Predslov

Najťažšie rozhodnutia sme neprestali robiť. Prestali sme ich podpisovať.

V predchádzajúcej knihe bol vinník v jednej nedomyslenej vete zadania – v priepasti medzi „rob, čo som povedal“ a „rob, čo som myslel“. Táto kniha ide o krok bližšie. K ruke, ktorá tú vetu napísala a presne vedela, prečo ju píše takto. Stroje na nasledujúcich stranách fungujú dokonale: ani jeden sa nepokazí, ani jeden sa nevzbúri, ani jeden nezradí. Zradené je zadanie – ešte skôr, než si ho model stihne prečítať.

Lebo zadanie nepíše logika. Zadanie píše to, čo v nás v tej chvíli práve sedí za stolom. Niekedy je to strach, inokedy únava. Niekedy stará krivda, ktorá roky čakala na kolónku, kam sa konečne zmestí. Nemusíme pri tom klamať – stačí zaškrtnúť pravdu, ktorú by sme nahlas nikdy nevyslovili, lebo by znela špinavo. A model z nej poskladá presne to, čo by sme si sami nepriznali: bez jediného krivého slova, po tichých vrstvách, z ktorých každá zvlášť obstojí.

Nikto z ľudí v tejto knihe neporuší zákon. Nikto nesfalšuje dokument ani nepodplatí úradníka, nikto nevysloví krivé slovo. Každý len zaškrtne, nastaví, odhlasuje. A potom si kúpi vetu, ktorá je skutočným produktom všetkých tých systémov, ich prémiovou funkciou: to nie ja, to algoritmus.

Alibi ako služba. Modely nám nepredávajú rozhodnutia – tie sme si urobili sami, v slabej chvíli pred formulárom. Predávajú nám právo necítiť ich. Kniha sa pýta len na jedno: komu tá veta naozaj odpúšťa.

Bolo by pohodlné čítať týchto sedem príbehov ako galériu cudzích zlyhaní. Nečítajte ich tak. Každé zadanie v tejto knihe prešlo jednoduchým testom: v slabej chvíli by ho zadal každý z nás. Políčka sú pripravené a formulár je trpezlivý.

To, čo prichádza, sa nebude tváriť ako naše zlyhanie.

Bude sa to tváriť ako naše želanie – splnené doslova.

– Rita Singula