Básnička z cudzej hlavy

Jesennú súťaž o najkrajšiu básničku vyhlásili v pondelok a Oliver sedel nad prázdnym papierom už tretí večer.

Napísal Jeseň. Podčiarkol to. Nakreslil do rohu list. Viac z neho nevypadlo.

Pritom vedel, že chce vyhrať. Najlepšie básne sa mali čítať na školskej besiedke a Oliver to videl pred sebou: on na pódiu, mikrofón, tribúny – dobre, stoličky – plné ľudí.

Vo štvrtok večer to už nevydržal a obrátil sa na domáceho pomocníka. Na toho, čo odpovedá z reproduktora na poličke a vie, aké bude počasie.

„Napíš básničku o jeseni. Peknú. Súťažnú.“

Pomocník sa ani nenadýchol a spustil:

Babie leto tkané z pavučín strieborných ako prvý mráz, jeseň v rúchu zlatých hodín tíško vchádza medzi nás…

Malo to štyri slohy. Rýmovalo sa to ako hodinky. Nechal si ich diktovať po jednej, každú dva razy. Odpísal ich slovo za slovom a v piatok odovzdal.

V pondelok visel na nástenke zoznam: tri najlepšie básne postupujú na besiedku. OLIVER stál hneď prvý.

„Krásne, Oliver,“ povedala pani učiteľka. „To je celé z tvojej hlavy?“

„Hej,“ prikývol Oliver.

Prikývnutie trvalo pol sekundy. Pod rebrami ho začalo tlačiť okamžite a už neprestalo.

Doma si skúšal prednes pred zrkadlom. Babie leto tkané z pavučín… Znelo to nádherne. Lenže na besiedke sa po prednese aj rozpráva – porota sa pýta, prečo báseň vznikla a čo ňou chcel básnik povedať.

„Čo je babie leto?“ spýtal sa Oliver zrkadla.

Zrkadlo nevedelo. Oliver tiež nie. Nejaké leto pre baby? A prečo tkané? A ktoré zlaté hodiny? Žiadne predsa na jeseň nevidel. Keby sa ho niekto spýtal, čo pri básni cítil, vedel to presne: necítil nič. Iba úľavu, že je hotová. Bola to pekná báseň – ale bola to cudzia pekná báseň. Bývala u nich len ako návšteva.

Večer to z neho vypadlo pri umývaní riadu. „Oci. Tú báseň som nenapísal ja. Teda… napísal ju reproduktor.“

Ocko doutieral tanier. „Aha. A tlačí ťa to?“

„Pod rebrami.“

„To je dobré znamenie. To tlačí požičaná vec, ktorú vydávaš za svoju.“ Sadol si a chvíľu hľadal slová. „Vieš, ja ti presne neviem povedať, kde je hranica. Sám ju hľadám – v robote nám stroje tiež píšu kadečo a stále sa dohadujeme, čo je ešte pomoc a čo už nie.“

„Možno je to ako rebrík,“ povedal Oliver pomaly. „Stroj mi ho môže požičať, keď sa zaseknem. Ale na strome musím byť ja. Rebrík sa nepočíta za strom.“

„Tak to je lepšie, než by som to povedal ja. A čo teraz urobíš?“

„To viem aj sám.“

„Dobre. Ja ti nanajvýš podržím rebrík.“

Oliver vedel. A vedel aj to, že to musí urobiť skôr, než stihne cúvnuť.

Ráno prišiel do triedy prvý a postavil sa k učiteľkinmu stolu. „Pani učiteľka, tá báseň nie je z mojej hlavy. Vyrobil mi ju domáci pomocník. A keď ste sa ma pýtali, prikývol som. To bolo klamstvo a tlačí ma viac než celá báseň. Chcel by som napísať inú. Vlastnú. Aj keby nebola taká pekná.“

Pani učiteľka sa na neho pozerala dosť dlho na to, aby stihol trikrát oľutovať, že prišiel do školy prvý.

„To prikývnutie ma mrzí, Oliver. A to, že si ho prišiel pomenovať sám, skôr než sa ťa ktokoľvek spýtal – to váži najviac.“ Vrátila mu papier. „Do piatku. A pekná nemusí byť. Tvoja musí byť.“

V ten deň cestou zo školy spadol Oliverovi na hlavu gaštan. Naozajstný, lesklý, rovno zo stromu pred školou. Zabolelo akurát toľko, aby to stálo za báseň.

Písal ju sám. Pri rýme sa raz zasekol: na gaštan sa nerýmovalo skoro nič. A tak sa spýtal reproduktora na slová, ktoré sa končia na -an. Vybral si z nich sám – rebrík držal stroj, na strome bol Oliver.

Na besiedke čítal ako tretí.

Pod stromom pred našou školou bác! – a hviezdy nad hlavou. Jeseň strieľa gaštanmi rovno po nás, po deťoch.

Nerýmovalo sa to ako hodinky. Trieda sa smiala presne tam, kde mala – pri bác! – a keď sa porota spýtala, ako báseň vznikla, Oliver rozprával tak dlho, až mu museli vziať mikrofón. O gaštane, o hrči, o tom, že jej mama hovorila „jesenná pečiatka“.

Prvé miesto vyhrala Terka s básňou o šarkanovi. Oliverovi to bolo čudne málo ľúto. Cez prestávku okolo neho totiž stála polovica triedy a chcela vidieť tú hrču.

O cudzej básni by nemal čo povedať. O svojej nevedel prestať.