Kamarátka s dvoma profilmi

Ela a Hanka sedeli v triede o dve lavice od seba a aj tak si každé popoludnie písali. O psoch, o pani učiteľke, o tom, či sa dá kýchnuť s otvorenými očami. Hanka končila každú správu tromi slniečkami. Vždy tromi. Ani dvoma, ani štyrmi.

V utorok večer prišla Ele žiadosť o priateľstvo.

Hanka_123 si ťa chce pridať.

Na fotke bola Hanka, s okuliarmi aj vrkočom. Ela sa začudovala – veď Hanku už medzi kamarátmi má. Ale možno si spravila nový účet, to sa stáva.

Prijala. Správa prišla okamžite.

Ahoj! Starý účet sa mi pokazil, toto je nový. Pošli mi tú smiešnu fotku z prespávačky, ako máme s Vierkou natáčky. Robím tajný album!

Ela už otvárala galériu. Fotka s natáčkami bola naozaj smiešna – Hanka na nej vyzerala ako ovca po víchrici.

Ale pri slove tajný jej prst spomalil.

Tajný album. Prečo tajný? A ešte čosi: správa končila bez slniečok. Nula slniečok.

A prečo tajný? odpísala Ela.

Lebo to bude prekvapenie pre teba! Pošli, nikomu to neukážem. Ponáhľam sa, mama mi o chvíľu berie mobil.

Aj toto bolo čudné. Hankina mama jej mobil o pol siedmej nikdy nebrala. A prekvapenie pre Elu z fotky, ktorú sama odfotila? To nedávalo zmysel z nijakej strany.

Nový profil bol poskladaný dôkladne: Hankina prezývka Haninka, farba jej bicykla, meno psa. Ela sa už-už chcela spýtať na niečo, čo vie len pravá Hanka – ale zarazila sa. Keby odpovedal zle, prezradila by mu, že ho podozrieva. A vypytoval by sa ďalej – a ona by mu odpovede nosila sama.

S falošným účtom sa nevyzvedá. Falošný účet sa obchádza.

Napísala len: Fotku pošlem zajtra. A odložila mobil. Ešte dvakrát netrpezlivo pípol – nevzala ho do ruky.

Pri večeri bola Ela ticho. Rozmýšľala, či nerobí z komára somára. Čo ak sa Hanke účet naozaj pokazil a Ela ju teraz necháva čakať? Ale potom si spomenula na nulu slniečok – a na to, že pravá kamarátka počká do zajtra a neurazí sa. Kto sa nevie dočkať jednej noci, tomu nejde o prekvapenie.

Na druhý deň cez veľkú prestávku podišla k Hankinej lavici.

„Haninka, pokazil sa ti účet?“

Hanka zdvihla hlavu od desiatej. „Nie. Prečo?“

„Lebo mi včera písala druhá ty.“

Ukázala jej mobil. Hanka nespúšťala oči z vlastnej fotky s okuliarmi a vrkočom. Pomaly jej padala sánka.

„To som ja. Ale ja som ti nepísala! A natáčky – o tých vie len málokto!“

„Vie o nich každý, kto videl tvoj profil,“ povedala Ela. „Fotku s bicyklom máš verejnú. Psa si ukazovala vo videu. Prespávačku si dala do príbehu – na jeden večer, potom zmizol. Preto si tú fotku pýtal. A Haninka ti hovoríme cez celú chodbu. Ktokoľvek si tie omrvinky mohol pozbierať a poskladať z nich teba.“

„Ale prečo?“ Hanka pozerala na displej, akoby ju štípal. „Načo je niekomu moja fotka z prespávačky?“

„Neviem,“ priznala Ela. „Možno na hlúpy vtip. Ale to je jedno – dôležité je, že ju nemá a mať nebude.“

Dievčatá šli rovno za pani učiteľkou. Tá sa nesmiala ani nespustila kázeň. Vytiahla si stoličku a dala si príbeh vyrozprávať dvakrát.

„Urobili ste to najlepšie, čo sa dalo,“ povedala napokon. „Fotka nikam neodišla a účet nahlásime: ja, vy dve a Hankina mama. Neviem vám sľúbiť, kedy ho stiahnu. Ale odteraz sa naň nepozerá jedna, ale štyri – a to falošné účty neznášajú.“

„A tí, ktorým už písal?“ spýtala sa Hanka tíško.

Pani učiteľka neklamala: „To nevieme. Možno nikomu, možno trom deťom. Preto to povieme celej triede – nie ako strašidlo, ale ako stopu, na ktorú si treba posvietiť.“

Pred triedou to porozprávala sama Ela. Najviac zabralo, keď ukázala, ako sa dá falošná Hanka spoznať: nedáva slniečka.

„A keby ste si neboli istí,“ dodala, „spýtajte sa naživo. Pravá Hanka sedí tamto a slniečka rozdáva zadarmo.“

Trieda sa zasmiala a Hanka sa uklonila.

Večer prišla Ele správa od pravej Hanky – s tromi slniečkami. Že si s mamou prešli profil. Že mama nad ním chvíľu mlčala a potom povedala: „Tú fotku s bicyklom som ti tam dávala ja. Aj video s Bodkou. Nenapadlo mi, že sa z omrviniek dá poskladať celá Hanka. Upraceme to spolu.“

Zamkli profil ako izbu: fotky len pre kamarátov, bicykel preč, pes ostal – meno Bodka nebolo ktovieaké tajomstvo.

A Ela s Hankou si dohodli pravidlo, ktoré sa nedá ukradnúť ani vyzvedieť, lebo to vôbec nie je tajomstvo: čudné žiadosti sa neriešia v chate. Nesú sa o dve lavice ďalej, naživo.

„A slniečka?“ skúšala Hanka.

„Tri,“ povedala Ela. „Vždy tri.“

Lebo účty sa dajú vyrobiť a fotky pozbierať, ale cez lavice sa nedá sfalšovať nič.