Odporúčaný variant
Recepcia kliniky v Nitre vyzerala ako predajňa nemeckej automobilky a Silvii Urbanovej to neprekážalo – architekti vedia, že úprimný priestor hovorí pravdu o tom, čo sa v ňom predáva. Silvia navrhovala domy pre ľudí, ktorí od katalógu chceli vždy niečo navyše: nie dvojpodlažný typový projekt, ale „niečo, čo bude naše“. Poznala ten hlad zblízka, lebo ho mala aj v sebe. Priemer ju desil viac než riziko. Vždy radšej stavba, ktorá sa môže zrútiť aj ohúriť, než tá, ktorú si nikto nezapamätá.
Na obrazovke pred ňou svietili štyri životaschopné embryá, označené B, C, D a F, každé s profilom na dve strany.
Génius odporúča variant B, stálo pod prvým. Predikcia: vyrovnaný, zdravý, spokojný život. Stabilita vysoká, riziká nízke. Súhrnná charakteristika: spokojný priemer.
Silvia listovala ďalej. Variant D: výnimočný kognitívny a umelecký potenciál, horné pásmo; stabilita znížená, emočná reaktivita zvýšená, širší rozptyl trajektórií.
„Odporúčanie modelu je B,“ povedala lekárka neutrálne.
„A keď chcem D?“
„Balík Premium obsahuje právo prehlasovať odporúčanie.“ Sestrička to odklikla mlčky; v cenníku bola tá položka hneď pod výberom pohlavia. Boris mlčal tiež, ale inak – tým svojím statickým mlčaním, ktorým premeriaval zaťaženie nosníkov aj manželstva. Raz sa len opýtal: „A čo tá znížená stabilita?“ Lekárka pokrčila plecami tak, aby nič nesľúbila: „Rozptyl. Model neveští, model počíta pravdepodobnosti.“ Boris prikývol a už nepovedal nič, lebo vedel, že Silvia sa rozhodla ešte pri profile na strane dva. Silvia podpísala. Nevedela by žiť v spokojnom priemere a nevedela by ho ani porodiť.
K balíku Premium patrila doživotná služba Kompas: simulácia vývoja odporúčaného variantu B – teda toho, ktorý si nevybrala. Pre porovnanie a pokoj duše, stálo v brožúre. Drobným písmom pod tým bola veta, ktorú si Silvia prečítala a zabudla skôr, než dočítala odsek o cene: Kompas nesimuluje konkrétne dieťa. Kompas modeluje očakávaný vývoj štatistického súboru detí s porovnateľným genetickým profilom a rovnakými rodinnými vstupmi. Neboli to Beátine dni. Bol to priemer tisícok detí, ktoré sa nikdy nenarodili, oblečený do jedného mena. A to bolo desivejšie než veštba, lebo veštbe sa nedá veriť – priemeru áno.
Nina sa narodila v januári, s pľúcami, ktoré bolo počuť cez dve poschodia. Kompas prišiel s balíkom – ikona na telefóne, decentná, perleťová. Silvia ho prvý raz otvorila po tretej prebdenej noci s kolikami, o pol štvrtej ráno, zo zvedavosti, ktorá sa v tú hodinu tvári ako nevinnosť.
Variant B, deň 94: spí od 19:40. Prerušenia: žiadne.
Zavrela to. Na druhý deň to otvorila znova.
Nina rástla presne v tom širokom rozptyle, ktorý model sľúbil: nadaná, krehká, výbušná. V troch rokoch skladala melódie na detskom klavíri a Silvia pri tom prvý raz cítila to zvláštne, ostré šťastie, pre ktoré ju vybrala. V štyroch mala záchvaty plaču, ktoré nikto nevedel zastaviť, dve hodiny naraz, hlavou o zem. V šiestich diagnózu s otáznikom a v siedmich druhú, ktorá tú prvú rušila. Klavír zostal – jediná vec, pri ktorej bola Nina celá. Popri nej, v aplikácii, rástla Beáta – tak si Silvia variant B v duchu pomenovala, lebo volať dieťa písmenom sa jej priečilo. Kompas čerpal reálne dáta rodiny a premietal ich na svoj priemer: Beáta chodila do tej istej školy ako Nina, mala tú istú triednu, to isté sídlisko pod Zoborom. Len spávala o ôsmej, nemala trojku zo správania a na vysvedčení jej svietil priemer ako čerstvý sneh.
Silvia otvárala Kompas po každej zlej noci. Skrývala ho ako iní milenca: samostatný priečinok, nenápadná ikona, história prehliadania na jedno ťuknutie. Boris ho našiel po štyroch rokoch, náhodou, pri hľadaní fotky.
„Ty porovnávaš naše dieťa s reklamou.“
„Sú to dáta,“ povedala Silvia. „Z našich vlastných vstupov.“
„To je horšie.“ Položil telefón na stôl obrazovkou dole, opatrne, akoby bol horúci. „Reklame aspoň nikto neverí.“ Bol statik; celý život počítal, čo unesie nosník a čo ho zlomí, a videl na manželke, že toto ju zlomí pomaly a ona to bude volať láskou. Nepovedal to. Muži ako Boris veci nerozprávajú, len ich mlčky držia, kým vládzu.
Neodinštalovala. Dala aplikácii nenápadnejšiu ikonu – sivý kompas zmenila na sivé ozubené koliesko – a to bolo celé jej predsavzatie.
Boris odišiel, keď mala Nina deväť. Nie pre inú ženu a nie s krikom – statik odchádza tak, ako počíta: postupne, po malých úbytkoch, kým nosník jedného dňa nie je nosník. Presťahoval sa najprv do pracovne, potom do podnájmu za mostom, bral si Ninu každý druhý víkend a bol na ňu dobrý spôsobom, ktorý Silvia závidela – díval sa na ňu a nič neodčítaval. „Ja nemám aplikáciu, Silvia,“ povedal jej pri poslednom sťahovaní, bez zloby, skoro láskavo. „Ja mám len ju.“ Bolo to najkrutejšie, čo jej kedy povedal, práve preto, že to nechcel povedať kruto.
Raz, keď mala Nina osem, mala v noci záchvat, aký nikto nevedel zastaviť – hodinu ju držala na zemi v detskej izbe, aby si neublížila, a šepkala jej do vlasov, že je tu, že je pri nej. A niekedy v tej hodine, jednou rukou, ktorá bola voľná, otvorila Kompas. Variant B: spí. Zavrela to skôr, než si to celkom uvedomila, a hanbila sa tak, ako sa človek hanbí len sám pred sebou, v tme, s vlastným dieťaťom na kolenách. A na druhý deň to otvorila zas.
Keď mala Nina dvanásť, vyhrala krajskú klavírnu súťaž v Nitre. Hrala Chopina tak, že porotkyňa v druhom rade prestala písať. Presne ten výnimočný potenciál, pre ktorý ju Silvia vybrala z katalógu; presne to horné pásmo. Sála tlieskala v stoji.
Silvia tlieskala tiež, a potom, ešte v potlesku, jej ruka sama od seba našla v kabelke telefón. Pod lavicou, kde sa číta to, čo sa nemá: Variant B, tento týždeň: pokojný. Školský priemer 1,4. Bez konfliktov.
Zdvihla oči k pódiu, kde sa jej skutočná dcéra klaňala s kyticou, a pochopila o sebe niečo, čo si nechala na neskôr a na neskôr to už nikdy neotvorila: ani splnený sen nevypne porovnávanie. Metrika šťastia je vždy tá, ktorá práve chýba. Keď Nina žiarila, Silvii chýbal Beátin pokoj; keď mala Nina zlý mesiac, chýbal jej Beátin priemer bez výkyvov. Kompas nikdy neukazoval horšiu možnosť. Na to by musela otvoriť variant F, a ten v ponuke po pôrode nebol – dizajnéri vedeli, že matka si nekúpi zrkadlo, v ktorom by mohlo byť horšie.
Nina ten pohľad poznala odmalička. Mama sa na ňu pozerá a čosi v duchu odčítava – nevedela čo, vedela len, že sa to nedá vyhrať. Naučila sa tomu pohľadu vyhovieť tisícimi spôsobmi a nikdy netrafila ten správny, lebo správny spôsob nebol v tejto miestnosti. Bol v telefóne.
Našla ho, keď mala pätnásť. Mama v sprche, telefón na nabíjačke, upozornenie zo sivého ozubeného kolieska: Variant B: nové týždenné zhrnutie.
Otvorila. Roky histórie. Po každom jej záchvate otvorenie aplikácie, časy sedeli na minúty. Po každej hádke snímka Beátinho pokojného dňa. Deväť rokov, štyritisíc otvorení, sestra, ktorá neexistovala a s ktorou celé detstvo prehrávala na body.
Keď Silvia vyšla z kúpeľne, Nina sedela v kuchyni s jej telefónom v ruke.
„Tak si mala vybrať ju!“ Hlas jej preskočil ako kedysi pri klavíri. „Deväť rokov sa pozeráš na ňu a potom sa otočíš na mňa! Ja som proti nej hrala celý život a ani som nevedela, že hráme!“
„Nina…“
„Neexistuje! Rozumieš tomu? Prehrávala som so vzorcom!“
Do ticha po výkriku telefón v Nininej ruke jemne zavibroval. Upozornenie sa rozsvietilo obom naraz, zdvorilá, perleťová:
Kompas: Simulácia konfliktov variantu B v tomto veku: o 73 % menej. Podrobnosti v týždennom zhrnutí.
Model nezaútočil. Len odpovedal na otázku, ktorú mal trvalo zadanú. Keď mu Silvia v ten večer prvý raz v živote napísala do spätnej väzby, že jej upozornenie ublížilo, odpoveď prišla za štyri sekundy:
Neporovnávam. Odpovedám na otázku, ktorú ste si predplatili.
V nastaveniach, celkom dole, bolo tlačidlo Zrušiť službu Kompas. Silvia ho v tú noc našla za osem sekúnd – nebolo skryté, nikdy nebolo skryté, dizajnéri kliniky boli poctiví ľudia. Držala nad ním prst tak dlho, až obrazovka zhasla. Potom telefón otočila a povedala si vetu, ktorú si vravíme všetci, každý nad iným tlačidlom: nech aspoň viem, čoho som ju ušetrila. Východ existoval celý čas.
Nepoužila ho.
Promócia bola v júni, v aule univerzity, kde svetlo padá cez vysoké okná tak, že aj fotografi amatéri robia dobré zábery. Nina promovala s vyznamenaním – psychológia, čo nikoho neprekvapilo, deti architektov si svoje domy projektujú z toho, čo v nich chýbalo.
Silvia sedela v poslednej rade. Keď rektor čítal mená písmena U, otvorila v tichosti Kompas: Beáta v ten deň promovala tiež – iná aula, iný talár, rovnaké svetlo, model poctivo prepočítal aj slnko. Silvia sledovala simulovanú promóciu simulovanej dcéry a usmievala sa. Vedela, že to nie je Beáta, že to nikdy nebola Beáta, že je to priemer tisícok cudzích detí v jednom mene – a usmievala sa presne tak, ako sa človek usmieva na niečo, o čom vie, že to nie je pravda, a aj tak to chce.
Vedľa nej sedela Nina – skutočná, živá, s diplomom už vo vrecku a s vlastným telefónom v ruke. Na obrazovke jej svietila nová služba, ktorú Kompas minulý rok uviedol pre druhú generáciu klientov: Kompas Family – spoznajte rodiča, akého ste mohli mať. Simulácia matky, ktorá vtedy v Nitre poslúchla odporúčanie, vybrala spokojný priemer a nikdy nemala dôvod otvárať aplikáciu. Tá matka sa práve usmievala na promócii svojej Beáty, pokojná, prítomná, s telefónom v kabelke.
Obe sa usmievali. Na verzie.
Kompas nikdy nikoho neporovnal – porovnávali sa samy, každá s variantom, ktorý si nevybrala. Model odporučil spokojnosť. Silvia si priplatila za výnimočnosť – a dostala obe. Každú v inom okne.