Výzva pre najodvážnejších

Prvá úloha výzvy znela: nakresli mačku so zatvorenými očami.

Samova mačka vyzerala ako zemiak s fúzami. Triedny chat sa smial celé popoludnie a Samo dostal dvadsaťšesť smajlíkov – toľko ešte nikdy.

Druhá úloha: povedz päťkrát za sebou „strč prst skrz krk“ s plnými ústami vody. Samo poškropil koberec aj mladšiu sestru Bibu, ktorá sa pri tom zvíjala od smiechu na gauči. Tridsaťjeden smajlíkov.

Samo v ten večer zaspával ako herec po predstavení. Publikum čakalo. Nemohol ho predsa sklamať.

Úlohy neprichádzali ako obyčajné správy. Chodili ako farebné kartičky – obrázky vyrobené ktovie kde, putujúce z chatu do chatu ako štafeta. Preposlať ich mohol hocikto; kto ich vymyslel, na nich nestálo.

Tretia kartička prišla v sobotu ráno.

ÚROVEŇ PRE NAJODVÁŽNEJŠÍCH: Zaviaž si oči šatkou a preskoč tri prekážky. Kto nepošle video, je bojko. Máš čas do večera!

Samo si ju prečítal dva razy. Potom sa pozrel na Bibu, ktorá si na koberci stavala dráhu z vankúšov a stoličiek, lebo chcela robiť všetko, čo on.

Prekážky by zvládol. Skákal predsa aj cez kozu v telocvični. Oprel telefón o policu, aby mal kameru pripravenú, a vytiahol zo skrine šatku. Priložil si ju k očiam – a izba zmizla.

Stál uprostred tmy a počúval, ako mu srdce búcha kdesi v ušiach. Urobil krok. Kolenom trafil stoličku od stola, ktorá tam ešte pred sekundou určite nebola. Zatackal sa, rukou zachytil policu a telefón spadol na koberec.

Samo šatku spustil. V izbe bolo zrazu jasno a stolička od stola stála presne tam, kde stávala vždy. To len tma ju vedela prenášať z miesta na miesto.

Na buchot ocko otvoril dvere. Pozrel na Sama, na šatku v jeho ruke, na telefón na koberci a na Bibinu vankúšovú dráhu.

„Žiješ?“

„Žijem.“ Samo zdvihol telefón. Displej prežil. Koleno tiež. Ale ruka sa mu ešte chvela.

„A tá šatka je na čo?“

„Už na nič,“ povedal Samo. Bola to skoro celkom pravda. Ocko nechal dvere pootvorené.

„Skáč!“ zatlieskala Biba. „Skáč, skáč!“

„Počkaj,“ povedal Samo pomaly. Pozeral na kartičku a čosi mu na nej nesedelo, ako keď je v pexese jedna karta navyše.

Kto vlastne túto úlohu vymyslel? Pri kreslení mačky nebolo čo pokaziť. Táto kázala skákať naslepo. Ten, kto ju vyrobil, nebude pri tom, keď niekto spadne. Nič sa mu nestane. Ani sa to nedozvie.

A keby Samo spadol na zuby? Smajlíky by mu ich nezlepili. Kartička by len putovala ďalej a hľadala ďalšieho skokana.

Do chatu napísal: Toto skákať nebudem. So zaviazanými očami nevidno vankúš od stoličky. Kto chce, nech príde v pondelok na dvor, vymyslíme lepšiu.

Odpoveď prišla hneď. Posmešný smajlík s vyplazeným jazykom. Potom druhý.

Samovi horeli uši.

Vtedy pípla ďalšia správa. Klára: Ja do toho nejdem. Mne sa tá šatka nepáči od začiatku.

A o chvíľu Riško: Ani ja. Ale v pondelok prídem.

V pondelok sa na dvore naozaj zišli traja. Na betóne sa dráha stavať nedala – padalo by sa na tvrdé – a tak našiel Samo cez veľkú prestávku pani telocvikárku. Ukázal jej všetky tri kartičky v telefóne a čakal, že sa nahnevá.

Nenahnevala sa. Prezrela si úlohy ako lekár röntgen.

„Prvé dve sú dobré,“ povedala. „Tretia je zlá z jedného dôvodu. Vieš, z ktorého?“

„Nevidno pri nej,“ povedal Samo.

„Presne. A so zaviazanými očami nevidíš ani to, kam padáš.“ Vrátila mu telefón. „Postavíme dráhu? Ale poriadnu. Ty budeš rozhodca.“

Na ďalšej telesnej stála v telocvični prekážková dráha z mäkkých žineniek, lavičiek a kužeľov. Oči mal každý otvorené. Priam prikázané. Skákalo sa na čas, padalo sa do mäkkého a najväčší úspech mal Riško, ktorý preletel cez poslednú žinenku po bruchu ako tuleň a vyhlásil, že to bol zámer.

Samo meral čas. Potom stopky podal Kláre a prebehol si dráhu aj sám. Videl každý kužeľ, každú lavičku aj mäkké miesto na padanie. Prebehol ju rýchlejšie než ktokoľvek v ten deň.

Potom zase meral čas a smial sa, až ho bolelo brucho. Nikto nespomínal bojkov. Smiechu bolo viac než pri všetkých smajlíkoch dokopy – a bol to smiech, ktorý počuť naozaj, nie len vidieť na obrazovke.

Večer sa v triednom chate objavilo video z telocvične. Poslal ho sám Riško: tuleň letiaci ponad žinenku.

Smajlíky pod ním pribúdali rýchlejšie, než ich stíhal rátať. A medzi nimi aj správa od spolužiaka, ktorý predtým Samovi poslal vyplazený jazyk: Môžem nabudúce aj ja?

Môžeš, odpísal Samo. U nás sa skáče s otvorenými očami.

Správne, pomyslel si Samo. Odvaha nie je urobiť všetko, čo si vypýta kartička, ktorú nikto nepodpísal.

Odvaha je vedieť, kedy sa jej povie nie.