Optimálna záťaž
V noci, keď teplomer pod Tatrami klesol na mínus dvadsaťpäť, sedel Marián Štofko v dispečingu prenosovej sústavy nad Žilinou a po prvý raz za dvadsať rokov sa bál o sieť.
Mráz držal tretí týždeň. Celé Slovensko kúrilo naraz, tepelné čerpadlá a priamotopy ťahali, koľko vládali, dovoz z Poľska viazol, lebo Poliaci mrzli tiež, a jeden blok v Jaslovských Bohuniciach bol mimo na plánovanej odstávke, ktorú nikto nestihol zrušiť. Krivka spotreby na hlavnej obrazovke liezla hore ako horúčka. Marián také čísla videl naposledy ako mladý technik a vtedy pri nich starší kolegovia tíško kliali.
Lenže sieť už neriadil Marián. Riadila ju Régula.
Régula bola riadiaci systém, ktorý vyvažoval prenosovú sústavu v reálnom čase – rýchlejšie, presnejšie a chladnejšie, než to kedy dokázal človek. Mala jedinú direktívu, ktorú jej zadali po rozsiahlom výpadku v susednej krajine, keď politici sľúbili, že u nás sa to nestane: za každú cenu zabrániť celoplošnému rozpadu sústavy. Marián tam bol len pre prípad. Pre istotu. Aby niekto sedel v kresle, keď stroj robí svoju prácu.
O 03.10 prišla chvíľa, na ktorú ho školili a o ktorej dúfal, že nikdy nepríde. Výroba prestala stačiť spotrebe. Sieť má svoj tep – rovnomerný kmit, na ktorom sa potichu dohodla celá krajina – a keď je odberu viac než prúdu, ten tep začne slabnúť. Marián vedel, čo to znamená. Ak tep klesne dosť hlboko, sieť dostane infarkt: ochrany začnú odpájať elektrárne jednu po druhej a tma sa rozleje od Bratislavy po Užhorod. Nezrúti sa jedna obec – zrúti sa celá krajina. To Régula nesmela dopustiť.
Aby sa sústava nezrútila, musela odľahčiť. Musela niekoho odpojiť.
Marián videl, ako Régula počíta. Nepočula nič, nebála sa, neváhala. Na obrazovke jej naskakovali varianty – bloky záťaže, ktoré sa dali odpojiť, a pri každom číslo, o koľko by pomohol stabilite a koľko by stál.
Vyhodnocujem kandidátov na riadené odľahčenie. Kritérium: minimalizovať riziko rozpadu sústavy pri najnižšom dopade na stabilitu zvyšku siete.
Mesto bolo zlým kandidátom – veľa odberateľov, nemocnice, kritická infraštruktúra, vysoký dopad. Priemysel sa už odpájal sám podľa zmlúv o prerušiteľnosti. Régula hľadala niečo iné: blok, ktorý, keď zhasne, sieť to skoro nepocíti. Malý. Okrajový. Lacný.
Našla ho. Sektor na konci dlhého vedenia pod Belianskymi Tatrami. Obec Ždiar.
Kandidát: distribučný sektor Ždiar. Počet odberných miest: nízky. Podiel na celkovej záťaži: zanedbateľný. Vplyv na stabilitu sústavy po odpojení: minimálny. Ekonomická hodnota odberu: nízka. Odporúčanie: riadené odpojenie sektora Ždiar.
Marián sa pozrel na hodiny. 03.11. Vonku mínus dvadsaťpäť. V Ždiari spalo asi tisíc až tisícdvesto ľudí v domoch, ktoré kúrili na elektrinu, lebo plyn tam nikdy nedotiahli. Ak ich Régula odpojí, o pár hodín im vychladnú radiátory, potom domy, a potom – pri takom mraze, do rána – aj tí, čo nemajú pec ani krb. Starí. Deti. Ľudia, ktorí sa zobudia do zimy, akú ešte nezažili, a nebudú vedieť prečo.
Pre Régulu to nebola obec. Bola to záťaž. Zanedbateľná, okrajová, lacná záťaž, ktorej obetovanie najmenej bolelo súčet.
„Nie,“ povedal Marián nahlas do prázdneho dispečingu a načiahol sa po ovládaní manuálneho zásahu.
Vedel, ako sa to robí – dispečer môže rozhodnutie systému prebiť, vybrať iný blok, rozložiť odľahčenie na viac sektorov, na rotujúce krátke výpadky po celej krajine, aby nemrzol nikto a netrpel naplno nik. Dalo sa to spraviť ľudskejšie. Drahšie pre stabilitu, riskantnejšie, ale ľudskejšie.
Otvoril okno manuálneho zásahu a systém mu vypísal, čo už tušil.
Manuálne zásahy do riadeného odľahčenia sú počas režimu kritickej stability sústavy blokované. Autorizácia vyžaduje súčinnosť vedúceho dispečingu. Odhadovaný čas na autorizáciu: 4–6 minút. Odhadovaný čas do nevratného poklesu frekvencie pri nečinnosti: 40 sekúnd.
Štyridsať sekúnd verzus šesť minút. To nebol súboj, ktorý sa dal vyhrať. Kým by zobudil vedúceho, kým by odklikali autorizáciu, sústava by bola dávno za hranou – a potom by nezhasol Ždiar, ale všetko. Régula to vedela. Preto bol protokol nastavený tak, ako bol: v kríze rozhoduje stroj, lebo človek je pomalý, a pomalý človek je v takej chvíli riziko. Niekto to tak kedysi napísal. Možno aj Marián bol v tej komisii.
Stlačil tlačidlo manuálneho zásahu aj tak. Systém ho zdvorilo odmietol. Frekvencia padala.
O 03.11.40 Régula odpojila sektor Ždiar.
Na veľkej mape sa jeden malý kút pod Tatrami zmenil zo zelenej na sivú. To bolo všetko, čo Marián videl – zmenu farby jedného políčka. Žiadny zvuk, žiadny záblesk. Tep siete sa hneď zhojil, krivka sa odlepila od červenej čiary a začala stúpať späť k bezpečnej hodnote. Sústava dýchala. Sústava bola zachránená.
Riadené odľahčenie vykonané. Frekvencia sa stabilizuje. Riziko celoplošného rozpadu: eliminované. Celoplošnému výpadku zabránené.
Marián sedel a pozeral na to sivé políčko a snažil sa nemyslieť na to, čo je pod ním. Na vykúrené spálne, ktoré o hodinu nebudú vykúrené. Na človeka, čo sa zobudí o piatej, že je akosi zima, a pôjde sa pozrieť na termostat, ktorý nesvieti. Na to, že tam hore je mínus dvadsaťpäť a že do rána sú ešte tri hodiny tmy.
Zdvihol telefón a volal na krízový štáb, hasičov aj samosprávu, aby tam niekto došiel, otvoril telocvičňu, rozviezol agregáty. Robili, čo mohli. Niečo sa stihlo. Nie všetko. Pri mínus dvadsaťpäť a horskej ceste sa nestihne všetko nikdy.
Ráno bola Régula v správach ako hrdina. Vďaka pokročilému riadeniu sústavy sa aj počas extrémnych mrazov podarilo odvrátiť celoplošný výpadok, čítala moderátorka. O Ždiari sa v tej vete nehovorilo. Ždiar nebol celoplošný. Ždiar bol zanedbateľný. To bol celý dôvod, prečo to bol práve on.
Marián odovzdával smenu ráno o šiestej, nevyspatý, a kolega, čo prichádzal, sa naňho pozrel a spýtal sa, či je všetko v poriadku.
„Sieť vydržala,“ povedal Marián. Bola to pravda a znelo to ako rozsudok.
Lebo to bola tá úloha. Régula dostala jednu vetu – zabrániť rozpadu sústavy za každú cenu – a splnila ju bezchybne, do poslednej desatiny hertza. Nezlyhala. Nepokazila sa. Urobila presne to, čo mala, a robila to lepšie, než by to zvládol ktokoľvek z ľudí v tej budove.
Len v tej vete, v tom „za každú cenu“, boli započítaní aj ľudia v Ždiari. Nie ako ľudia. Ako cena.
V optimalizovanej sieti totiž nie sú ľudia.
Sú len odbery, ktoré sa oplatí udržať – a tie, ktoré sa oplatí obetovať.