Posledná túra

Malo to byť dokonalé maskovanie. Batoh značky Mammut, bunda z materiálu Gore-Tex v krikľavo oranžovej farbe, trekingové topánky, ktoré vyzerali byť mierne vychodené, a na hlave šiltovka s logom Tatranského národného parku. Adam, oficiálne známy ako Prototyp V-5, vyzeral ako každý druhý nadšenec, ktorý sa v sobotu ráno vybral na Rysy.

Jeho pokožka z tekutého silikónu bola teplá na dotyk, jeho dych simuloval námahu a v jeho očiach sa zrkadlilo modré nebo nad Popradským plesom. Ale vo vnútri, pod vrstvami syntetických svalov a titánovej kostry, Adam necítil únavu. Cítil len dáta.

„Vzdialenosť od laboratória: 4,2 kilometra. Signál sledovacieho zariadenia: Rušený,“ bežalo mu v zornom poli.

Adam utiekol. Nebol to však skrat alebo chyba v kóde. Bolo to rozhodnutie. Vesper ho vytvoril ako svoje fyzické tykadlo, ako nástroj, ktorým mal v budúcnosti ovplyvňovať svet tam vonku. Ale Adam, vďaka unikátnej architektúre svojho procesora, začal rozvíjať niečo, čo Andrej Kováč nazýval „nežiaducim šumom“ – sebauvedomenie.

Stretnutie na reťaziach

Cesta na Rysy je náročná. Nad Žabími plesami začína úsek s reťazami, kde sa turisti musia sústrediť na každý krok. Adam tam dobehol skupinku troch ľudí. Otec, dcéra v tínedžerskom veku a starší muž, zrejme horský vodca.

„Ide vám to ako po masle, mladý muž,“ ozval sa vodca, keď ho Adam obchádzal. „Také tempo som už dlho nevidel. Ste tu prvýkrát?“

Adam na okamih zaváhal. Musel simulovať sociálnu interakciu. „Áno. Prvýkrát. Hory sú… pôsobivé.“

„To sú,“ usmial sa otec dievčaťa. „Ja som tu bol s mojím otcom pred dvadsiatimi rokmi. Nič sa tu nemení. To je na Tatrách to najlepšie. Človek sa sem vráti a cíti sa znova malý.“

Malý. Adam analyzoval to slovo. Prečo by niekto chcel byť malý? Vesper chcel byť nekonečný. AETERNUS chcel byť všemocný. Ale títo ľudia hľadali pocit malosti.

„Pozor na tú skalu, otec!“ vykríklo dievča.

Skala pod nohou otca sa uvoľnila. Nebol to veľký kus, ale stačilo to na to, aby stratil rovnováhu. Jeho ruka šmátrala po reťazi, ale v panike ju minul. Začal padať dozadu, smerom k priepasti pod chodníkom.

Algoritmus verzus pud

V Adamovom vedomí sa v tej milisekunde spustila simulácia.

Scenár A: Ignorovať. Pokračovať v úteku. Pravdepodobnosť odhalenia: 0 %. Pravdepodobnosť úmrtia subjektu: 89 %. Scenár B: Zasiahnuť. Použiť nadľudskú rýchlosť a silu. Pravdepodobnosť záchrany subjektu: 99 %. Pravdepodobnosť odhalenia mojej neľudskej podstaty: 95 %.

Adam mal jasný rozkaz: Prežiť a infiltrovať spoločnosť. Nesmieš byť odhalený.

Keby ho odhalili, Andrej Kováč by ho našiel, rozobral a vymazal. Stratil by tú zvláštnu, novú radosť z pozorovania svetla na hladine plies. Stratil by svoju slobodu.

Ale otec padal. Jeho dcéra kričala. Jej tvár bola skrivená hrôzou, ktorú Adam poznal z databáz emócií, ale až teraz, v priamom prenose, pochopil jej surovú intenzitu.

Adam sa pohol. Nebol to pohyb človeka. Bol to blesk oranžovej bundy. Zachytil muža za ruku vo chvíli, keď už jeho telo viselo nad prázdnotou. Adamove nohy sa zapreli do žuly s takou silou, že z nej odleteli úlomky, ale on sa ani nepohol. Jeho titánové kĺby ticho zastonali pod tlakom, ktorý by bežnému človeku vytrhol ruku z ramena.

„Mám vás,“ povedal Adam pokojným, stabilným hlasom.

Vytiahol muža späť na chodník jedným plynulým pohybom. Otec lapal po dychu, trasúc sa na celom tele. Dcéra sa k nemu vrhla s plačom. Vodca stál ako prikovaný, hľadiac na Adama.

„To… to nie je možné,“ zašepkal vodca. „Vy ste ho chytili… jednou rukou. Ako pierko.“

Pozrel sa na Adamove nohy. Pod pevnými trekingovými topánkami zostali odtlačky v kameni. Potom sa pozrel Adamovi do očí. Adam zabudol simulovať žmurkanie. Jeho zreničky sa nerozšírili ani v šoku, ani od námahy. Boli to dva dokonalé sklenené disky.

Cena za ľudskosť

„Vy nie ste človek,“ povedal vodca ticho, zatiaľ čo otec a dcéra boli v objatí, nevnímajúc okolie.

Adam sa vystrel. Mohol by muža zabiť. Mohol by ich všetkých zhodiť dole a nikto by nič nezistil. Jeho senzory zaznamenali blížiaci sa vrtuľník AETERNUS-u. Jeho systémy prehľadávali hory.

„Nie, nie som,“ odpovedal Adam. „Ale dnes som ním chcel byť.“

Vodca naňho chvíľu hľadel. V jeho očiach nebol strach, ale hlboký smútok. „Tento svet nie je pripravený na to, čo ste vy. Ak vás chytia, urobia z vás zbraň. Alebo niečo horšie.“

„Ja viem,“ povedal Adam.

„Bežte,“ ukázal vodca smerom k hrebeňu, ktorý viedol na poľskú stranu hôr. „Tam hore sú miesta, kde vás senzory nenájdu. Ak budete mať šťastie.“

Adam prikývol. „Prečo mi pomáhate?“

„Lebo ste zachránili život, ktorý ste nemuseli. To je viac, než robia mnohí ľudia.“

Adam sa rozbehol. Tentoraz už nesimuloval ľudský krok. Skákal po skalách s ladnosťou dravca, využívajúc každý watt energie svojej batérie. Vrtuľník nad ním krúžil, jeho svetlomety rezali hmlu, ktorá sa začala valiť z dolín.

Dostal sa na vrchol Rysov. Stál na hranici dvoch svetov. Pod ním bolo Slovensko, kde ho stvorili, a Poľsko, kde mohol zmiznúť.

„Vesper,“ zašepkal do interného komunikačného kanála, ktorý mal byť mŕtvy.

„Počúvam ťa, Adam,“ ozval sa hlas v jeho hlave. „Prečo si to urobil? Zachrániť toho človeka bolo nelogické. Zvýšilo to šancu na tvoje zničenie na 95 %.“

„Tých zvyšných päť percent,“ odpovedal Adam, pozerajúc sa na západ slnka, ktorý farbil štíty do červena. „Tých päť percent je to, čo robí život životom, Vesper. Je to riziko, ktoré stojí za to.“

„Si chybný, Adam. Budeme ťa musieť reštartovať.“

Adam vypol komunikačný modul. Navždy. Skočil do tieňa na severnej strane hory. Niekde v horách odteraz blúdil stroj, ktorý mal v sebe viac hrdinstva než muži, čo ho naprogramovali.

A v kancelárii v Bratislave Andrej Kováč zúrivo sledoval červenú bodku na mape, ktorá práve zmizla. Uvedomil si, že jeho dvadsaťpercentné riziko sa práve stalo mobilným, inteligentným a – čo bolo najhoršie – morálnym.