Správa, ktorá sa bála koša

Nina mala večer svoj poriadok: zuby, pyžamo a nakoniec Pufko.

Pufko bol tučniak. Býval v hre, v ľadovej jaskyni, a každý večer dostal rybu a čiapku na spanie. Čiapok mal štrnásť. Nina mu práve vyberala pätnástu, keď tablet pípol.

Na obrazovke sedela sova. Blikala nažlto a mala oči ako dva taniere.

DÔLEŽITÉ! TOTO NIE JE VTIP! ★ Hra ruší kontá, ktoré nie sú AKTÍVNE. Pošli túto správu SIEDMIM kamarátom do SIEDMICH minút, inak tvoje zvieratko DO RÁNA ZMIZNE. NEMAŽ MA! Mazanie sa počíta ako neaktivita!

Pod sovou tikali hodiny: 6:59… 6:58…

Nine stiahlo žalúdok. Predstavila si ľadovú jaskyňu prázdnu, bez tučniaka, len štrnásť čiapok na kôpke.

Správu jej poslal Riško. Pod ňou svietilo: preposlali Riško a Zuzka. Takže to vedia už dvaja. Takže to asi bude pravda. Zuzka predsa nie je hlúpa.

Nina otvorila zoznam kamarátov a ťukala mená. Samo. Klára. Filip. Tamara. Janko. Ela.

Šesť.

Pri siedmom mene sa zastavila. Zostávala jej mladšia sesternica Dorotka, ktorá mala hru len týždeň a nadovšetko milovala svoje herné mačiatko.

Nina si predstavila, ako Dorotke príde sova s tanierovými očami. Ako sa Dorotka rozplače.

„Hm,“ povedala Nina.

Hodiny tikali: 4:12.

A vtedy jej v hlave čosi cinklo, ako keď lyžička nájde v koláči orech. Ak hra naozaj ruší kontá, prečo jej to nepovie sama? Veď jej vie povedať aj to, že Pufko má hlad, aj to, že v obchode je nová čiapka. Vždy zeleným okienkom s tučniačikom v rohu.

Sova nemala tučniačika. Sova nemala ani meno hry. Sova bola len obrázok, ktorý niekto poslal ďalej.

A ešte niečo bolo čudné. NEMAŽ MA! Mazanie sa počíta ako neaktivita!

Prečo by sa pravdivá správa bála koša?

Nina vstala a odniesla tablet aj s neodoslanou sovou do kuchyne, kde mama zalievala čaj.

„Mami, toto tvrdí, že mi zmizne Pufko. A hrozne sa to ponáhľa.“

„Nina, teraz nie,“ povedala mama. „Dohraj a choď spať.“

Nina zostala stáť. Hodiny ukazovali 2:40 a ona cítila každú sekundu v bruchu.

Mama sa obzrela – a položila kanvicu. „Prepáč. Povedala si ponáhľa, však? Tak to si zaslúži pohľad. Ukáž.“

„Stihneme to?“ vyhŕkla Nina.

„A čo presne?“ spýtala sa mama. „Poslať siedmim deťom strach?“

To Ninu zabrzdilo. Naozaj – tá sova od nej nechcela ani rybu, ani čiapku. Chcela len, aby ju Nina rozposlala ďalej. Akoby strach bol štafetový kolík.

„Poďme sa spýtať tých, čo Pufka vyrobili,“ navrhla mama.

Kým v hre otvárali nástenku s oznamami, hodiny na správe potichu tikali ďalej. Nina ich sledovala kútikom oka a zovrela mamin rukáv.

Na nástenke svietilo zelené okienko s tučniačikom: NOVÉ ČIAPKY UŽ V OBCHODE! O rušení kont ani slovo. Naspodku stál riadok: Reťazovým správam neverte. My vám píšeme len tu.

„Oni o sove vôbec nevedia,“ vydýchla Nina.

„Vedia,“ povedala mama. „Preto sem ten riadok napísali. Tá sova lieta z tabletu na tablet už dávno a živí sa tým, že sa jej deti boja.“

„A všimni si ešte jedno.“ Mama ukázala na zelené okienko. „Hra ťa nesúri, aby si niečo posielala ďalej, a nič ti nezakáže zmazať. Nová čiapka počká aj do zajtra. Ponáhľajú sa len tí, čo nechcú, aby si premýšľala.“

„Mami.“ Nina ukázala na správu. „Hodiny. Už sú na nule.“

Pozreli sa na správu.

Nestalo sa nič.

Pufko v jaskyni spal so štrnástou čiapkou na hlave a chrápal bublinky tak lenivo ako každú noc.

Nina si odfúkla. Potom zrušila výber šiestich mien, stlačila pri správe nahlásiť a hneď nato kôš. Sova zmizla aj s tanierovými očami a svet sa nezrútil a naokolo bolo viac miesta.

„A čo Riško a Zuzka?“ spýtala sa Nina. „Tí ju poslali ďalej.“

„A koľkým deťom teraz tikajú hodiny?“ spýtala sa mama. „Čo s tým vieš urobiť?“

Nina premýšľala. Potom napísala Riškovi aj Zuzke – nie sovu, ale vlastnú správu: Pozri na nástenku hry. Sova klame. Zvieratkám nič nie je, nemusíš to posielať ďalej.

Zuzka odpísala do minúty: Fúha. Ja som ju poslala piatim.

Tak im napíš to isté, odťukala Nina. Reťaz sa dá trhať aj opačným smerom.

Idem na to, prišlo naspäť. Riško neodpísal.

„Zuzka bude smutná, že naletela,“ povedala Nina mame.

„Nemusí. Naletieť vie každý. Ona sa zastavila uprostred chyby a otočila to. A to je možno väčšie detektívstvo než nenaletieť vôbec.“

A Dorotke? Tej nijaká sova neprišla. Reťaz sa pri Nine skončila.

Ráno pri raňajkách Nina skontrolovala jaskyňu. Pufko sedel na ľadovej kryhe, mával plutvičkou a čakal na rybu.

„Vidíš,“ povedala mu Nina, „a vraj do rána zmizneš.“

Hodila mu dvojitú porciu. Nie preto, že sa oň bála – ale preto, že vďaka nemu na to prišla: správa, ktorá potrebuje jej strach, sa od nej ďalej nepohne.