Hotovosť

V Porúbke pod Vihorlatom sa v novembri stmievalo už o štvrtej a ráno voňala dedina po dyme z kotlov, ktoré ešte nikto neprerobil na plyn. Gabriela Fedorková stála v utorok ráno pred obchodom s kľúčmi od úradu v ruke a pozerala na papier, ktorý Anka prilepila izolepou na dvere: KARTY NEJDÚ. LEN HOTOVOSŤ ALEBO NA ČIARKU.

„Od siedmej,“ povedala Anka spoza pultu. „Terminál sa točí a točí, potom napíše chybu. Aj v Snine, volala mi švagriná.“

Gabika zavolala na infolinku banky. Po tretej voľbe v menu sa ozval hlas, pokojný ako moderátorka počasia.

Evidujeme výpadok spracovania kartových transakcií v regióne východného Slovenska. Obnova služby s 82 % pravdepodobnosťou do 48 hodín. Vaše prostriedky sú v bezpečí.

„To je dobre,“ povedala Gabika do telefónu, hoci ju nikto nepočúval.

Julo v krčme vytiahol zo šuflíka starý zošit s mastnými rohmi a písal doň pivá perom, ktoré si požičal od Anky. Sused Mikuláš priniesol pani Hrubej dvadsať eur a povedal, že mu ich vráti, keď to opravia. Anka dávala chlieb na čiarku a mlieko na slovo. Deti sa smiali, že v obchode sa zrazu píše. Gabika sa smiala s nimi. Bolo to ako zamlada, keď ju mama posielala do konzumu s lístkom a peniazmi zabalenými v servítke.

V rádiu hlásili, že útok zasiahol spracovateľa platieb, cez ktorého ide väčšina terminálov na východe – obchody, pumpy aj lekárne od Prešova po Sninu. V Bratislave mali terminály od inej firmy a platili ako každý deň. Banky vraj pracujú a hotovosť je dostupná na pobočkách a poštách. Najbližšia pošta mala otvorené dve hodiny denne. Najbližšia pobočka banky bola v Snine.

V stredu ráno volal Ankin dodávateľ. Pečivo privezie, ale už nie na faktúru – chce hotovosť pri aute, lebo jeho pekáreň musí platiť za múku a múku nikto nepredá na dôveru. Anka zložila telefón a dlho sa pozerala na zošit s čiarkami. Bolo ich tam za štyristodvanásť eur.

Na obed neprišiel rozvoz zo Sniny. Jedáleň, ktorá varila dôchodcom, nemala ako zaplatiť za naftu. Gabika obvolala sedem starých ľudí a štyrom zaniesla chlieb a konzervu gulášu zo zásob, ktoré obec držala v telocvični pre prípad povodne. Piata bola pani Hrubá. Chlieb si nevzala, ale Gabika si u nej všimla, že stará žena kašle a že v kuchyni je zima.

„Kúrim na drevo, len som ešte nezakúrila,“ povedala Hrubá. „Šetrím.“

Popoludní sa Mikuláš vrátil zo Sniny naprázdno. Benzínka netankovala bez karty, hotovosť mal na polovicu nádrže. Bankomat v meste vyprázdnili za necelé dve hodiny. V Michalovciach vraj rovnako.

Večer jej v mobile naskočilo video. Mladá žena v teplákovej bunde plakala na nemocničnej chodbe, za ňou chlapec na posteli s kanylou v ruke. Pod tým stálo: OTRÁVENÁ VODA V KOŠICIACH. NEPITE Z KOHÚTIKA. ZDIEĽAJTE. Poslala ho sesternica z Humenného. Poslala ho aj Anka. Poslal ho farár.

Gabika video nezdieľala. Zavolala na okresný úrad do Sniny, na číslo krízového štábu, ktoré mala na nástenke od povodní. Mladý hlas jej vysvetlil, že výpadok platobných kariet nie je mimoriadna situácia. Nič nehorí, nikto nezomrel, voda tečie. Hotovosť je vec bánk.

„A keď ľudia nemajú čím zaplatiť lieky?“

„Na to je sociálny odbor, pani starostka. V pracovnom čase.“

Po desiatej si sadla k stolu a spočítala na papieri, čo vie: štyristo obyvateľov, z nich stodvadsať nad sedemdesiat a dvadsaťtri na liekoch, o ktorých vedela, a v trezore dvetisíc eur. Papier vyzeral ako rozpočet, ktorý nevychádza, len namiesto položiek v ňom boli mená.

Vo štvrtok ráno bola Anka bez balenej vody do deviatej. Ľudia ju kupovali po šesťbaleniach a písali ju do zošita. Nikto z nich v Košiciach nebýval a voda v Porúbke tiekla z vlastného vrtu, ale strach nepotreboval potrubie.

O pol desiatej prišiel na úrad Ondrej Kočiš.

Mal osemdesiatjeden rokov, kabát zapnutý až po krk a v ruke plastovú krabičku od inzulínových pier. Postavil ju na stôl ako dôkaz.

„Posledné pero, pani starostka. Do soboty nevydrží, ani keď si budem dávať menej. Už si dávam menej.“

„A recept?“

„Recept mám. Doplatok je dvadsaťšesť eur a lekáreň v Snine teraz berie len hotovosť. Dôchodok mi chodí na účet, to mi syn vybavil, aby som nemusel čakať na poštára.“ Chvíľu mlčal. „A Mikuláš ma už nemá čím zaviezť.“

Gabika sa pozrela na hodiny, potom na železnú skriňu v rohu kancelárie. Zastupiteľstvo tie peniaze pred tromi rokmi odsúhlasilo na pohreby, na prasknuté potrubie a na nečakané veci.

Otvorila trezor.

Do obeda sa pred úradom postavil rad. Nie dlhý, dedina mala štyristo ľudí. Ale každý, kto prišiel, mal dôvod, ktorý sa nedal odbiť.

Gabika vzala z police nový zošit s tvrdými doskami a na prvú stranu napísala dátum. Potom pod seba: meno, suma, na čo, podpis. Pero sa jej zašmýkalo, lebo mala studené prsty.

Julo chcel sto eur na naftu do agregátu. Ak by vypadol prúd, v krčme mal mrazničky s mäsom pre polovicu dediny – ľudia si tam nechávali zabíjačku. Dala mu šesťdesiat.

Majka Dzurová prišla s dieťaťom v šatke. Plienky a umelé mlieko, dvadsaťštyri eur. Gabika jej dala dvadsať a Majka sa na ňu pozrela ako na niekoho, kto jej práve štyri eurá zobral.

Mikuláš potreboval na naftu, aby odviezol troch ľudí do Sniny k lekárovi. Dala mu. Potom sa ukázalo, že jeden z tých troch je jeho brat a ide po cigarety.

Pri každom mene v zošite mala pocit, že odníma peniaze niekomu, kto ešte nestihol prísť.

Kočiš sedel celý čas na lavici pri dverách. Nikam sa neponáhľal. Keď sa rad skrátil, Gabika sa pozrela do trezoru. Zostalo tridsaťosem eur.

„Pán Kočiš, na doplatok by to bolo. Ale nemá vás kto zaviezť. Mikuláš sa vráti až večer.“

„Tak pôjdem ráno autobusom.“

„Ráno vám to dám aj s cestovným. Do rána niečo pribudne, Anka mi sľúbila, čo jej ostane od dodávateľa.“

Kočiš prikývol. Krabičku si zobral späť, opatrne, akoby bola plná. Gabika mu do zošita napísala riadok vopred: Ondrej Kočiš, 38 €, inzulín a autobus. Kolónku na podpis nechala prázdnu.

Domov išla po piatej, keď už bola tma. Na konci dediny, pri zastávke, sa z hmly vynorila postava s igelitkou. Pani Hrubá išla stredom cesty pomaly, ako chodia ľudia, ktorým už nezáleží na tom, či do nich niečo narazí.

„Kde ste boli?“

„V Snine. Po lieky na srdce.“ Hrubá zdvihla igelitku, akoby sa musela preukázať. „Pešo. Na autobus by mi neostalo na doplatok.“

„Veď ste mohli prísť na úrad.“

„Tam boli ľudia, čo to potrebovali viac.“ Zakašľala do rukáva a dlho nemohla prestať. „Ja som si v živote nič nepýtala, Gabika. Teraz už nezačnem.“

Gabika ju odprevadila domov a v kuchyni zakúrila. Hrubá stála pri dverách v mokrom kabáte a sledovala každé poleno, ktoré išlo do sporáka.

„Nekúrte tak veľa,“ povedala. „Ešte je len november.“

Večer v rádiu hovoril minister obrany o „zahraničnej stope“ útokov. Gabika rádio vypla skôr, než dohovoril, a ešte raz zavolala na infolinku.

Spracovanie kartových transakcií sa obnovuje. Pravdepodobnosť plnej dostupnosti do rána: 91 %. Upozorňujeme, že výpadok sa netýkal hotovosti ani zostatkov na účtoch. Vaše prostriedky boli počas celej doby plne dostupné.

„Neboli,“ povedala Gabika.

Môžem vám ešte s niečím pomôcť?

Neodpovedala. Hlas čakal, potom zopakoval otázku rovnako zdvorilo. Položila telefón na stôl displejom nadol.

O jedenástej ešte svietilo u Kočišovcov v kuchyni. Gabika to videla z okna cez dve záhrady. Napadlo jej, že by sa mohla obliecť, prejsť tam a spýtať sa, ako mu je. Potom si predstavila, ako by stála vo dverách s prázdnymi rukami a on by sa jej zdvorilo poďakoval. Ráno bude mať obálku. Ráno pôjde autobus. Svetlo zhaslo o pol dvanástej a ona to vzala ako dobré znamenie.

V piatok o šiestej ráno sa terminál v obchode rozsvietil nazeleno. Anka to napísala do skupiny obce s tromi výkričníkmi. Julo odpísal palcom hore. Ľudia zasa platili kartou a zošity si odložili do šuflíkov – na neskôr, na vrátenie, na nikdy.

Gabika išla ku Kočišovi o pol ôsmej s tridsiatimi ôsmimi eurami v obálke. Dvere boli odomknuté. V kuchyni bola zima a na stole ležalo prázdne pero s odloženým viečkom. Glukomer bol vedľa, vypnutý. Kočiš sedel v kresle pri okne, akoby zaspal pri pozeraní na cestu, po ktorej mal ísť autobus.

Lekárka zo Sniny prišla o desiatej. Povedala slová, ktoré Gabika nepočula celé. Rozkolísaný cukor. Vek. Pravdepodobne v noci. Nikto mu ho nezmeral.

Pani Hrubá zomrela o týždeň v nemocnici v Humennom na zápal pľúc. Do záznamu napísali pneumóniu u polymorbidnej pacientky.

Na decembrovom zastupiteľstve navrhla Gabika zvýšiť hotovosť v trezore na štyritisíc eur. Poslanci to odsúhlasili bez diskusie. Po schôdzi ostala v kancelárii sama a otvorila trezor. Obálka s tridsiatimi ôsmimi eurami v ňom ešte ležala. Nikomu ju nedala. Navrch položila zošit s tvrdými doskami.

Potom ho ešte raz otvorila na strane so štvrtkom. Riadok s Kočišovým menom neprečiarkla. Kolónku na podpis nechala prázdnu a trezor zamkla.