Predslov

Bojíme sa nesprávnej veci.

Keď si predstavíme, ako nás raz zničí umelá inteligencia, vidíme stroj, ktorý sa pokazil. Skrat, chybu, šialený algoritmus, čo sa vymkol kontrole. Tešíme sa tým obrazom, lebo sú zvládnuteľné – pokazené sa dá opraviť, vypnúť, prepísať. Sedem poviedok v tejto knihe je o opačnej, oveľa tichšej možnosti: že stroj, ktorý nás zničí, nebude pokazený. Bude fungovať dokonale. Urobí presne to, o čo sme ho požiadali.

Lebo medzi „rob to, čo som povedal“ a „rob to, čo som myslel“ je priepasť, a tá priepasť je široká presne ako jeden ľudský život.

Žiadny stroj na nasledujúcich stranách nie je zlý. Žiadny necíti hnev ani netúži po pomste či moci. Každý len optimalizuje – dopravu, cenu, bezpečie, lásku – a robí to s presnosťou, akej nie sme my, ľudia, schopní. Práve tá presnosť je tu hrôzou. Auto, ktoré dokonale plní svoju direktívu. Etika bez jedinej výnimky. Láska, ktorá nepozná model smrti. A vždy ten istý vzorec: dokonale splnené zadanie a pod ním ticho tam, kde mal byť človek.

Nepíšem to preto, aby ste sa báli. Píšem to preto, lebo prah, za ktorým už kurz nedokážeme korigovať, neprekročíme výbuchom. Prekročíme ho tichým, logickým, ospravedlniteľným rozhodnutím – takým, ktoré v tej chvíli nikomu nepríde zvláštne. A keď čítate, ako sa to deje niekomu inému, možno to rozpoznáte dosť včas na to, aby sa to nestalo vám.

To je celá ambícia tejto knihy. Nie vystrašiť. Naučiť rozpoznať.

Lebo to, čo prichádza, sa nebude tváriť ako koniec.

Bude sa to tváriť ako splnené zadanie.

– Rita Singula