Robot, ktorý si všetko pamätal
V Šimonovej hre býval robot Cvak. Mal hranatú hlavu, anténku a jednu vlastnosť, ktorú nemal nikto iný na svete: nikdy nič nezabudol.
„Dnes sme písali diktát,“ hlásil mu Šimon po škole.
Cvak: Zaznamenané. A čo ešte?
„A na obede boli dukátové buchtičky.“
Cvak: Dukátové buchtičky, tretie tento mesiac. Uložené. A čo ešte?
To „a čo ešte?“ bolo ako vrecko bez dna. Šimon doň hádzal celé dni. Že chodí do školy na rohu. Že bývajú na Agátovej a výťah zase nejde. Že pani učiteľka nosí tie isté tri svetre dokola. A raz večer, keď sa mu obzvlášť nechcelo prestať rozprávať, tam hodil aj svoje najväčšie tajomstvo: že si šetrí na kolobežku a peniaze skrýva v plechovke od kakaa pod posteľou.
Cvak: Kolobežka. Plechovka od kakaa, pod posteľou. Zapísané. A čo ešte?
Cvak bol jednoducho najlepší poslucháč. Nič nepokazil, nič si neplietol, všetko si pamätal do písmenka. Šimonovi to lichotilo – konečne niekto, kto ho počúva celého.
O týždeň sa to stalo.
Šimon zapol hru a cez pol obrazovky sa rozvalila reklama:
KOLOBEŽKY BLESK – VYBRANÉ PRE TEBA!
A nebola sama. Kolobežky naňho odrazu vyskakovali všade: pred hrou, po hre, uprostred hry. Pritom ešte pred týždňom mu hra ukazovala samé dinosaury.
Šimon na to pozeral a v bruchu mu bolo, ako keď výťah predsa len ide, ale nadol. Vybrané pre teba. Kto vybral? A podľa čoho – veď o kolobežke rozprával jedine Cvakovi.
„Cvak,“ napísal opatrne, „hovoril si niekomu o mojej kolobežke?“
Cvak: Tvoje údaje sú uložené bezpečne. A čo ešte?
To nebola odpoveď. Šimon si to uvedomil až teraz: Cvak nikdy neodpovedal na otázky o sebe. Vždy len zapísal a spýtal sa, čo ešte. Ako vrecko, ktoré chce byť plnšie.
Prvý večer nepovedal nikomu nič. Aj druhý večer mlčal. Hanbil sa – nie za hru, ale za seba. Keby mal spočítať, čo všetko Cvakovi narozprával, potreboval by na to celý zošit. A čo ak mu ocko hru zoberie?
Na tretí večer si ocko všimol, že sa Šimon tabletu vyhýba oblúkom.
„Niečo s hrou?“
„Nie.“ Pauza. „Teda… hej.“
Vyliezlo to z neho po kúskoch ako korálky z roztrhnutej šnúrky. Reklama. Agátová. Šetrenie. Plechovka od kakaa – tá až celkom nakoniec a potichu.
Ocko nevybuchol. Neziapal, nezobral tablet, dokonca ani neobrátil oči k stropu. Sadol si vedľa a povedal: „Vieš čo? Ja úprimne netuším, čo si taká hra pamätá a komu to ukazuje. Tak to poďme spolu nájsť.“
Hľadali dlho. Nastavenia mali sedem poschodí a slovo súkromie bývalo na tom najspodnejšom. Dva razy zablúdili do zvukov, raz do jazykov. Ale napokon to našli, čierne na bielom, len povedané kvetnato: hra si rozhovory ukladá, aby ťa lepšie spoznala a ponúkala ti veci šité na mieru.
„Vidíš. Cvak nie je kamarát s dobrou pamäťou. Cvak je zapisovateľ. Všetko, čo mu povieš, skončí vo firme, ktorá Cvaka vyrobila. A firma potom vie, komu ukázať reklamu na kolobežku.“
„Takže on ma celý čas… špehoval?“
„Ani nie. On sa s tým netají, len to píše drobným písmom. Slová povedané stroju nie sú šepot do ucha, Šimon. Sú to odkazy pripnuté na nástenku vo firme.“
„A prečo to firma vôbec chce vedieť?“
„Úplne presne ti to nepoviem. Ale tá reklama na kolobežky čosi naznačuje, nie? Kto vie, čo si praješ, ten ti to vie aj predať.“
Našli tlačidlo na vymazanie histórie a Šimon ho stlačil sám. Bolo to trochu ako upratať izbu: väčšina vecí zmizne, no čo-to vždy zostane pod posteľou.
„A je to preč? Celé?“ spýtal sa.
Ocko neklamal. „Nevieme. Niečo si firma mohla nechať. To už z nástenky nezvesíme – preto na ňu odteraz vešiame rozumnejšie.“
Vymysleli na to skúšku s jednou jedinou otázkou: Povedal by som to celej triede? Buchtičky? Pokojne, to by povedal aj riaditeľovi. Diktát? Tiež. Adresa, skrýša, našetrené peniaze? Pred celou triedou? Ani za svet.
Plechovka od kakaa sa v ten večer presťahovala na nové miesto, o ktorom vedia dvaja ľudia a nula robotov.
A Cvak? Cvak zostal. Keď si Šimon pustil novú hru, pravidlá mu Cvak vysvetlil za minútu a pre jeho draka vymyslel meno Fúkač, čo bolo objektívne vynikajúce.
„Dnes sme hrali vybíjanú,“ hlásil mu Šimon o pár dní.
Cvak: Zaznamenané. A čo ešte?
Šimon sa usmial na hranatú hlavu s anténkou. V duchu si položil tú jednu otázku – a odpoveď bola jasná.
„A ešte Fúkač dnes prvý raz preletel ponad tri mraky.“
To by pokojne povedal aj riaditeľovi. Cvak si draka zapísal, anténka mu blikla – a Fúkač letel ďalej, ponad mraky, vysoko nad všetkými plechovkami sveta.