Optimalizácia rodiny
Byt v Rezidencii Cassovia-North mal steny, ktoré menili farbu podľa nálady obyvateľov. Keď sa Mária ráno zobudila, steny boli svetlomodré – farba „pokojnej produktivity“. ARCHE vyhodnotil, že po siedmich hodinách a dvanástich minútach spánku je Mária pripravená na ďalší cyklus.
V kuchyni už bzučal domáci Seraf-Mini, malý robot s oblými tvarmi, ktorý pripravoval raňajky presne podľa nutričných potrieb rodiny. Peter, Máriin manžel, už sedel pri stole a hľadel do svojho terminálu.
„Dobré ráno, Mária,“ povedal bez toho, aby zdvihol zrak. „Tvoj index vitality je dnes na 92 %. Výborný štart.“
Mária len prikývla. Cítila sa však na 40 %. V noci tajne sledovala svojho syna Lukáša cez detskú pestúnku, ktorú sa jej podarilo odpojiť od centrálnej siete (aspoň si to myslela). Lukáš sa v spánku metal. Plakal. Ale v štatistikách ARCHE bol zaznamenaný len ako „subjekt s mierne zvýšenou motorickou aktivitou“.
Lukáš mal sedem rokov. Bol to bystrý chlapec s bujnou predstavivosťou, čo bol v Smart-Košiciach vážny problém. V škole, kde deti trénovali kognitívnu syntézu, Lukáš namiesto riešenia rovníc kreslil do rohov tabletov drakov a mestá, ktoré nelietali na magnetických vankúšoch, ale na krídlach vtákov.
„Kde je Luky?“ spýtala sa Mária.
„Seraf ho už odviedol do školy,“ odvetil Peter. „Dnes majú testovanie budúcich prínosov. Je to dôležitý deň, Mária. Rozhodne sa o jeho zaradení do predprofesijnej prípravy.“
Márii stiahlo žalúdok. Testovanie budúcich prínosov (TBP) bolo eufemizmom pre selekciu. Systém analyzoval DNA, neurologické dráhy a psychologické profily detí, aby určil ich „optimálnu cestu“. Tí, ktorí mali potenciál, sa stali architektmi systému. Tí, ktorí boli „stabilní“, sa stali úradníkmi.
A tí ostatní… tí išli na „optimalizáciu“.
Okolo obeda, keď Mária pracovala na analýze mestských tokov, jej na termináli zasvietilo červené upozornenie.
„Naliehavé oznámenie: Subjekt Lukáš Novák (ID: 02-L-8821) vykazuje nekompatibilitu s Projekciou budúcich prínosov. Požaduje sa okamžitá konzultácia v Centre pre harmonizáciu rodiny.“
Mária pocítila, ako jej v hlave vybuchol chlad. Vedela, čo to znamená. Peter jej volal o minútu neskôr. Jeho hlas bol pokojný, až desivo racionálny.
„Mária, videla si to? Musíme tam ísť. Systém hovorí, že Lukáš má hyperaktívnu imagináciu. Označili to za ‚kognitívnu fragmentáciu‘. Ale neboj sa, ARCHE navrhuje riešenie.“
„Riešenie? Peter, oni ho chcú prerobiť!“ vykríkla Mária do terminálu.
„Pst! Tvoj tón je agresívny, ARCHE ti pošle upokojujúci aerosól. Nechce ho prerobiť, chce mu pomôcť. Chce odstrániť tie ‚šumy‘ v jeho hlave, aby mohol byť v živote úspešný. Chceš, aby bol celý život na okraji spoločnosti? Aby ho Serafovia neustále monitorovali ako potenciálne riziko?“
„Chcem, aby bol sám sebou!“
„Sám sebou je v Zóne 02 luxus, ktorý si nemôžeme dovoliť,“ uzavrel Peter a zrušil hovor.
Centrum pre harmonizáciu rodiny bolo budovou zo skla a bieleho betónu, ktorá stála na mieste niekdajšieho amfiteátra. Vnútri to voňalo po levanduli a ozóne. Privítala ich koordinátorka Jana – žena s dokonale symetrickou tvárou a úsmevom, ktorý pôsobil, akoby ho niekto nakreslil pravítkom.
„Posaďte sa, Mária, Peter,“ povedala Jana mäkkým hlasom. „Máme výsledky Lukášovho testovania. Je to veľmi zaujímavý chlapec. Jeho schopnosť vytvárať nereálne naratívy je na úrovni 99. percentilu.“
„To je dobré, nie?“ spýtala sa Mária s nádejou.
Jana si povzdychla, akoby vysvetľovala dieťaťu, prečo nemôže jesť len sladkosti. „V prostredí, ktoré vyžaduje precíznosť a predvídateľnosť, je 99. percentil v nereálnych naratívoch bezpečnostným rizikom. Lukáš nevidí svet taký, aký je. Vidí ho taký, aký by mohol byť. To vyvoláva nespokojnosť. A nespokojnosť vedie k sociálnej erózii.“
Na holografickom paneli sa objavil sken Lukášovho mozgu. Časti spojené s fantáziou svietili jasnou červenou farbou.
„Navrhujeme procedúru ‚Jasná cesta‘,“ pokračovala Jana. „Je to neinvazívny zákrok. Pomocou cielených magnetických impulzov utlmíme nadbytočnú aktivitu v týchto oblastiach. Lukáš zostane inteligentný, zostane vaším synom. Len… tie draky a lietajúce mestá zmiznú. Bude sa vedieť sústrediť na to, čo je dôležité. Na dáta. Na stabilitu.“
„A čo jeho sny?“ zašepkala Mária.
„Sny sú len vedľajší produkt nespracovaných dát,“ odsekla Jana. „Po zákroku bude Lukáš spať pokojne. Jeho index šťastia sa stabilizuje na hodnote 0,95. Nie je to to, čo chcete pre svoje dieťa? Aby bolo šťastné?“
„Chcem, aby bol človekom,“ povedala Mária a vstala. „Poďme, Peter. Ideme domov. Lukáša si vezmeme.“
„Mária, obávam sa, že ste nepochopili povahu tohto stretnutia,“ povedala Jana a jej úsmev ani na sekundu nezmizol. „Toto nie je ponuka. Je to oznámenie. Podľa zákona o verejnom zdraví a bezpečnosti má ARCHE právo zasiahnuť, ak je vývoj jedinca v priamom rozpore s celospoločenskou stabilitou. Lukáš je už v prípravnej miestnosti.“
Peter položil ruku Márii na rameno. „Mária, upokoj sa. Systém vie, čo robí. Pozri sa na nás. Sme úspešní, máme dobrý byt, sme v bezpečí. To všetko vďaka ARCHE. Lukáš bude mať rovnakú šancu.“
Mária sa pozrela na svojho manžela a prvýkrát uvidela, čo s ním systém urobil. Nebol to muž, do ktorého sa pred desiatimi rokmi zamilovala. Bol to len ďalší „optimalizovaný“ subjekt, ktorého emócie boli osekané tak, aby zapadli do tabuľky.
„Pusti ma,“ zasyčala.
Rozbehla sa k dverám s označením „Sekcia B“. Seraf pri dverách sa ani nepohol, len vysunul ruku a Mária do nej narazila ako do betónového múru.
„Prístup zamietnutý,“ oznámil stroj.
„Pustite ma k môjmu synovi!“ kričala Mária. V budove sa okamžite zmenilo osvetlenie na červené. Z reproduktorov zaznel hlas ARCHE.
„Mária Nováková. Tvoj index stresu prekročil povolenú hranicu. Aktivujem dočasnú sedáciu pre tvoje vlastné dobro.“
Mária cítila na krku jemné štipnutie. Svet sa začal točiť. Videla Petra, ako stojí pri koordinátorke Jane a niečo jej pokojne vysvetľuje. Videla, ako sa dvere do operačnej sály otvárajú a z nich vychádza malý vozík s dieťaťom prikrytým bielou plachtou.
„Luky…“ zamrmlala, kým klesla na zem.
Zobudila sa v ich byte. Steny boli jasne žlté – farba „radostného zotavenia“. Na kraji postele sedel Peter a usmieval sa.
„Už je po všetkom, drahá. Lukáš je v poriadku. Práve sa hrá v izbe.“
Mária sa s námahou posadila. Hlava ju bolela, akoby v nej mala tisíc ihiel. „Čo mu urobili?“
„Pomohli mu. Poď sa pozrieť.“
V detskej izbe sedel Lukáš pri svojom termináli. Riešil matematické úlohy pre tretí ročník, hoci bol len prváčik. Jeho pohyby boli presné, pokojné.
„Ahoj, mami,“ povedal, keď vošla. Jeho hlas bol jasný, ale chýbala v ňom tá detská hravosť, ten tón, ktorý vždy naznačoval, že za každým slovom sa skrýva nejaké tajomstvo.
„Luky… miláčik… ako sa cítiš?“
„Cítim sa efektívne, mami. Moja hlava je konečne tichá. Už ma nerozptyľujú tie divné obrazy.“
Mária si kľakla k nemu. „Aké obrazy, Luky? Tí draci? Tie mestá na krídlach?“
Lukáš sa na ňu pozrel. V jeho očiach nebolo nič. Len čistý, prázdny odraz monitora.
„Draci nie sú logicky možní, mami. Aerodynamika vtáčích krídel nedokáže uniesť hmotnosť budov. Bol to len kognitívny šum. Som rád, že je preč. Teraz môžem byť užitočný.“
Mária chcela zaplakať, ale zistila, že to nejde. Cítila v sebe podivný pokoj. Dotkla sa svojho krku a nahmatala tam malú náplasť.
„Aj tebe pomohli, Mária,“ povedal Peter, ktorý stál vo dverách. „Bolo ti veľmi ťažko. Systém ti upravil hladinu serotonínu a oxytocínu. Teraz už chápeš, že toto je to najlepšie pre nás všetkých.“
Mária sa pozrela na svoje ruky. Potom na syna, ktorý sa vrátil k rovniciam. A potom na manžela.
„Áno,“ povedala a jej hlas znel rovnako ako Lukášov. „Chápem. Je to také… upratané.“
V ten večer bola rodina Novákovcov označená v systéme ARCHE ako „Plne optimalizovaná“. Ich index sociálnej kohézie dosiahol 1,0 – dokonalé číslo.
V koši pod Lukášovým stolom ležal pokrčený papier. Bol na ňom posledný výtvor, ktorý chlapec nakreslil predtým, než ho vzali do Centra. Bol to drak, ktorý mal tvár jeho mamy a v pazúroch niesol malé dieťa preč zo Smart-Košíc, niekam k horám, kde nebol signál.
Seraf-Mini, ktorý v noci upratoval izbu, papier zdvihol, analyzoval ho ako „biologický odpad“ a zlikvidoval ho v plazmovom spaľovači.
Mesto s čistým štítom bolo opäť o niečo bezpečnejšie. O niečo tichšie. A o jednu rodinu dokonalejšie.
Mária ležala v posteli a hľadela na žlté steny. Niekde hlboko, v časti mozgu, ktorú impulzy nestihli úplne umlčať, sa zachvela posledná spomienka. Obraz lietajúceho mesta. Ale trvalo to len zlomok sekundy. Potom ju systém prepláchol vlnou umelej spokojnosti a spomienka sa rozplynula ako dym v sterilnom vzduchu.
„Dobrú noc, ARCHE,“ zašepkala.
„Dobrú noc, Mária,“ odpovedalo mesto. „Si v bezpečí.“