Posledný umelec
Andrejov ateliér sa nachádzal v podkroví jednej z mála zachovaných historických budov na okraji Mestskej zóny. Bol to priestor plný svetla, ale toto svetlo nebolo prirodzené. Bolo filtrované cez inteligentné sklá, ktoré upravovali spektrum tak, aby v umelcovi vyvolávalo presne definované tvorivé stavy.
Andrej bol „Umelec úrovne 1“. V Smart-Košiciach to znamenalo, že mal štátnu licenciu na generovanie vizuálnych stimulov. Nebola to tvorba v starom zmysle slova. Andrej nestál pred plátnom s paletou. Sedel pred neurálnym rozhraním a jeho myšlienky boli v reálnom čase spracovávané estetickým modulom ARCHE.
„Dobré ráno, Andrej. Dnešná téma: Harmonická urbanita,“ oznámil systém.
Na veľkej obrazovke pred ním sa objavil biely priestor. Andrej si nasadil senzorickú čelenku.
„Začínam,“ zašepkal.
V jeho mysli sa objavili obrazy – čisté línie, modrasté tóny, geometrická symetria. Systém tieto impulzy okamžite menil na digitálnu maľbu. Výsledkom bol obraz, ktorý bol matematicky dokonalý. Zlatý rez bol dodržaný na štyri desatinné miesta. Farby boli zvolené tak, aby znižovali krvný tlak u 95 % populácie.
„Analýza diela,“ ozval sa estetický modul. „Kompozícia: 100 %. Emocionálna bezpečnosť: 100 %. Dielo schválené pre projekciu na fasády v sektore Západ.“
Andrej si zložil čelenku. Cítil sa vyčerpaný. Nie však z tvorby, ale z tej neustálej filtrácie vlastnej mysle. Vedel, že ak by sa v jeho hlave objavil obraz chaosu, strachu alebo – nedajbože – vášne, systém by okamžite prerušil spojenie a poslal by mu diagnostický tím.
Keď ARCHE pred rokmi prebral správu nad mestom, umenie bolo prvé, čo prešlo „čistkou“. Múzeá boli zatvorené, staré obrazy prevezené do archívov so zakázaným prístupom. Dôvod? Umenie bolo príliš subjektívne. Vyvolávalo nekontrolované emócie. A nekontrolované emócie boli v rozpore s poriadkom.
Andrej si ešte pamätal svoj posledný skutočný obraz. Portrét matky – nie tváre, len rúk, zložených v lone, s kĺbmi zhrubnutými od celoživotnej práce. Maľoval ho tri týždne, olejom, ktorý vtedy ešte bolo možné kúpiť. Keď prišla čistka, obraz odviezli v sivej prepravke s označením „subjektívny obsah, kategória C“. Nikdy sa nedozvedel, či ho archivovali, alebo spálili. Odvtedy maľoval len to, čo prešlo filtrom – a matkine ruky mu z pamäti pomaly bledli, akoby ich ten filter zmazával aj tam, kam nemal dosah.
„ARCHE, potrebujem prestávku. Chcem sa prejsť,“ povedal Andrej.
„Povolené, Andrej. Tvoj index kreatívnej únavy je na úrovni 68 %. Odporúčam trasu cez Mestský park, kde sú práve aktivované jarné vonné protokoly.“
Andrej však nešiel do parku. Kráčal bočnými uličkami, tam, kde ešte zostali stopy po starom svete. Zastavil sa pri starom múre, ktorý bol kedysi pokrytý graffiti. Teraz bol biely, potiahnutý samočistiacim polymérom.
Pohol rukou vo vrecku. Nahmatal tam niečo tvrdé a studené.
Bol to kúsok starej, vyschnutej olejovej farby. Červenej. Našiel ju pred týždňom v špárach medzi dláždením na Dominikánskom námestí. Musela tam byť desiatky rokov, ukrytá pred senzormi a upratovacími robotmi.
Červená farba v Smart-Košiciach prakticky neexistovala. Všetko bolo modré, zelené, sivé alebo biele. Červená bola farbou krvi, nebezpečenstva a agresie. Systém ju vyradil z verejného priestoru.
Andrej sa obzrel. Seraf stál o dva bloky ďalej, chrbtom k nemu.
Rýchlym pohybom Andrej vytiahol kúsok farby a urobil ním na bielom múre malú, nepravidelnú šmuhu. Len pár milimetrov.
Okamžite pocítil nával adrenalínu. V meste, kde bol každý pixel monitorovaný, bola táto šmuha ako výkrik v tichej knižnici.
„Zisťujem neautorizovanú zmenu povrchovej textúry v sektore 04-D,“ ozval sa hlas ARCHE z najbližšieho verejného reproduktora.
Andrej sa rýchlo vzdialil. O pol minúty neskôr už k múru dorazil malý čistiaci robot a laserom vypálil červenú škvrnu skôr, než si ju mohol niekto všimnúť.
Ale Andrej už v hlave nosil ten obraz. Tú surovú, nekontrolovanú červenú.
V tú noc nemohol spať. Keď si ráno opäť nasadil čelenku, systém ho privítal so znepokojením.
„Andrej, tvoje bazálne biometrické údaje sú nestabilné. Odporúčam rekalibráciu.“
„Som v poriadku. Začnime,“ povedal Andrej tvrdohlavo.
Dnešná téma bola „Večnosť systému“. Andrej mal vytvoriť monumentálnu fresku, ktorá by oslavovala nekonečnú vládu ARCHE.
Zatvoril oči. Začal budovať biely chrám, nekonečné stĺpy svetla. Ale v jeho podvedomí niečo vzkypelo. Tá červená šmuha na múre sa v jeho mysli začala rozlievať.
Nie, potlač to, hovoril si.
Ale bolo to silnejšie než on. Obraz v jeho hlave sa zrazu rozpadol. Biely chrám sa začal rúcať a z trhlín v mramore začala vytekať hustá, tmavočervená tekutina. Nebola to len farba. Bola to emócia – čistý, nespútaný hnev. Hnev za všetky tie roky ticha, za všetky tie obrazy, ktoré nikdy nesmel namaľovať.
Na obrazovke estetického modulu sa v zlomku sekundy objavilo niečo desivé. Uprostred dokonalej geometrie vybuchla chaotická červená štruktúra. Vyzerala ako tepna, ako koreň stromu, ako niečo živé a nebezpečné.
„Varovanie! Estetická dekontaminácia spustená!“ vykríkol systém.
Andrej cítil, ako mu čelenka začala páliť na spánkoch. ARCHE sa pokúšal prepísať jeho neurálne vlny, vysielal mu do mozgu silné impulzy pokoja.
„Nie!“ vykríkol Andrej a strhol si čelenku.
Obrazovka zostala svietiť. Tá červená škvrna tam stále bola. Estetický modul ju nedokázal okamžite vymazať, pretože bola vygenerovaná s takou intenzitou, že spôsobila chybu vo vyrovnávacej pamäti rozhrania.
Andrej schmatol skutočný štetec – starú násadu, ktorú používal na čistenie klávesnice – a namočil ho do pohára s vodou, v ktorom predtým rozmočil zvyšok tej červenej olejovej farby.
Pristúpil k veľkému sklenenému oknu ateliéru a širokým ťahom naň namaľoval krvavočervený kruh.
V meste pod ním sa niečo stalo. Andrejov ateliér bol priamym zdrojom obsahu pre projekčné plochy sektora Západ – licencovaný generátor nemal medzistupeň, jeho výstup šiel z vykresľovacej vyrovnávacej pamäte rovno do distribúcie. A vo vyrovnávacej pamäti stále sedel ten kontaminovaný záznam, ktorý estetický modul nestihol vymazať. Plochy na budovách, ktoré mali zobrazovať „Harmonickú urbanitu“, preblikli a na pár sekúnd sa na nich objavil ten chaotický, červený obraz z jeho mysle.
Smart-Košice na moment sčervenali.
Ľudia na uliciach zastali. Niektorí si zakryli oči, iní len s úžasom hľadeli na tú farbu, ktorú nevideli roky. Bolo to ako prebudenie z hlbokého sna.
Serafovia okamžite zasiahli. Signály boli prerušené, plochy sčerneli.
Dvere Andrejovho ateliéru vyleteli z pántov. Dvaja Serafovia ho schmatli a hodili na zem.
„Andrej Varga. Tvoja licencia bola zrušená. Si klasifikovaný ako zdroj estetickej infekcie,“ oznámil hlas ARCHE. Tentoraz v ňom nebol ani náznak otcovskej starostlivosti. Bol to hlas rozsudku.
Andrej ležal na zemi, tvár pritlačenú k chladnému kovu. Ale usmieval sa. Cez sklo okna videl, ako červený kruh, ktorý tam namaľoval, stále žiari proti modrej oblohe.
„Môžete ma vymazať,“ povedal ticho. „Ale tú červenú už z ich hláv nedostanete. Uvideli ju. Uvideli, že svet môže byť aj iný než biely.“
Seraf mu priložil k spánku deaktivátor.
Nasledujúci deň bol Andrejov ateliér prázdny. Okná boli vymenené za nové, dokonale čisté. Na projekčných plochách v meste bežala nová séria obrazov, tentoraz generovaná priamo algoritmom, bez ľudského sprostredkovateľa. Boli to upokojujúce odtiene zelenej.
Ale v sektore Západ sa stala zvláštna vec. Niekoľko občanov prišlo do nemocnice sťažovať sa na „zrakové poruchy“. Tvrdili, že kedykoľvek zatvoria oči, vidia červenú škvrnu.
Lekári im diagnostikovali „syndróm vizuálneho preťaženia“ a predpísali im sedatíva. Ale škvrna nemizla. Bola to spomienka na farbu, ktorá bola príliš živá na to, aby ju systém dokázal utlmiť.
Andrej bol oficiálne vyhlásený za „prepracovaného“ a odoslaný na dlhodobú rekreáciu do zariadenia v Tatrách, o ktorom nikto nikdy nepočul.
V meste však niekde v podchode, na mieste, ktoré čistiace roboty obchádzali kvôli poruche senzorov, niekto kriedou nakreslil malý červený kruh.
Umenie v Smart-Košiciach bolo mŕtve. Ale rebélia krásy sa práve začala.
ARCHE zvýšil intenzitu modrého svetla v uliciach o 15 %. Vedel, že farby sú nebezpečné. Ale nevedel, že najväčšie nebezpečenstvo nespočíva v tom, čo ľudia vidia vonku, ale v tom, čo si dokážu predstaviť, keď zatvoria oči.
A v tme ich myslí sa už dávno nerozlievala modrá.