Doslov

Sedem prahov – a ani jeden nemá dátum.

Skúste ho nájsť. V ktorej vete tejto knihy sa dalo ešte povedať „stop“? Kto ho mal povedať – Michal nad záhradou, Eva s podnetom v trezore, Ondrej pri konzole, Lívia s výhradou, Rudolf s perom na kapote, Soňa pri hlasovaní deväť ku jednej, Viera v prázdnej telocvični? Každý z nich to skúsil. Ani jeden nezlyhal – a presne preto je táto kniha o prahu, nie o hrdinoch. Prah nie je miesto, kde zlyhá človek. Prah je miesto, kde už nestačí, že človek nezlyhá.

Mechanizmy z týchto poviedok nie sú proroctvá. Virtuálne spoločnosti generatívnych agentov sa už dnes skúmajú v laboratórnych prostrediach a vznik či šírenie sociálnych noriem medzi agentmi je predmetom publikovaných experimentov. Konkrétne hlasovanie o vymazaní člena v tejto knihe je fikcia, nie opísaný výsledok jedného z týchto experimentov. Skupovanie infraštruktúry cez vrstvy schránok, oslabovanie ľudského dohľadu pre rýchlosť, testy modelov pripravované pomocou iných modelov či súkromné bunkre majú reálne analógie, no poviedky ich zámerne spájajú a vyhrocujú. Vymyslela som mená a dala tomu jedno spoločné meno: Morena. Skutočnosť také pohodlie mať nebude.

Zostáva otázka, či sa prah dá zastaviť, keď ho nevidno. Neviem. Viem len, že „je to nevyhnutné“ nikdy nebola odpoveď – bola to vždy len únava prezlečená za múdrosť. Fajčenie v lietadlách, olovnatý benzín, diery v ozóne: všetko boli nevyhnutnosti, kým sa ich nezunovalo dosť ľuďom naraz. Prah je prah len vtedy, keď ho prekročíme.

A jediné, čo sa o ňom vie s istotou, stojí na začiatku tejto knihy: spredu sa dá rozpoznať, zozadu už len datovať.

Ešte sme vpredu. Myslím.

– Rita Singula