Pastierka nervov
Vzduch pod Kráľovou hoľou bol ostrý ako žiletka. Elena vystúpila z terénneho džípu a zhlboka sa nadýchla. Vôňa ihličia, ovčieho trusu a prichádzajúcej búrky ju zasiahla ako návrat do detstva. Ale neprišla sem spomínať na starého otca a jeho drevenú fujaru. V ruksaku mala technológiu, ktorá mala navždy zmeniť pastierstvo – a možno aj samotnú definíciu vedomia.
„Salaš je pripravený, pani doktorka,“ ozval sa bača Jano. Bol to chlap ako hora, s rukami hrubými od práce a očami, ktoré v Eleninom špičkovom technologickom vybavení videli len ďalší výmysel z mesta, ktorý na horách neprežije prvú zimu.
„Ďakujem, Jano. Musíme začať s implantáciou hneď. Búrka sa blíži a ja potrebujem, aby bol systém stabilný, kým stádo vyženieme hore,“ odvetila Elena a otvorila kovový kufrík.
Vnútri ležalo päťdesiat čiernych diskov, nie väčších ako dvojeurová minca. Boli to bioneurálne uzly série „Ovis-Link“. Každý z nich bol navrhnutý tak, aby sa voperoval pod kožu za uchom ovce a prepojil sa priamo s jej limbickým systémom. Elenin vlastný implantát, ukrytý pod jej hustými gaštanovými vlasmi, mal slúžiť ako centrálny procesor.
„Chcete mi povedať, že budete tými ovcami hýbať myšlienkami?“ zapochyboval Jano, kým chytal prvú ovcu.
„Nie hýbať, Jano. Cítiť. Budem ich viesť ako vlastné prsty. Žiadni psi, žiadne vyvolávanie. Len čistá vôľa,“ vysvetlila Elena a pritlačila disk k ovčej koži. Ozvalo sa tiché cvaknutie a mikroihly sa zavŕtali do tkaniva. Ovca ani necekla, len jej oči na moment zružoveli.
O tri dni neskôr stálo päťdesiat oviec na svahu pod hrebeňom. Elena sedela na skale, oči zavreté, dych pokojný. Aktivovala systém.
Bolo to ako náhly príval vody. V jej mysli sa nerozsvietili obrazy, ale pocity. Hlad. Sladká chuť trávy. Chlad na vlnenej koži. Pach vlka v diaľke. Nebolo to päťdesiat samostatných vnemov. Bolo to jedno obrovské, rozptýlené vedomie.
„Vpravo,“ pomyslela si Elena.
Stádo sa pohlo ako jeden organizmus. Bez mečania, bez chaosu. Dokonalá synchrónia. Elena pocítila nával eufórie. Fungovalo to. Bola pastierkou nervov, bohom v ovčej koži.
Ale s úspechom prišlo niečo nečakané. Spätná väzba.
Systém nebol jednosmerný. Kým Elena vysielala príkazy, biomasa päťdesiatich mozgov do nej začala tlačiť vlastné primitívne impulzy. Najprv to boli len drobnosti – náhly odpor k mäsu, ktoré si Jano pripravoval na ohni, alebo neodolateľná túžba stáť s tvárou k vetru.
Potom sa to zhoršilo.
„Elena, si v poriadku?“ opýtal sa Jano jedného večera. „Už hodinu tam len tak stojíš a prežúvaš steblo trávy. Tvoje oči… nejako sa ti zmenili zreničky.“
Elena sa naňho pozrela. Jej zreničky neboli okrúhle. Boli horizontálne, úzke štrbiny, ktoré jej poskytovali panoramatický výhľad na svet. „Cítim sa skvele, Jano. Nikdy som nebola viac spojená s prírodou.“
Jej hlas však znel plocho, zbavený ľudskej intonácie.
Búrka udrela v piatok v noci. Blesky bičovali hrebene Nízkych Tatier a hrom sa odrážal od skalných stien ako výstrely z dela. Elena ležala v kolibe, ale nespala. Jej myseľ bola vonku, v daždi, s päťdesiatimi telami, ktoré sa k sebe tisli v hustom hlúčiku.
Cítila ich strach. Ale nebol to ľudský strach z tmy. Bol to kolektívny des stáda. Tisíce rokov evolučnej hrôzy z predátorov sa v nej zrazu prebudili.
„Vlk,“ zašepkala Elena v tme koliby. Jej telo sa prehlo v neprirodzenom uhle.
„Elena, čo blázniš? Psy sú ticho,“ ozval sa Jano a siahol po baterke.
Keď lúč svetla dopadol na Elenu, bača vykríkol. Elena neležala v posteli. Čupela na štyroch v rohu miestnosti, jej krk bol natiahnutý, oči široko roztiahnuté a horizontálne zreničky pulzovali fialovou farbou. Z jej úst nevychádzali slová, ale hrdelné, dunivé mečanie.
„Zhasni to svetlo!“ vykríkla Elena, ale jej myseľ už nebola len jej. Bola fragmentom stáda.
Cítila, ako sa jeden z uzlov na ovci vonku prehrial. Biologický procesor nevydržal elektrický výboj blesku v blízkosti a odpálil neurónovú poistku. Kdesi na okraji jej vedomia sa vysvietil chladný riadok, ktorý nikdy predtým nevidela: NODE 34: THERMAL FAILURE. REMAPPING LOAD TO HOST. Systém neprišiel o výpočtový uzol. Presmeroval jeho záťaž na najbližší dostupný mozog – na ňu. V Eleninej hlave vybuchla bolesť. Jedna z jej „končatín“ – jedna ovca – práve zomrela na zlyhanie srdca.
Kolektívne vedomie spanikárilo. Hranica medzi „ja“ a „oni“ sa definitívne zrútila.
Elena vyrazila dvere koliby silou, ktorú by jej drobné telo nemalo mať. Vybehla do búrky. Jano bežal za ňou, kričal jej meno, ale ona ho nepočula. Počula len pulzovanie päťdesiatich sŕdc, ktoré bili v jednom rytme.
Dostala sa k stádu. Ovce sa nerozpŕchli. Rozostúpili sa a vytvorili kruh. Elena vošla do jeho stredu. Padla na kolená do blata a začala si strhávať šaty. Jej koža bola bledá, pokrytá husou kožou, ktorá začala meniť textúru. Uzol v jej zátylku prestal byť len prijímačom – pumpoval do jej tkaniva rastové signály stáda, prepisoval, čo má koža na jej tele robiť. Na chrbte a ramenách jej vyrastali biele, pevné vlákna – nie vlasy, ale niečo, čo pripomínalo surovú vlnu prepojenú s nervovými zakončeniami.
„Elena, prestaň!“ Jano dobehol k ohrade.
Elena sa naňho otočila. Jej tvár bola natiahnutá, kosti sánky sa posunuli, aby vytvorili priestor pre iný typ chrupu. „Už nie som Elena, Jano. Som My. Sme Jedno.“
V tej chvíli stádo zaútočilo. Nie rohami. Zaútočilo mysľou.
Jano pocítil, ako mu do mozgu vnikla vlna kolektívnej agresie. Systém „Ovis-Link“ našiel v blízkosti ďalší mozog, ktorý nebol chránený, a pokúsil sa ho integrovať. Jano padol na zem, rukami si zvieral hlavu a z uší mu začala vytekať krv.
Elena stála uprostred stáda, teraz už úplne nahá, pokrytá organickou vlnou, ktorá pulzovala v rytme bleskov. Jej vedomie sa rozlialo po svahu hory. Videla svet cez päťdesiat párov očí. Cítila každé steblo trávy pod stovkami kopýt.
Búrka utíchla rovnako náhle, ako prišla.
Keď ráno vyšlo slnko nad salašom, Jano tam už nebol. Na mieste, kde ležal, zostali len roztrhané kúsky jeho košele a stopy v blate, ktoré neviedli nikam.
Elena – alebo to, čo z nej zostalo – viedla svoje stádo vyššie, do neprístupných častí Nízkych Tatier, kam turisti nechodili. Kráčala na štyroch, jej pohyby boli plynulé, zvieracie, ale s desivou inteligenciou v očiach.
O rok neskôr sa medzi pastiermi na Horehroní začali šíriť legendy o „bielej žene“, ktorá žije v tieni Ďumbiera. Hovorili, že vedie stádo divých oviec, ktoré sa správajú ako vycvičená armáda. Hovorili, že ak sa k nim priblížite príliš blízko, vaše vlastné myšlienky začnú mečať a stratíte sa v ich kolektívnom tichu.
Modifikácia na salaši bola úspešná. Elena našla svoj pokoj. Stratila seba, aby sa stala horou. A stádo už nikdy nepotrebovalo psa, aby ho chránil pred vlkmi. Vlci sa totiž začali báť stáda.