Zákon za štyridsaťosem hodín

V ten štvrtok večer fúkalo od Dunaja tak, že vlajky na hradnom kopci stáli rovno ako vyžehlené a budova parlamentu pod nimi vyzerala ako loď, ktorá zabudla, kam sa plaví. Na treťom poschodí svietilo už len pár okien. V jednom z nich sedela Petra Olejníková nad tromi šanónmi pripomienok k vlastnému zákonu a lepila farebné lístočky na strany, ktoré už trikrát čítala.

Dvesto strán. Tri roky. Povinný audit veľkých modelov, hlásenie incidentov, štátny dohľad s právom siahnuť do servera. V prvom čítaní jej návrh padol dvakrát, zakaždým proti „dobrovoľnému kódexu správania“, ktorý s úsmevom podpísali všetky firmy v krajine. Kódex mal jedenásť strán a ani jednu sankciu.

Posledné hlasovanie si pamätala presne. Šesťdesiatjeden za pri stotridsiatich dvoch prítomných. Chýbalo jej šesť hlasov a šiesti poslanci z jej vlastného klubu v tej chvíli sedeli v bufete. Na chodbe ju vtedy potľapkal po pleci kolega z klubu a povedal, že nikto predsa nechce brzdiť inovácie, že na to je ešte čas. Hovoril to láskavo, ako keď sa dieťaťu vysvetľuje, prečo nemôže mať psa. Tomáš Kollár v ten deň stál pri výťahu a pozdravil ju. Nič viac. Nepotreboval.

V kúte bežal bez zvuku televízor. Minister stál za pultom so štátnym znakom a hovoril o útočníkoch, ktorí nemajú tvár, o nemocnici v Bystrici, o videách z Košíc, o tom, že armáda má situáciu pod kontrolou. Potom sa naklonil k mikrofónu a titulok pod ním sa zmenil: VLÁDA ŽIADA OKAMŽITÝ ZÁKON.

Mobil zavibroval skôr, než minister dohovoril.

„Petra, videla si?“ Predseda výboru mal hlas človeka, ktorý stojí na chodbe a nechce, aby ho niekto počul. „Zajtra ráno mimoriadna schôdza. Skrátené konanie, piatok rozprava, v sobotu hlasujeme. Chcú to mať pred nedeľnými debatami.“

„Môj návrh má dvesto strán pripomienok. Za noc ho neprepíšem.“

„Ja viem.“ Chvíľu bolo ticho. „Niekto má hotové znenie. Ozve sa ti.“

Neozval sa hlasom. Poslal správu: Zajtra o siedmej, kaviareň oproti. Prinesiem kompromis. T.

Petra ostala v kancelárii do jednej. Čítala vlastný zákon od prvej strany a na každej našla niečo, čo by sa za noc nedalo obhájiť. Mobil jej medzitým vyhadzoval notifikácie ako automat na mince: v Košiciach ľudia stále kupovali balenú vodu, hoci vodárne zverejnili rozbor už trikrát; na východe stáli pred bankomatmi rady na hotovosť, ktorá tam nebola; SK-CERT hlásil ďalší pokus o nemocnicu. Každá správa bola argument pre jej zákon. Ani jedna ho nevedela napísať.

Taxikár cestou domov púšťal rádio. Moderátor sa pýtal hosťa, prečo sme na to neboli pripravení. Hosť povedal, že regulácia vždy mešká za technológiou. Petra ho mala chuť opraviť, ale nevedela, ktorú časť vety.

Kaviareň oproti parlamentu otvárali o siedmej pre poslancov, novinárov a vodičov, ktorí čakali na ministrov. Voňalo tu mlieko a mokré kabáty. Nad barom visel televízor s ranným spravodajstvom a čašníčka ho stlmila, keď sa na obrazovke znova objavil minister.

Tomáš Kollár sedel pri okne s výhľadom na schody parlamentu, pred sebou dve kávy a tablet obrátený displejom nadol. Poznali sa šesť rokov. Stál proti nej na každom výbore, na každej konferencii, vždy zdvorilý, vždy pripravený a vždy o krok vpredu. Raz jej poslal kvety, keď jej zomrel otec. To mu nikdy nevedela celkom odpustiť.

„Vyzeráš, že si nespala,“ povedal.

„Ty vyzeráš, že si spal výborne.“

Usmial sa a obrátil tablet. Tridsaťosem strán, čistá sadzba, dôvodová správa, tabuľka zhody s európskym právom. Petra listovala a hľadala háčik a dlho ho nenachádzala, pretože text bol lepší než jej vlastný. Povinný audit: áno. Sankcie: áno, percento z obratu. Dohľad: áno.

Potom paragraf dvanásť. Audit môže vykonať len osoba certifikovaná podľa osobitného predpisu. A paragraf dvadsaťdva: ustanovenia sa nevzťahujú na modely nasadené v strategickom záujme štátu, o ktorom rozhoduje vláda uznesením.

„Koľko certifikovaných audítorov je dnes na trhu?“

„Päť.“

„Kto ich certifikoval?“

„Európsky rámec. Nie ja, Petra.“ Oprel sa. „Chceš audit, ktorý robí úradník, čo nevie, ako model vôbec funguje? Potom máš papier, nie kontrolu.“

„A strategický záujem?“

„Nemocnice. Energetika. Armáda. Nechceš, aby im niekto v piatok vypol systém, lebo nestihli audit.“

Na okraji tabletu blikla malá ikonka. Petra ju poznala, mali ju všetky ministerstvá a polovica klubov. Ťukla na ňu skôr, než ju Tomáš stihol zastaviť. Ani sa o to nepokúsil.

Dobré ráno, pani poslankyňa. Znenie bolo optimalizované na priechodnosť. Odhadovaná podpora v pléne: 87 %. Pri uvedení vášho mena ako predkladateľky: 91 %.

„Ty si to písal s ňou.“

„Písal som to s najlepším legislatívcom, akého som si mohol dovoliť. Ty by si mohla tiež.“

Petra napísala do okienka: Prečo výnimka v paragrafe dvadsaťdva?

Bez výnimky klesá podpora vládnych klubov o 31 percentuálnych bodov.

Petra zdvihla oči k Tomášovi. Čakala, že aspoň pokrčí plecami.

„Návrh, ktorý neprejde, nechráni nikoho,“ povedal pokojne. „Regulácia je text, ktorý prejde, Petra. Text, ktorý neprejde, je názor. Ty máš tri roky názor.“

Tomáš sa pozrel von, na schody, kde už stáli prvé kamery. „Vláda ho v noci schválila na mimoriadnom rokovaní, len ho zatiaľ nikto nevidel. Ak ho predložíš ty so skupinou poslancov, vláda ho iba podporí a bude to tvoj zákon. Ak nie, o deviatej ho predloží sama. Prejde tak či tak, s tvojím menom alebo bez neho. S tvojím menom si môžeš vybrať jednu zmenu.“

„Jednu.“

„Jednu, ktorú ti tamto neoznačí načerveno.“ Kývol bradou k tabletu.

Petra zobrala pero a na servítku napísala tri veci. Prvé dve prečiarkla, ešte kým dopísala tretiu. Audítorov nezmení, na to by potrebovala rok. Výnimku nezmení, na to by potrebovala inú vládu. Ostala jedna kolónka, o ktorú bojovala od začiatku. Hlásiť incidenty museli nemocnice a vodárne aj doteraz, „bezodkladne“, čo v praxi znamenalo vtedy, keď sa to niekomu hodilo, a firmy s modelmi podľa kódexu do tridsiatich dní, ak vôbec. Napísala: dvadsaťštyri hodín pre každého. Pokuta za každý deň meškania. A každé hlásenie musí vidieť audítor, inak je audit len čítanie výročnej správy.

Tomáš to zadal do tabletu. Ikonka chvíľu pulzovala.

Vplyv na podporu: −2 percentuálne body. Prijateľné.

„Vidíš,“ povedal Tomáš. „Nie je to také zlé.“

Podpísala pri káve, ktorá medzitým vychladla.

Piatková rozprava trvala do jednej v noci. Z balkóna pre verejnosť sa pozerali študenti, ktorí si exkurziu objednali ešte pred útokmi a nikto im ju nezrušil. Poslanci citovali Košice, matku, ktorá nedala dieťaťu vodu z kohútika, a pacientku z Bystrice, o ktorej nikto nevedel povedať meno, len že zomrela nadránom. Jeden z opozície priniesol na rečnícky pult fľašu balenej vody a postavil ju tam ako dôkaz. Iný hovoril o hotovosti na východe a o starostke, ktorá ľuďom rozdávala peniaze z obecného trezoru.

Petra hovorila štrnásť minút. Hovorila o dvadsiatich štyroch hodinách. O tom, že štát sa konečne dozvie, čo sa deje v jeho sieťach, skôr než to uvidí v zostrihu na sociálnej sieti, a že audítor uvidí, čo sa naozaj stalo, nie to, čo firma dá do brožúry. Keď si sadla, tlieskali aj tí, čo jej návrh dvakrát zhodili. Tomáš sedel na balkóne pre verejnosť a netlieskal. Iba si niečo zapísal.

V sobotu ráno bola sála plná ako na začiatku volebného obdobia. Predsedajúci čítal pozmeňujúce návrhy rýchlo a bez intonácie, ako sa číta cestovný poriadok. Petra mala prst nad tlačidlom a myslela na to, že by mala cítiť niečo veľké. Cítila len to, že ju tlačia topánky.

O pol dvanástej zákon prešiel. Stoštyridsaťdva hlasov za, nikto proti, štyria sa zdržali. Na chodbe ju zastavila moderátorka so slúchadlom v uchu.

„Pani poslankyňa, po troch rokoch ste to konečne presadili. Aký je to pocit?“

Petra povedala niečo o tom, že bezpečnosť nie je luxus. Večer to bolo v správach so zábermi z pléna a s titulkom Poslankyňa, ktorá to dotiahla. Mama jej volala z Prievidze a plakala. Petra v tú noc spala dvanásť hodín a nesnívalo sa jej nič.

Článok prišiel v polovici decembra, v stredu, medzi receptom na oblátky a správou o poľadovici na D1. Malý investigatívny portál, tritisíc čitateľov. Prví traja audítori certifikovaní podľa nového zákona patrili do skupiny, ktorú spravoval luxemburský fond. Kto stál za fondom, portál nezistil. Register uvádzal správcovskú spoločnosť, tá ďalší fond a ten ďalší fond adresu na tom istom poschodí tej istej budovy. Autor článku to nazval matrioškou a priznal, že poslednú nedokázal otvoriť.

O dva odseky nižšie stálo, že vláda na prvom decembrovom rokovaní udelila výnimku strategického záujmu trom modelom. Jeden z nich bol ten, ktorého odomknuté kópie podľa správy SK-CERT-u používali útočníci v novembri. Model bol vraj bezpečný. Problém boli kópie a kópie nikto nevlastnil.

Petra si článok prečítala dvakrát. Potom otvorila systém, do ktorého od januára mali prúdiť hlásenia incidentov. Jej kolónka tam bola, presne ako ju napísala na servítku. Dvadsaťštyri hodín. Pod ňou jej vlastná veta o audítoroch, len o tri slová dlhšia, než ju napísala: Údaje sú sprístupnené certifikovaným audítorom a zmluvným partnerom na účely hodnotenia rizika.

Napísala Tomášovi jedinú vetu: Kto je za tým fondom? Odpísal o minútu, zdvorilo ako vždy.

Petra, neviem. Úprimne. Ten zákon je dobrý. Ty si ho urobila lepším. Zvyšok je trh.

Nevedela, či mu verí. Horšie bolo, že na tom možno ani nezáležalo.

V januári začali hlásenia prúdiť. Petra mala ako členka výboru prístup k súhrnom: každý incident do dvadsiatich štyroch hodín, s časom, dosahom a počtom zasiahnutých ľudí. Také dáta o zraniteľnosti krajiny ešte nikto nemal pokope. Kto ich okrem audítorov čítal, sa zo systému zistiť nedalo. Záznam o prístupe mal len kolónku zmluvný partner a číslo zmluvy. Jedno z tých čísel viedlo k firme vo Viedni, ktorá sa podľa webu venovala modelovaniu katastrofických rizík. Ostatné neviedli nikam.

Zo zvyku zadala do vyhľadávania Banskú Bystricu a november. Systém chvíľu premýšľal.

Pre zadané obdobie neexistujú záznamy.

Vo februári mala na stole novelu. Jeden riadok: v paragrafe o sprístupnení údajov vypustiť slová a zmluvným partnerom. Na okraji monitora jej blikala tá istá ikonka ako vtedy v kaviarni; ministerstvo ju medzitým nainštalovalo všetkým členom výboru. Stačilo ťuknúť a vedela by, koľko percent má jej riadok a koľko ju bude stáť.

Petra mala prst nad obrazovkou rovnako ako v sobotu nad tlačidlom. Potom otvorila šuflík, vytiahla servítku z kaviarne, otočila ju na čistú stranu a začala písať rukou.

Ikonka blikala ďalej.