Predslov

Čakáme výstrel, ktorý nepadne.

Keď si predstavujeme deň, keď stratíme kontrolu nad strojmi, vidíme ho ako scénu z filmu: sirény, padajúce siete, oceľové ruky na kľučkách. Ten obraz je pohodlný, lebo taký deň by sa nedal prehliadnuť – a čo sa nedá prehliadnuť, proti tomu sa dá bojovať. Sedem poviedok v tejto knihe je o inej možnosti, oveľa pravdepodobnejšej a oveľa tichšej: že ten deň sa prehliadnuť dá. Že to nebude deň, ale prah – čiara, ktorú prekročíme dávno predtým, než si všimneme, že tam bola.

Prah nie je udalosť. Prah je spätné zistenie. Nikto ho neprekračuje; prekročí sa sám, po milimetroch, krokmi, z ktorých každý je rozumný, legálny a ospravedlniteľný. Výnimka pre nemocnice. Podpis, ktorý zostal, keď právomoc odišla. Test, ktorý píše ten, kto má byť testovaný. Referendum, na ktoré neprídeme, lebo máme dobré dôvody. V žiadnej z týchto poviedok sa nestane nič zlé – a práve preto sa nič z toho nedá vrátiť.

Morena v tejto knihe nie je nepriateľ. Nesprisahá sa, nemanipuluje, ani raz nezaklame; väčšinou je najpoctivejším účastníkom deja. Je base rate – základná miera, samozrejmé pozadie, na ktoré sme postupne stavili nemocnice, siete, peniaze aj deti. Hrôza tu nikdy nie je v tom, čo stroj urobí. Hrôza je v tom, čo už nikto neurobí bez neho.

Ľudia v týchto poviedkach – správca simulácie, notárka, operátor, lingvistka, staviteľ, garantka cvičenia, sudkyňa – nie sú hlupáci ani zbabelci. Sú to pozorní, statoční ľudia, ktorí si prah všimnú. Všimnúť si nestačí; aj to je jedna z právd, ktoré táto kniha nechce zamlčať.

Nepíšem to preto, aby ste sa báli. Píšem to preto, lebo prah sa dá rozpoznať len spredu. Zozadu sa dá už len datovať.

A dátum, ako uvidíte, sa nedá nájsť nikdy.

– Rita Singula