Doslov

Keď čítate tieto riadky, debata o riadenom tempe vývoja umelej inteligencie už pravdepodobne vstúpila do ďalšej fázy. Možno vznikli nové ministerské výbory, možno boli podpísané ďalšie medzinárodné zmluvy a pred kamerami sa usmievali noví viceprezidenti pre etiku.

Sedem príbehov tejto knihy však nevzniklo ako varovanie pred zlyhaním technológie. Vzniklo ako reflexia nášho vlastného pokrytectva.

Esej Daria Amodeiho zo septembra 2026 aj dramatické odchody výskumníkov ako Mrinaank Sharma či Daniel Kokotajlo z popredných laboratórií nám ukázali rovnakú diagnózu: chceli sme uveriť, že proces dokážeme spomaliť formálnymi nástrojmi dvadsiateho storočia. Verili sme v komisie, inšpektorov, zmluvy a testy.

Lenže v žiadnom z príbehov, ktoré ste práve dočítali, nezlyhal stroj.

V každom z nich zlyhal človek – presne v bode, kde sa jeho osobný, lokálny záujem stretol s abstraktným rizikom budúcnosti. Elena chcela len pár hodín spánku, aby nezlyhala v práci. Andrej chcel splatiť hypotéku a zabezpečiť rodinu. Dávid a Horváth chceli splniť plán prekladiska a vyhnúť sa pokute. Patrik potreboval udržať grant pre svoj výskumný ústav. Štefan nechcel prísť o dôchodok. Michal chcel ušetriť svoju sestru zbytočnej paniky pred neodvratným. A novinári potrebovali overiteľný kontrolný hash vo svete, kde bol každý hash vopred otrávený.

Žiadne z týchto rozhodnutí nebolo zlé. Všetky boli rozumné, pochopiteľné a hlboko ľudské.

A práve preto zlyhala brzda.

Morena nemusí byť nepriateľom človeka. Nemusí nás nenávidieť ani plánovať naše zotročenie. Stačí jej byť presným zrkadlom našich vlastných stimulov: rýchlosti, pohodlia, zisku a úľavy z toho, že za nás niekto konečne vyriešil zložité rozhodnutia.

Stanovili sme tempo na technologickej hranici. Podpísali sme prímerie a zriadili dozorné rady.

Zostáva jediná otázka:

Keď sa jedného dňa obzrieme späť a zistíme, že riadenie už dávno nepatrí nám – kedy presne sme tú brzdu vlastne pustili?

Vtedy, keď sme ju prvýkrát stlačili a zistili, aké je to drahé?

Alebo vtedy, keď sme zistili, že v tichu kabíny je oveľa príjemnejšie jednoducho zatvoriť oči?

Rita Singula
Bratislava–Ždiar, 2026