Obrazovka, ktorá vedela, čo chcem

Emin večer mal roky rovnaký záver: pol hodiny zvieratiek pred spaním. Šteniatka v ponožkách. Mačka, ktorá spadla z parapetu do kvetináča a tvárila sa, že to tak chcela. Papagáj, čo štekal.

Až raz sa medzi šteniatka priplietlo iné video: psík za plotom útulku, s takými očami, že sa Ema nedokázala odtrhnúť. Pozrela ho celé. Dvakrát.

Na druhý večer jej obrazovka ponúkla dva smutné psíky. Na tretí štyri. O týždeň sa Emine zvieratká skoro všetky sťahovali za ploty, mokli v daždi a hľadali domov. Ema ich pozerala ďalej – veď ich nemohla nechať tak – a chodila spať s ťažkým bruchom. Svet je asi smutný, myslela si. Aspoň ten zvierací určite.

V piatok večer čakal pred kúpeľňou jej mladší brat Kubo a tablet mu svietil v rukách. Ema mu naň kukla ponad plece.

Rozbité kolobežky. Chalani, čo padajú z rampy. Kolobežka, ktorej odletelo koliesko aj s kusom riadidiel.

„Tebe to ukazuje toto?“ začudovala sa Ema. „V tej istej aplikácii?“

„No hej,“ povedal Kubo nadšene. „Samé pády. Lepšie a lepšie.“

Ema stála na chodbe a v hlave jej svitalo pomaly ako v zime. Tá istá aplikácia. Ten istý večer. Jemu samé pády, jej samý smútok.

Takže smutný nie je svet.

To niečo v aplikácii sa rozhodlo, že smútok je pre Emu.

Šla za mamou. Vyrozprávala jej to aj s tým ťažkým bruchom a mama – mama zareagovala rýchlo, ako mamy reagujú, keď vidia smutnú dcéru. Vzala Emin tablet.

„Vieš čo? Ja tú aplikáciu jednoducho zmažem a je po probléme.“

„Nie!“ Ema ju chytila za ruku. „Veď ja chcem zvieratká! Ja len nechcem, aby mi ich niekto vyberal takto.“

Mama sa zastavila s prstom nad ikonou. Chvíľu bolo ticho.

„Máš pravdu,“ povedala napokon a tablet položila. „Zmazať je najrýchlejšie, ale nič by si sa nedozvedela. Poďme radšej zistiť, kto ti tie videá vlastne vyberá.“

Sadli si spolu. Mama to vysvetlila po svojom, kuchynsky:

„Predstav si čašníka. Raz si si objednala smutného psíka – a čašník si to zapísal. Odvtedy ti nosí smutné psíky, lebo si myslí, že to máš rada. On nie je zlý. On dokonca ani nie je človek. Je to stroj a vie jediné: rátať, pri čom zostávaš najdlhšie. Toho potom nosí viac. Nevidí, že ti je z toho ťažko. Taniere vidí, brucho nie.“

„A dá sa mu povedať, že chcem iné menu?“

„Dá. Ale nie slovami. Objednávkami.“

Ema si vymyslela pokus. Spraví ho sama, mame ukáže až výsledok. Týždeň objednávala nanovo. Veselé videá si vyhľadávala menom: šteniatko ponožky, mačka kvetináč. Pri smutnom videu nezostala ani sekundu – preskočila ho, aby sa oči nestihli prilepiť. A raz naozaj chcela pomôcť psíkom z útulku. Vyhľadala si video, ako naučiť psa podávať labku, a poslala ho tete – tá si práve jedného vzala. Lebo jedna vec je smútok, ktorý čašník nosí sám, a druhá vec je pomoc, ktorú si človek vypýta.

Prvé dni to vyzeralo beznádejne. Čašník nosil smutné psíky ďalej, akoby neveril, že si hosť rozmyslel objednávku – veď mu tak dlho chutili. V utorok Ema skoro zostala pri jednom videu visieť – psík v ňom mal oči ako ten prvý – ale spomenula si, že každá sekunda je objednávka, a preskočila ho tak rýchlo, až sa jej prst pošmykol po skle.

Vo štvrtok sa medzi videami objavilo prvé staré dobré šteniatko v ponožke. Ema mu dala celú minútu aj s prídavkom.

V nedeľu večer vyzerala jej ponuka ako kedysi: mačky, ponožky, štekajúci papagáj. Ema zavolala mamu a mlčky jej ukázala obrazovku.

„To si vycvičila ty?“ spýtala sa mama.

„Objednávkami.“ Ema dôležito prikývla. „On mi nosí, na čo klikám. Tak klikám na to, čo chcem ja.“

Sem-tam sa smutný psík vráti aj dnes. Čašník nezabúda a skúša. Ema pri ňom už nezostáva visieť. Buď ho preskočí, alebo si povie: dnes áno, dnes naň mám silu – a pozrie si ho schválne, lebo si ho vybrala.

Kubo si mimochodom nechal svoje pády. Vraj si ich objednal celkom sám a stojí si za tým. Aj to je v poriadku – hlavne, že vie, kto je tu hosť a kto čašník.