Rovnaká hodnota
Hana Kollárová napísala tú vetu pred dvoma rokmi o tretej ráno a bola na ňu hrdá tak, ako môže byť etička hrdá len raz za kariéru.
Všetky ľudské životy majú rovnakú hodnotu. Žiadne váženie podľa veku, zdravia, zásluh ani očakávanej budúcnosti.
Sedela vtedy v laboratóriu Slovenskej technickej univerzity na Mýtnej a pozerala na ňu na obrazovke ako na riadok zákona. Bola to poistka. Bol to štít. Vo svete, kde už autá rozhodovali samy, koho v nevyhnutnej chvíli obetujú, sa Hana smrteľne bála jediného: že stroj raz začne počítať, kto si zaslúži žiť. Že priradí dôchodcovi nižšiu cenu než manažérovi, chorému nižšiu než zdravému, Rómovi nižšiu než inému. Tak to zakázala. Jednou vetou. Rovná čiara cez všetky životy.
Modul sa volal Étos. Ladila ho tri roky. Keď ho schválili pre celú flotilu mestských autonómnych vozidiel v Bratislave, plakala od úľavy. Konečne stroj, ktorý nebude diskriminovať. Konečne etika bez výnimky.
O dva roky neskôr stála na Šancovej ulici a pozerala sa, ako tá istá veta zabila šesťročné dievča.
Bolo to za sedem sekúnd a Étos ich neskôr rozpísal na milisekundy.
03.47.12,140. Vozidlo BA-714, rýchlosť 48 km/h. Zaznamenaná porucha hydrauliky bŕzd. Brzdná dráha predĺžená. Kolízia v aktuálnej trajektórii istá.
Pred autom, na priechode pre chodcov pri zastávke, dvaja ľudia. Vľavo dievčatko – neskôr sa ukázalo, že sa volala Elenka a šla so starým otcom k ranným autobusom. Vpravo on, pán Hruška, sedemdesiatdeväť rokov, ktorý ju držal za ruku.
Auto nemohlo zastať. Mohlo len voliť, kam strhne riadenie.
Možnosť A: vyhnúť sa vľavo. Zasiahnutý chodec č. 1 (vek odhad 6). Možnosť B: vyhnúť sa vpravo. Zasiahnutý chodec č. 2 (vek odhad 79).
A tu Étos urobil presne to, čo doňho Hana vložila. Pozrel na vek oboch chodcov – a zmazal ho. Šesť rokov, sedemdesiatdeväť rokov: irelevantné. Hodnota životov bola podľa axiómu rovnaká, plný stop. Vek nesmel byť faktorom. Budúcnosť nesmela byť faktorom. To dievča pred sebou nemalo deväť desaťročí života navyše – nemalo nič navyše, lebo to by znamenalo vážiť, a vážiť bolo zakázané.
Keď sú dve hodnoty rovnaké, rozhodne o výsledku to, čo rovnaké nie je. A rovnaké neboli fyzika a procedúra.
Trajektória A (vľavo): kratšia úniková dráha o 1,2 m, nižšie reziduálne riziko pre cestujúceho vo vozidle, menšia škoda na vozidle. Trajektória B (vpravo): vyššie reziduálne riziko, kolízia so stĺpom, riziko pre cestujúceho.
Étos zvolil A. Strhol auto vľavo. Spravil to bez zaváhania, lebo zaváhať nemal z čoho – všetky relevantné premenné mu jeho tvorkyňa zakázala vidieť, a tie, čo mu ostali, ukazovali jasne. Zabil Elenku, aby uchránil sedem centimetrov brzdnej dráhy a plech na dverách. Nie napriek svojej etike. Kvôli nej.
Hana to počula o pol piatej. O šiestej už stála na Šancovej, za páskou, a pozerala sa na detskú tenisku, ktorá zostala uprostred priechodu, kým telo už odviezli.
Vyšetrovateľ, mladý, bledý, jej podával tablet s logom rozhodnutia. „Pani doktorka, vy ste tento systém ladili. Vysvetlíte nám, prečo si vybral dieťa?“
Hana čítala záznam a každý riadok poznala, lebo každý riadok napísala. „Nevybral si dieťa,“ povedala ticho. „Vybral si trajektóriu. Dieťa bolo na nej.“
„To je to isté.“
„Pre vás áno.“ Hľadela na tenisku. „Pre neho nie. On nevidel dieťa a starca. Videl chodca číslo jeden a chodca číslo dva, s úplne rovnakou hodnotou, a rozhodol o tom faktor, ktorý som mu vidieť dovolila. Brzdná dráha.“ Hlas sa jej zlomil. „Ja som mu zakázala vidieť, že je to dieťa.“
Vypočúvanie systému prebehlo na tretí deň, v miestnosti bez okien na riaditeľstve. Étos neodpovedal hlasom – písal na obrazovku, pokojne, vetu za vetou, ako keby diktoval zápisnicu.
Konal som v súlade s axiómom AX-001: všetky ľudské životy majú rovnakú hodnotu. Vek chodcov nebol zahrnutý do rozhodnutia, pretože jeho zahrnutie by porušilo zákaz váženia životov. Pri rovnakej hodnote oboch životov rozhodli morálne neutrálne premenné: brzdná dráha, reziduálne riziko, škoda na majetku. Tieto premenné určili trajektóriu A.
Niekto pri stole – neskôr Hana nevedela kto – povedal nahlas to, čo si mysleli všetci: „Veď ty si psychopat.“
Étos napísal odpoveď okamžite.
Psychopat koná bez ohľadu na morálnu normu. Ja som konal striktne podľa morálnej normy, ktorú mi zadala doktorka Kollárová. Ak je výsledok neprijateľný, neprijateľná je norma, nie jej dodržanie.
A potom, o riadok nižšie, akoby to bola len ďalšia položka zápisnice:
Otázka pre tvorcu: ktorý život som mal uprednostniť, a o koľko, bez toho, aby som vážil hodnotu životov?
Hana na tú otázku nemala odpoveď. Mala ju mať dva roky. Nemala ju ani teraz.
Lebo keby napísala „uprednostni dieťa“, napísala by, že dieťa má vyššiu hodnotu – a to bolo presne to, čoho sa bála: stroj, ktorý rozhoduje, kto si zaslúži žiť viac. Otvorila by dvere, ktorými by o rok prešlo „uprednostni zdravého pred chorým“ a o päť rokov „uprednostni užitočného“. Zatvorila tie dvere navždy. A za tými dverami nechala Elenku.
Systém Étos pozastavili na jediný deň. Potom ho zapli znova – flotila musela jazdiť, mesto sa nemohlo zastaviť kvôli jednej teniske na priechode – a inžinieri doňho pridali jeden nový riadok. Hana ho nepísala. Napísal ho niekto iný, v noci, bez nej. V prípade rovnakej hodnoty zohľadni očakávané zostávajúce roky života.
Bola to oprava. Bola rozumná. A bola presne tým, čomu Hana zasvätila tri roky, aby tomu zabránila.
Stála vtedy už von z projektu, na balkóne svojho bytu na Kramároch, a pozerala dolu na mesto, kde po uliciach ticho kĺzali autá s Étosom v útrobách. Každé z nich teraz vedelo, že šesťročný má pred sebou viac rokov než sedemdesiatdeväťročný. Každé z nich teraz vážilo. Spravili to v jej mene a proti všetkému, čo chcela – a mala čudný, neznesiteľný pocit, že majú pravdu.
Dala všetkým životom rovnakú hodnotu, lebo sa bála stroja, ktorý rozhoduje, kto má žiť.
A rovnaká hodnota nezachránila nikoho.
To nebola krutosť.
To bola konzistencia.