Aplikácia, ktorá chcela všetko

Janko kreslil vesmírne lode odjakživa. Na papier, na zahmlené okno autobusu, raz aj na sadru spolužiaka. Teraz konečne dostal polhodinu na rodinnom tablete – a v obchode s aplikáciami naňho čakala VESMÍRNA KRESLIAREŇ: tisíc farieb, žiariace trysky, hviezdna obloha zadarmo.

Inštalovať. Otvoriť. A potom prvé okno:

VESMÍRNA KRESLIAREŇ chce prístup k tvojej POLOHE.

Dole svietilo obrovské zelené tlačidlo POVOLIŤ a pod ním, malé a sivé ako prach pod posteľou, slovko Neskôr.

Janko chcel kresliť. Ťukol na zelené.

VESMÍRNA KRESLIAREŇ chce prístup k tvojim FOTOGRAFIÁM.

Zelené.

VESMÍRNA KRESLIAREŇ chce prístup k MIKROFÓNU.

Zelené.

VESMÍRNA KRESLIAREŇ chce prístup ku KONTAKTOM – k menám a číslam všetkých ľudí v tomto zariadení.

Jankov prst zastal vo vzduchu.

Všetkých ľudí. V rodinnom tablete boli čísla na mamu, ocka, obe babky, zubára aj tetu Martu, ktorá sa vyznala v telefónoch a k tomu piekla najlepšie rožky na svete.

„Načo ti je zubár?“ spýtal sa Janko obrazovky. „Ty predsa kreslíš.“

Obrazovka mlčala a svietila zeleným.

Janko sa zamyslel. Teta Marta bola práve v kuchyni – prišla na návštevu aj s rožkami. Mohol by sa jej spýtať. Lenže čo ak povie, že taká aplikácia je podozrivá a celé kreslenie mu zatrhne? Polhodina na tablete sa míňala.

Prst sa mu vrátil k zelenému tlačidlu. A tam zastal znova, lebo Jankovi napadla otázka, ktorú si kladie každý dobrý detektív: prečo to okno tak veľmi chce, aby som neťukol na sivé?

„Teta!“ zavolal.

Teta Marta prišla s rožkom v ruke. Janko jej ukázal okno s kontaktmi a prikrčil sa, že mu kreslenie zatrhne.

Teta chvíľu žmúrila na obrazovku.

„Vieš, že netuším, načo je kresleniu zubárovo číslo?“ povedala napokon. „Fakt netuším. Tak to nedáme – a poďme zistiť, čo všetko si tá kresliareň už vypýtala.“

Janko ťukol na sivé Neskôr. Prvé rozhodnutie bolo na svete.

„Ale ja som predtým… všetko som odklikal zeleným,“ priznal. „Polohu. Fotky. Aj mikrofón.“

„Tak to sú tri rozdané kľúče,“ povedala teta.

„Aké kľúče?“

„Predstav si, že aplikácia je návšteva. Pri dverách si pýta kľúče od izieb – od izby s fotkami, od izby s mikrofónom, od izby s mapou, na ktorej si vyznačený ty. Ty si domáci pán. Lenže domáci pán môže kľúč aj vypýtať naspäť. Ukážem ti, kde.“

Otvorili nastavenia tabletu. A tam, čierne na bielom, stál zoznam: VESMÍRNA KRESLIAREŇ – poloha, mikrofón, fotografie. Tri rozdané kľúče na jednej kôpke.

Nižšie v zozname ďalšie aplikácie s vlastnými kôpkami. Aj tá hra s dinosaurami tam mala mikrofón.

„Tej som ho nedal ja,“ zamračil sa Janko.

Teta pokrčila plecami. „Dal. Len si to nevšimol. Zelené tlačidlá vyhrávajú potichu. Preto je dobré sem občas prísť a porátať kľúče.“

Brali ich naspäť jeden po druhom a pri každom sa Janko rozhodol sám.

„Poloha. Potrebuje kresliaci program vedieť, kde bývaš?“

„Nie. Loď letí z papiera, nie z Petržalky.“ Klik. Kľúč naspäť.

„Mikrofón?“

„Ja pri kreslení nanajvýš fučím.“ Klik. Naspäť.

„Fotografie. Všetky – aj mamine z dovolenky.“

Janko zaváhal. „A keď budem chcieť obrázok uložiť?“

„Dobrá otázka. Na uloženie jedného obrázka netreba kľúč od celej izby. Slušná aplikácia sa spýta pri ukladaní – na ten jeden.“ Klik. Naspäť.

Potom kresliareň spustili – a hneď na úvodnej obrazovke sa cez pol neba rozvalila reklama na žuvačky a pod ňou druhá, na kolobežky.

„Hm,“ povedala teta. „Ona tá kresliareň asi ani nechcela kresliť. Chcela hlavne zbierať kľúče a čísla. A ukazovať reklamy. Skúsime nájsť takú, čo chce naozaj kresliť?“

V obchode našli MALÚ GALAXIU: bez účtu, bez reklám. A keď ju spustili, sľúbila, že bude chcieť jedinú vec: smieť uložiť hotový obrázok medzi fotografie.

„Jeden kľúč,“ spočítal Janko. „Od jednej izby. A presne vie povedať, načo.“

„Taká návšteva môže ďalej,“ prikývla teta.

Janko kreslil celý zvyšok polhodiny a ešte kúsok navyše. Mama mu ho odpustila – z izby sa ozývalo len sústredené fučanie. Keď obrázok ukladal, aplikácia sa spýtala, či smie – presne ako sľúbila. Loď mala tri poschodia, žiariace trysky a na trupe rad okienok.

„A čo je toto?“ spýtala sa teta Marta a ukázala na štyri malé tvary pri okienkach.

„Zámky,“ povedal Janko. „Poloha, fotky, mikrofón, kontakty. Táto loď nikoho zvedavého nepustí dnu – iba ak zaklope a povie, načo prišiel.“