Doslov

Sedem služieb – Lethé, Prvý pohľad, Mnémos, Chronika, Konsenz, Pamäť obce, Mnéma – sedem dokonale splnených zadaní a ani jedna porucha, ktorú by sa dalo reklamovať.

V predchádzajúcej zbierke som napísala, že vinník nie je v kremíku, ale v tej jednej vete, ktorú sme stroju dali a nedomysleli. Táto kniha končí tvrdšie. Vety v nej boli domyslené veľmi dobre – mysleli sme ich celé, do poslednej slabiky. Len sme ich nikdy nevyslovili nahlas. Zadanie písala slabosť: podpisom, albumom, palcom, mlčaním. A systém bol jediný, kto ju počúval celú – bez prerušovania, bez súdenia, bez tej nepohodlnej otázky „naozaj to chceš?“, ktorú by položil ktokoľvek živý.

Preto v tejto knihe neplatí ani posledné alibi, ktoré nám zostávalo: „to nie ja, to model.“ Príbehy ho rozobrali na súčiastky a vnútri nebolo nič – model je len ochota sveta vziať nás za slovo. Klinika nemazala, klinike sa podpisovalo. Vrstva neklamala, vrstve sa vybral album. Kronika nefalšovala, kronike sa zadala dôstojnosť. Každý systém urobil presne to, čo si klient želal – vrátane toho, čo si klient neželal vedieť.

A spomienky na mieru pritom nie sú budúcnosť. Píšeme si ich už teraz – každý večer, každým výberom toho, čo si necháme a čo zahodíme, každou vyhladenou verziou seba, ktorú niekam uložíme namiesto tej skutočnej, každým archívom, ktorý sa strihá podľa toho, pri čom sa zdržíme. Nevoláme to prepisovanie pamäti. Voláme to spomienky.

Stroje z tejto knihy zatiaľ celkom neexistujú. Zadania áno. Zadávame ich každý večer, palcom, potme.

Píšme ich teda tak, akoby ich niekto vzal doslova.

Lebo niekto sa to práve učí.

– Rita Singula