. Ale uznaj, ten jej hlas na tej páske… znie to tak reálne, že by som tomu aj ja uveril, keby som nevedel, že sme to včera kuchtili v generátore.“

Marek sa zhlboka nadýchol. Mal dve možnosti. Mohol odmietnuť. Sova by ho vyhodil, pravdepodobne by mu zablokoval peňaženku a našiel by si niekoho iného, kto by tú prácu urobil zaňho. Elenu by to nezachránilo. Alebo mohol pokračovať a pokúsiť sa to urobiť „jemne“. Lenže pri Elene „jemne“ nefungovalo. Sova sledoval metriky. Keby Marek nebol dosť agresívny, systém by to vyhodnotil ako zlyhanie.

Začal písať.

Jozef_77: Táto Kráľová sa tvári ako hrdinka, ale pozrite sa, kde trávi dovolenky! Za naše peniaze!

Hardy_SVK: Počuli ste tú nahrávku? Nazvala nás ovcami! Toto je tá ich ‚demokracia‘. Pohŕdajú nami!

Prsty ho pálili. Každé slovo bolo ako rez žiletkou. Sledoval, ako sa pod príspevkami začínajú kopiť nenávistné komentáre skutočných ľudí.

„Treba ju obesiť!“ „Vlastizradkyňa!“ „Vieme, kde býva jej matka v Revúcej…“

Marek stuhol. Ten posledný komentár nebol od bota. Bol od niekoho, kto býval o tri ulice ďalej.

Slovenský internet bol malý rybník a nenávisť v ňom pretekala rýchlejšie než jarná voda v Slanej. Marek sledoval, ako sa útok stáva virálnym. Systém rozpoznal, že „škandál Kráľová“ generuje rekordné množstvo interakcií a začal ho tlačiť do informačných kanálov každému v okrese.

Večer, keď sa Marek vracal do svojho jednoizbového bytu, v ktorom nebolo nič okrem postele a ďalšieho počítača, zazvonil mu mobil. Súkromné číslo.

„Marek?“ Elenin hlas bol trasľavý. „Marek, si to ty?“

„Elena? Čo sa deje?“ hral prekvapeného, hoci v hĺbke duše cítil narastajúcu nevoľnosť.

„Oni… niekto vypustil nejakú pásku. Je to klamstvo, Marek. Nikdy som tie veci nepovedala. A tie fotky z Talianska, veď ja som tam v živote nebola! Niekto mi chce zničiť život.“

„Upokoj sa, Elena. Je to len internet. Ľudia o dva dni zabudnú.“

„Nezabudnú! Dnes mi niekto rozbil okno na byte v Bratislave. Hodili tam kameň s lístkom, že viem, čo mám čakať, ak sa vrátim do Revúcej za mamou. Marek, mama sa bojí. Niekto jej volal a nadával jej do kuriev.“

Marek si sadol na podlahu. Tma v byte ho obklopovala ako hustý decht.

„Elena, choď na políciu. Nahlás to.“

„Polícia? Marek, polovička policajtov na Facebooku zdieľa tie hoaxy o mne! Veria tomu. Aj ten vyšetrovateľ, s ktorým som hovorila, sa na mňa pozeral, akoby som bola odpad. Ten algoritmus… ono to mení realitu. Ľudia už nevidia pravdu, Marek. Vidia len to, čo im bliká na obrazovke.“

Marek mlčal. Čo jej mal povedať? Že on je ten, kto tie kamene v digitálnom priestore hádže? Že on je architektom jej zrúteného sveta?

„Marek, si tam?“

„Som tu, Elena. Počúvaj ma. Choď preč z bytu. Choď k niekomu, komu veríš. A mame povedz, nech si vypne telefón.“

„Prečo sa toto deje? Prečo je v ľuďoch toľko nenávisti?“

„Lebo je to lacné, Elena. Nenávisť je najlacnejšia komodita na trhu a niekto prišiel na to, ako ju monetizovať.“

Po položení telefónu Marek dlho pozeral do tmy. Potom vstal a zapol svoj súkromný počítač. Prihlásil sa do administračného panela „Strategických riešení“ cez zadné vrátka, ktoré si tam nechal pre prípad núdze. Videl celú štruktúru ich siete. Videl tisíce účtov, videl plánované kampane na ďalší mesiac.

Videl, že cieľom na budúci týždeň nie je len Elena, ale celá skupina novinárov a sudcov. Malo dôjsť k masívnej operácii, ktorá by úplne paralyzovala verejnú diskusiu pred dôležitým hlasovaním o zmene ústavy.

Marek mohol urobiť jednu vec. Mohol celú sieť zmazať. Mohol vypustiť databázu mien a IP adries, ktoré by prepojili „Strategické riešenia“ priamo s ľuďmi na úrade vlády a s ruskými spravodajskými službami.

Ale vedel aj to, čo by nasledovalo. Sova nebol len nejaký anonymný hacker. Sova mal zdroje. Marek by sa nedožil rána. V Revúcej sa ľudia strácajú ľahko – stačí jedna nešťastná náhoda na ceste alebo „samovražda“ z depresií.

Otvoril okno a nechal dovnútra prúdiť studený vzduch. V diaľke svietili svetlá mesta. V každom tom okne pravdepodobne niekto sedel pred obrazovkou a nasával jed, ktorý Marek pomáhal pripravovať.

Slovensko nebola krajina, ktorú by bolo treba obsadiť tankami. Stačilo ho rozložiť zvnútra, bunku po bunke, rodinu po rodine, kým neostane nič len hnev a hmla.

Marek položil prsty na klávesnicu.

Marek: Práca hotová. Kráľová je odpísaná. Čakám na ďalšie pokyny.

Odpoveď prišla okamžite.

Sova: Dobrá práca, Marek. Nabudúce skúsime niečo väčšie. Slovensko je pripravené na kolaps. Stačí len trochu postrčiť.

Marek vypol monitor. V odraze tmavej obrazovky uvidel svoju vlastnú tvár. Vyzeral ako duch.

Tú noc nespal. Počúval vietor, ktorý narážal do paneláku, a kdesi v dátovom centre sa sieť medzitým učila ďalej. Čoskoro nebude potrebovať ani jeho.

Keď ráno vyšlo slnko, Revúca bola stále na svojom mieste. Marek si urobil kávu a sadol si k monitorom. Prihlásil sa ako Jozef_77 a začal písať o tom, ako sú ranné správy o čistom vzduchu v Tatrách len ďalším klamstvom elít.

Nenávisť je najlacnejšia komodita na trhu. A Marek bol jej najspoľahlivejším dodávateľom.