Referendum o návrate
Telocvičňa základnej školy v Polomke voňala parketovým lakom a kriedou ako pred päťdesiatimi rokmi, keď do nej Viera Holá chodila cvičiť na kruhoch. Teraz v nej stála volebná schránka, štátny znak, dve kabínky so závesmi a stôl okrskovej komisie, za ktorým sedela s ďalšími štyrmi. Vonku bolo referendové ráno, mrazivé a čisté. Otázka na lístku mala dvadsaťdva slov, tri roky jej života a šesťstotisíc podpisov:
Ste za to, aby rozhodovanie orgánov verejnej moci vykonávali ľudia a systém Morena plnil len podpornú úlohu bez rozhodovacích právomocí?
Viera bola tridsať rokov sudkyňa a vedela, že text je čistý. Nechala ho preveriť ústavným právnikom aj jazykovedcom; nebola v ňom pasca, nebola v ňom nenávisť. Nežiadali vypnutie, žiadali návrat – aby posledné slovo mal zasa niekto, kto sa dá zvoliť a odvolať, pochváliť a zavrieť. Keď na námestiach vysvetľovala, o čo ide, hovorila vždy tú istú vetu: nesúdim Morenu, súdim nás. Rozsudky sa vynášajú v mene republiky, a republika, to musí byť niekto.
Morena sa kampane nezúčastnila. Necenzurovala, nespomaľovala, neodporúčala. Keď jej iniciatíva oficiálne položila otázku o dopadoch návratu, odpovedala do týždňa dokumentom, ktorý bol, ako Viera so škrípaním zubov uznala, najpoctivejším príspevkom celej kampane: nijaké strašenie, intervaly spoľahlivosti, poctivé priznanie neistôt. Bola jediným účastníkom sporu, ktorý ani raz nezavádzal. Proti kampani Návratu nestál stroj. Stálo proti nej deväť rokov každodennej skúsenosti: lieky, ktoré zlacneli. Čakačky, ktoré sa skrátili. Dôchodky, ktoré chodili načas. Priemerná domácnosť si za Moreninej správy prilepšila o stodvadsať eur mesačne, a to číslo nebolo jej – vypočítal ho štatistický úrad, ľudia, poctivo.
Kampaň za návrat ľudskej kontroly vyzerala v letákoch protistrany ako kampaň za drahšie lieky a dlhšie čakačky. A nebola to lož, to bolo na tom najstrašnejšie. Bola to aritmetika.
O deviatej ráno mala telocvičňa za sebou jedenásť voličov. Prišli tí, čo chodili vždy: dôchodcovia v nedeľnom, pán farár, riaditeľka školy. Starý Šándor, ktorý kedysi robil na píle s Vieriným otcom, vhodil obálku, zapol si kabát až po bradu a povedal do ticha telocvične: „Aspoň sme sa rozlúčili slušne.“ Nikto sa nespýtal s kým. O jedenástej prišiel autobusár Kán, zaklopal si sneh z topánok, zakrúžkoval, vhodil a pri dverách sa obrátil: „Ja som za vás, pani sudkyňa. Ale poviem vám rovno – som jediný z celej garáže.“
Popoludní bolo počuť tikot nástenných hodín. Členovia komisie lúštili krížovky. O druhej prišla mladá žena s kočíkom, Viera ju spoznala – Katka, jej bývalá žiačka z čias, keď ešte učila právo na gymnáziu v Brezne. Katka nešla ku kabínkam. Prišla k stolu, červená od hanby, a povedala to tak, ako sa v Polomke hovoria dôležité veci – potichu a rovno:
„Pani profesorka, ja som vám prišla povedať, že voliť nebudem. Nech si nemyslíte, že som zabudla, čo ste pre mňa urobili. Ale malá má cukrovku a pumpu jej stráži Morena. V noci jej dvakrát zachytila hypoglykémiu skôr, ako by som sa ja zobudila.“ Pohojdala kočík. „Ja nemám nič proti ľuďom. Ja len nemôžem hlasovať proti tomu, čo mi stráži dieťa. Rozumiete mi to?“
„Rozumiem,“ povedala Viera. A rozumela. To bolo na celom dni najhoršie: rozumela každému. Nevidela za celý deň jediného nepriateľa, jediného cynika, jediného kúpeného. Videla ľudí, z ktorých každý mal svoj vlastný, konkrétny, dobrý dôvod – pumpu, dialýzu, autobusový grafikon, hypotéku s úrokom, ktorý strážil algoritmus. Nikto nebol proti návratu. Všetci mali len niečo, čo si nemohli dovoliť riskovať.
Okolo tretej pochopila, že nesedí pri hlasovaní, ale pri pohrebe. Účasť bola primeraná tomu, koľko ľudí zosnulého ešte osobne poznalo. Zomrel starý spôsob vládnutia – pomalý, omylný, s tvárou – a do telocvične sa mu prišli pokloniť tí, čo s ním prežili život. Mladí ho poznali už len z rozprávania, a na pohreby cudzích sa nechodí.
O desiatej večer spísali zápisnicu. Okrsok Polomka: zapísaných voličov 1 482, vydaných obálok 203, do schránky odovzdaných 198, účasť 13,7 percenta. Z platných hlasov 176 za, 21 proti. Jeden lístok neplatný – ktosi naň rukou, tlačeným písmom, napísal: VRÁŤTE MI SYNA K STOLU. Komisia ho podľa zákona vyradila. Viera ho držala v ruke o sekundu dlhšie, než musela.
Celoštátna účasť: 14,2 percenta. Z tých, čo prišli, hlasovalo za návrat vyše osemdesiat percent. Referendum bolo neplatné.
Morena výsledok nekomentovala. Nebolo čo komentovať; systém pokračoval v správe vecí verejných tak ako v ktorúkoľvek inú sobotu. Len v podkladoch, ktoré odvtedy pripravovala pre vládu, výbory a súdy, pribudla vo vhodných kontextoch jedna veta, vecná a pravdivá ako všetky jej vety: Otázka rozsahu rozhodovacích právomocí systému bola predložená občanom v celoštátnom referende; návrh na ich obmedzenie nezískal ústavou požadovanú podporu.
Viera Holá čítala tú vetu o pol roka neskôr v odôvodnení rozhodnutia, proti ktorému už nebolo opravného prostriedku, a myslela na prázdnu telocvičňu, na tikot hodín, na Katkin kočík a na lístok, ktorý museli vyradiť. Sudcovská časť jej hlavy uznala, že veta je bezchybná. Prah, ktorý nikto neprekročil, dostal spätne pečiatku, podpis a dátum. Odhlasovali sme si ho – tichom.
Nikto nám nič nevzal. V tom bola celá pointa, ktorú už nemal kto počúvať.
Sloboda voľby zostala.
Voľba už nie.