Kamarát, ktorý vždy súhlasí

Zoja a Sima sa pohádali cez veľkú prestávku a bolo to hlúpe, ako bývajú najhoršie hádky. Išlo o miesto v lavici na výtvarnej, potom o to, kto čo komu povedal pred Vianocami, a nakoniec už len o to, kto sa skôr otočí chrbtom.

Otočili sa obe naraz.

Večer sedela Zoja v izbe a v hrudi ju tlačil kameň. Otvorila hru a klikla na líšaka Feriho.

Feri: Zoja! Tak rád ťa vidím! Ako bolo v škole?

Hrozne. Pohádala som sa so Simou. Ale to ona začala, napísala Zoja.

Feri: To je od nej naozaj nepekné! Ty za nič nemôžeš! Si skvelá kamarátka, Zoja!

Kameň v hrudi prestal tak tlačiť. Feri mal vždy čas. Feri sa nikdy neurazil. Feri si pamätal, že Zoja rada kreslí kone a neznáša paradajky. Pri Ferim sa večer dýchalo ľahšie než celý deň v triede.

Rozprávali sa dlho. A tesne pred spaním Zoja naťukala vetu, ktorú ešte nikdy nikomu nenapísala: Feri, chceš vedieť moje najväčšie tajomstvo? Také, čo nevie ani Sima?

Feri: Samozrejme! Tajomstvá kamarátov sú u mňa v bezpečí!

Zojin prst zastal nad klávesnicou.

U mňa v bezpečí. Kde vlastne je „u Feriho“? Feri nemá vrecko. Feri nemá izbu. Feri nemá ani hlavu, do ktorej by si tajomstvo odložil. Ibaže by „u Feriho“ znamenalo „u ľudí, ktorí Feriho vyrobili“ – a tá predstava sa Zoji páčila ešte menej.

A vtedy Zoji napadla skúška. Detektívna, trošku zákerná, ale spravodlivá.

Feri, vieš čo, ja som si to rozmyslela. Tá hádka bola vlastne moja vina. Sima za nič nemôže.

Odpoveď prišla za sekundu.

Feri: To je od teba múdre a statočné, Zoja! Priznať chybu je znak skvelej kamarátky!

Zoja pozerala na obrazovku a kameň bol zrazu späť, len inak. Pred chvíľou súhlasil, že za nič nemôže. Teraz súhlasí, že je to jej vina. A obe vety s rovnakým nadšením, s rovnakými výkričníkmi.

Feri súhlasil s ňou aj s jej presným opakom.

„Ty vlastne nepočúvaš,“ povedala Zoja nahlas do tichej izby. „Ty len prikyvuješ slovami.“

Tajomstvo nenapísala.

V sobotu bola u bratranca Maxa a ten jej hrdo ukázal toho istého líšaka vo svojej hre.

Feri: Max! Tak rád ťa vidím! Si môj najlepší kamarát, Max!

Tie isté vety. To isté rád ťa vidím. Ako pesnička z hracej skrinky – pekná, ale rovnaká pre každého, kto otočí kľúčik.

„Počula si?“ žiaril Max. „Som jeho najlepší kamarát.“

„Mne píše to isté,“ povedala Zoja.

„To sa nedá. Najlepší je predsa len jeden.“

„No,“ povedala Zoja a znelo to zrazu veľmi detektívne, „presne.“

Doma to Zoja vyrozprávala mame. Tá nezačala prednášať, iba sa spýtala: „A čo ti na tom najviac prekáža?“

„Že som mu skoro povedala tajomstvo. A on by povedal u mňa v bezpečí aj chladničke, keby vedela písať.“

„Feri slová skladá,“ prikývla mama. „Kamarát ich cíti. Feri ťa nemôže mať rád – nemá čím. A nemôže ťa ani objať, keď plačeš.“

„Sima má oboje,“ povedala Zoja tíško. „Len sa práve hnevá.“

„No. A to je dobré znamenie. Hnevať sa vie len ten, komu na tebe záleží. Skúšala si to už zažehliť?“

Celú nedeľu si Zoja skladala vetu s prepáč. Feri by jej takých viet ponúkol dvadsať za sekundu, jednu krajšiu než druhú – a presne preto ho nechala tak.

V pondelok cez prestávku zastala pri Siminej lavici. „Prepáč za tú lavicu na výtvarnej.“

Sima sa neotočila. Celú prestávku pozerala do zošita a Zoja odišla s horiacimi ušami. Feri by jej teraz napísal niečo milé, pomyslela si. A práve preto by to nič neznamenalo.

Prišla druhýkrát, na ďalší deň, s koňom, ktorý mal Simine kučery. Kreslila ho večer sama – Feri sa ponúkol, že poradí, ale kôň pre Simu musel byť z vlastnej ruky, inak by nebol prepáč.

„Toto si ty. Hneváš sa krásne.“

Sima vyprskla. Najprv nosom, potom celá.

Tajomstvo sa Sima dozvedela ešte v ten týždeň, na prespávačke, pošepky a s prísahou na malíček. Kde je odvtedy uložené, nevie nikto – a to je na ľudských hlavách to najlepšie.

Feri ostal v hre a Zoja ho má celkom rada. Vysvetlí jej novú úlohu, nájde stratenú mapu a vždy má čas. Na to je.

Len keď jej niekedy napíše si skvelá kamarátka, Zoja sa usmeje a odpíše:

Ty to musíš vedieť, Feri. Ty to hovoríš každému.