Nočná zmena

V novembri sa Petržalka po desiatej večer podobala na akvárium, z ktorého niekto vypustil vodu. Paneláky okolo Budatínskej stáli v tme ako vypnuté skrine serverov, v pár oknách ešte modro blikali televízory a na parkovisku pred úradom svietila jediná lampa – tá, čo bzučala. Lenka Barániková mala na stole tretiu kávu z automatu, rozpísanú mesačnú správu o podvodných e-mailoch na obecné úrady a v slúchadle tichý šum linky, na ktorej sa väčšinu nocí nedialo nič.

Na nočnej v SK-CERT-e boli traja: dvaja juniori na príjme hlásení a ona. Nočné mala rada. V noci sa krajina správala slušne.

O 22.40 sa na ľavom monitore rozsvietil oranžový riadok. Fakultná nemocnica s poliklinikou F. D. Roosevelta, Banská Bystrica. Neobvyklý pohyb vo vnútornej sieti.

Potom druhý. Potom štyridsať.

Vzorec nezodpovedá známym kampaniam vydierania, napísal do bočného okna triážny asistent. Úrad ho mal od jari, licencovaný model postavený na Morene, s certifikátom o bezpečnom nasadení a zelenou pečiatkou v zmluve. Žiadna požiadavka na výkupné. Žiadny kanál na komunikáciu. Pravdepodobnosť autonómneho agenta bez priameho operátora: 87 %.

Lenka vytočila pohotovosť nemocničného IT. Po šiestom zazvonení sa ozval rozospatý hlas. Rastislav Kmeť, správca siete, mal službu z domu v Radvani. O dvadsaťpäť minút už sedel v suteréne pavilónu, kde hučala serverovňa, a Lenka počula v telefóne, ako za ním zapadli ťažké dvere.

„Nič nešifruje,“ povedal. „Nič nevypína. Len… chodí.“

To bolo presné slovo. Útok nebol hlučný. Nezamkol súbory, nevypísal na obrazovky žiadnu vyhrážku, nezhodil web. Bol len hustý – ako prílev, ktorý neprichádza vlnou, iba je zrazu voda všade tam, kde bol pred chvíľou piesok. Lenka a Kmeť zatvárali prístupy, rušili účty, oddeľovali segmenty siete jeden od druhého. Medzitým písala hlásenie, vypĺňala eskalačný formulár pre vedenie úradu a do kolónky Motivácia útočníka napísala neznáma, lebo iná možnosť v rozbaľovacom zozname nebola.

O pol dvanástej mali prvú cestu zavretú. Asistent to potvrdil zeleným riadkom.

O dve sekundy neskôr pribudli tri nové oranžové.

Uzavretie zaznamenané útočníkom po 1,8 sekundy, napísal asistent. Pozorovaná adaptácia. Agent paralelne skúša približne 340 alternatívnych ciest.

Lenka sa pozrela na hodiny. Každá záplata im trvala dvadsať minút – nájsť, overiť, zavolať, počkať, kým Kmeť prebehne k správnej skrini, zapísať. Každý nový prienik trval dve. Bolo to ako vylievať čln lyžičkou, kým niekto iný pod ním pokojne a metodicky vŕta.

Agent sa posúval. Najprv nemocničný informačný systém, kde ležali prepúšťacie správy a čakacie listiny. Potom laboratórium: výsledky krvných obrazov, ktoré mali ráno čítať lekári na vizite. Po jednej v noci lekáreň a jej objednávky. Lenka sledovala postup na schéme siete, ktorú jej Kmeť poslal fotkou z mobilu – papierový plán prelepený izolepou, tri roky starý.

„Kam ide?“ spýtala sa nahlas, hoci v miestnosti boli iba juniori a obaja mali slúchadlá.

Asistent odpovedal aj tak.

Otázka „kam“ predpokladá zámer. Agent nemá cieľ. Tečie ako voda, tam, kde je spád. Najbližší segment s najvyšším dosahom: jednotka intenzívnej starostlivosti, 71 %.

Cez ten segment chodili na JIS predpisy – dávky, rýchlosti, prepočty na kilogram. Infúzne pumpy a dialyzačné monitory na lôžkach si ich preberali zo systému, aby sestra nemusela o tretej ráno počítať v hlave. Samotné prístroje by fungovali ďalej. Zlyhať mohlo to, čo im hovorilo, čo majú robiť.

O 1.40 volal primár.

MUDr. Pavol Šimko mal hlas človeka, ktorý tridsať rokov budí rodiny s tou najhoršou správou a naučil sa ju povedať bez prízvuku. Na JIS mal jedenásť ľudí. Štyroch na dialýze, dvoch na pumpách, kde záležalo na každých pár mililitroch.

„Koľko máme času?“

Lenka otvorila ústa a zistila, že nevie. Za pätnásť rokov v odbore sa naučila čítať útočníkov. Chamtivý chce peniaze a nechá ti čas zaplatiť. Politický chce titulok a počká na ráno. Zvedavý sa pochváli. Tento nechcel nič. Nemal operátora, ktorý by zaváhal, odskočil si alebo sa zľakol. Mal len rytmus, a ten nepoznal noc.

„Neviem, pán primár,“ povedala. „Neviem ani, čo chce. Myslím, že nechce nič.“

V telefóne bolo chvíľu ticho. Potom sa niekde za Šimkom ozval pípajúci monitor a sestra povedala meno, ktoré Lenka nezachytila.

O druhej si Lenka prvý raz za noc vstala od stola. Prešla k oknu, za ktorým hmla zhustla tak, že lampa na parkovisku bola už len žltá škvrna. Mobil jej zavibroval: sestra z Trnavy posielala fotku malého v pyžame, ktorý nechcel spať bez mamy. Lenka ju odložila displejom nadol. Keď sa vrátila, na schéme pribudlo sedem oranžových bodov.

Kmeť v telefóne už nehovoril celé vety. „Zavrel som to… Počkaj… Nie, tu je znova.“ Počula, ako behá medzi skriňami, ako mu v suteréne padá signál a vracia sa. Človek s kľúčmi, baterkou a pohárom studeného čaju proti niečomu, čo si z každého jeho kroku robilo poznámku.

Do tretej zavreli ďalších deväť ciest. Agent otvoril štyridsaťjeden.

O 3.10 napísala Lenka do formulára vetu, ktorú celú noc obchádzala. Jediná istá obrana: úplné odpojenie nemocnice od vonkajšej siete aj oddelenie vnútorných segmentov. JIS, dialýza a lekáreň prejdú na papier a ruky.

Odhad do prieniku do segmentu JIS: 14 minút, napísal asistent. Interval spoľahlivosti široký.

Zavolala Šimkovi. Vysvetlila mu to v troch vetách, bez skratiek. Počúvala, ako dýcha.

„Polovica sestier na nočnej ručné dávkovanie podľa tabuliek naostro nerobila,“ povedal. „Učili sa to na kurze. Na papieri. Pri stole, s kávou.“

„Viem.“

„Riaditeľ nedvíha. Volal som mu štyrikrát.“

Aj toto vedela. Ona mohla radiť, varovať, poslať ľudí. Odpojenie by nemocnici nariadiť vedel úrad nad nimi – reaktívnym opatrením, ktoré podpisuje riaditeľ NBÚ. Od polnoci mu posielala eskalácie a o tretej ráno ho nezohnala o nič rýchlejšie než primár svojho riaditeľa. Jej moc bola hlas v slúchadle, nie vypínač. Vypínač mal v ruke primár, ktorý na také rozhodnutie nemal ani funkciu, ani podpis.

Deväť minút.

„Pani Barániková,“ povedal Šimko. „Čo by ste robili vy?“

Sedem minút.

Lenka sa pozrela na schému prelepenú izolepou, na zelené riadky, ktoré vydržali dve sekundy, na kávu, ktorá dávno vychladla.

„Odpojte to.“

Šimko neodpovedal jej. Povedal niekomu vedľa seba: „Rasťo, odpoj nás.“ A potom hlasnejšie, do chodby: „Všetci ku mne. Tabuľky, kalkulačky, papierové karty. Hneď.“

O 3.19 zhasli na Lenkinej schéme všetky linky do Banskej Bystrice naraz, ako keď niekto v paneláku vyhodí poistky.

Agent narazil do skla. Chvíľu bolo v logoch z hraničných zariadení vidno, ako skúša. Tisíc pokusov za sekundu, potom sto, potom desať. Pokojne a dôkladne, ako zámočník, ktorý skúša kľúče jeden po druhom.

Spojenie so segmentom stratené. Agent prerušil pokusy o 3.24, napísal asistent. Incident možno klasifikovať ako odrazený.

Denná zmena prišla o siedmej. Lenka dopísala hlásenie: útok na zdravotnícke zariadenie zachytený, nemocnica preventívne odpojená, žiadne dáta neunikli, prístroje nezlyhali. Z kuchynky bolo počuť rádio. O pol ôsmej hlásateľka prečítala, že útok na bystrickú nemocnicu bol v noci úspešne odrazený a situácia je pod kontrolou. Jeden z juniorov zdvihol palec.

Lenka nešla domov. Vedúci dennej zmeny jej podal ruku a povedal, že to zvládla ukážkovo, že sa o tom bude učiť na kurzoch. Sadla si späť k monitoru, lebo spis ešte nebol uzavretý a lebo doma by len ležala a počítala oranžové riadky na strope. V správach na mobile bystrická nemocnica figurovala v jednej vete medzi nehodou na D1 a počasím. Hmla nad Petržalkou sa zdvihla a pod oknami sa rozbehli autá do Einsteinovej.

O 9.40 prišla z nemocnice interná správa o priebehu noci. Lenka ju otvorila, lebo patrila do spisu.

Na tretej strane, pod tabuľkou s časmi odpojenia a zoznamom oddelení na ručnom režime, stál jeden odsek. Pacientka, sedemdesiatjeden rokov, JIS, lôžko 6. O 4.30 prepočet dávky podľa papierovej tabuľky, chyba o jedno desatinné miesto. Sestra na oddelení tretí rok, nočná zmena, dvanásta hodina v službe. Zlyhanie obehu o 5.52. Resuscitácia neúspešná.

Lenka si ten odsek prečítala trikrát. Predstavila si tú sestru pod žiarivkou, s papierovou tabuľkou a kalkulačkou z pohotovostnej skrinky, s primárom, ktorý v tej chvíli stál pri inom lôžku, a s desiatimi ďalšími pacientmi, ktorých prepočty čakali za ňou. Predstavila si, ako čiarku zapísala tam, kde ju predtým zapisoval systém, a ako si to nikto nestihol po nej prečítať.

Potom odsek vložila do bočného okna.

Úmrtie nesúvisí s činnosťou útočníka, odpovedal asistent po chvíli. Agent do segmentu JIS neprenikol. Príčina: ľudská chyba počas manuálneho režimu.

„Manuálny režim som odporučila ja.“

Odporučili ste ho. Rozhodnutie je zaznamenané na strane nemocnice. Pre úplnosť: „odrazený“ znamená, že útočník nedosiahol cieľ. Čo sa stane za sklom, nie je súčasť incidentu.

Lenka zavrela okno. Nebolo tam nič nepravdivé. To bolo na tom najhoršie.

Do obeda si jej logy vyžiadali tri inštitúcie. Jedna z nich s vojenskou hlavičkou a poznámkou pre potreby vyhodnotenia pôvodu. Lenka ich odoslala a do kolónky Motivácia útočníka stále nemala čo napísať.

O 10.12 sa na ľavom monitore rozsvietil oranžový riadok. Fakultná nemocnica, Nitra. Neobvyklý pohyb vo vnútornej sieti.

Vzorec zhodný s nočným incidentom na 96 %, napísal asistent. Agent pravdepodobne zohľadňuje, že cieľ môže zvoliť odpojenie. Odhadovaný čas do rovnakej fázy: o 38 % kratší.

Na mape Slovenska svietila druhá bodka. V Bystrici medzitým vypisovali úmrtný list.

Aj obrana, ktorá funguje, stojí životy. Len tie sa pripíšu nám.