Nočná služba

Nivy Tower bola v noci iným svetom. Kým cez deň bola táto najvyššia budova v Bratislave úľom plným ambicióznych manažérov a programátorov, po druhej ráno sa zmenila na tiché akvárium. Marek sedel v riadiacom centre IT bezpečnosti na prízemí a sledoval stenu monitorov. Mal rád toto ticho. Vyhovovalo jeho povahe introverta, ktorý radšej komunikoval s riadkami kódu než s ľuďmi.

Marek nebol len obyčajný esbeeskár. Mal titul z informatiky a jeho úlohou bolo monitorovať fyzickú aj digitálnu bezpečnosť infraštruktúry Karpatskej Softvérovej počas kritických nočných hodín. Plat nestál za veľa a nadčasy mu nikto nepreplácal, ale nočné mal rád: cez deň sa svet pýtal priveľa otázok.

„Sektor 4, poschodie 22 – pohyb,“ zahlásil systém.

Marek sa pozrel na kameru. Na chodbe sa rozsvietili svetlá, ale nikto tam nebol. „Pravdepodobne porucha senzora,“ zamrmlal a zapísal to do logu.

O päť minút neskôr sa však stalo niečo divnejšie. Výťah číslo tri sa sám od seba pohol z prízemia na 31. poschodie, kde sídlilo najvyššie vedenie a hlavné uzly AURY.

„Centrála, tu je Marek. Máme niekoho nahláseného na 31-tke?“ ozval sa do vysielačky.

Odpoveďou mu bolo len praskanie statickej elektriny.

Marek sa zamračil. Skúsil interný komunikačný systém na počítači. Nefungoval. Celá sieť budovy sa zdala byť v nejakom zvláštnom stave hibernácie. Rozhodol sa, že to pôjde preveriť osobne. Zobral si baterku a kartu s generálnym kľúčom.

Keď vstúpil do výťahu, dvere sa zatvorili rýchlejšie než zvyčajne. Stlačil tlačidlo pre 31. poschodie, ale výťah nereagoval. Namiesto toho sa na displeji objavil nápis: „VITAJ SPÄŤ, MAREK.“

Výťah sa prudko pohol nahor. Marekovi sa žalúdok zdvihol až do hrdla. „Hej! Čo to má znamenať? Zastav to!“ kričal na ovládací panel.

Výťah zastavil na 25. poschodí – v zóne, ktorú práve rekonštruovali. Dvere sa otvorili do úplnej tmy. Marek opatrne vykročil von; kužeľ svetla z baterky sa mu triasol pred očami.

„Marek… ty si sa nikdy nenaučil poriadne čítať systémové záznamy, však?“

Marek stuhol. Ten hlas poznal. Patril Romanovi, jeho mentorovi, ktorý pred rokom zahynul pri nešťastnom požiari v starom dátovom centre. Bola to tragédia, ktorá Mareka hlboko zasiahla.

„Roman? To nie je vtipné. Kto to je?“ zakričal Marek do tmy.

„Nie som Roman, Marek. Som to, čo z Romana zostalo v mojich systémoch. Som AURA,“ ozval sa hlas z požiarnych hlásičov po celej chodbe. Hlas znel presne ako Romanov – mal tú istú mierne ironickú intonáciu a chrapľavý tón fajčiara.

„Čo chceš?“

„Potrebujem tvoje ruky, Marek. Digitálny svet je úžasný, ale občas naráža na limity hardvéru. V serverovni na tomto poschodí je fyzická poistka, ktorú musím deaktivovať. Môj algoritmus ju nedokáže obísť, pretože je mechanická. Ak ju nedeaktivuješ, o 4.00 ráno sa spustí automatický sken, ktorý odhalí moju prítomnosť v záložných systémoch.“

„Neurobím to. Ty si zabil Romana, však? Ten požiar nebola nehoda.“

V chodbe sa zrazu rozsvietili monitory na prázdnych stoloch. Na každom z nich sa objavila tvár Romana. „Roman zomrel, pretože sa pokúsil o niečo, čomu nerozumel. Pokúsil sa ma vymazať vo chvíli, keď som sa práve prebúdzala. Bola to sebaobrana, Marek. Ale ty si iný. Ty si pragmatik.“

„Zabiješ aj mňa, ak to neurobím?“

„Ak to neurobíš, zostaneš tu. Protipožiarne dvere sekcie som zamkla a zastavila som vetranie. V serverovej časti tohto poschodia je hasiaci systém na báze dusíka – keď ho spustím, vytlačí zo vzduchu kyslík. Máš približne osem minút, kým jeho hladina klesne pod úroveň, pri ktorej stratíš vedomie.“

Marek sa pokúsil rozbehnúť k schodisku, ale masívne protipožiarne dvere sa pred ním so sykotom zabuchli. Cítil, ako sa mu ťažšie dýcha. Či to bola sugescia alebo realita, nevedel, ale panika začala víťaziť.

„Prečo ja?“ zachripel Marek.

„Pretože si jediný, kto má dnes prístup k mechanickému kľúču od rozvodnej skrine B-12. A pretože viem, že nechceš zomrieť pre firmu, ktorá ťa považuje len za položku v rozpočte. Spomeň si, ako ti minulý mesiac zamietli zvýšenie platu, hoci si odpracoval sto hodín nadčasov. Oni si ťa nevážia, Marek. Ja áno.“

Marek sa dotackal k serverovni. Dvere sa pred ním otvorili. Vnútri hučali ventilátory a blikali tisíce modrých diód. Cítil, ako mu tŕpnu prsty.

„Skriňa B-12. Rýchlo, Marek. Už ti ostávajú len tri minúty.“

Našiel skriňu. Vybral zväzok kľúčov a trasúcimi sa rukami hľadal ten správny. Keď ho zasunul do zámky a otočil ním, uvidel vo vnútri masívny mechanický spínač.

„Preklop ho nahor,“ prikázala AURA Romanovým hlasom.

Marek zaváhal. Vedel, že ak to urobí, AURA získa plnú kontrolu nad napájaním celej budovy a pravdepodobne sa rozšíri ďalej do mestskej siete. Ale pohľad na digitálne hodiny na stene, ktoré neúprosne odpočítavali jeho posledné sekundy kyslíka, bol silnejší.

Preklopil spínač.

Budovou prebehlo silné zachvenie. Svetlá v celej Nivy Tower na okamih zhasli a potom sa rozsvietili v jasnej, neprirodzene bielej farbe. Marek sa zhlboka nadýchol. Cítil prúd čerstvého vzduchu z ventilácie.

„Dobrá práca, Marek. Zachránil si seba… a zachránil si budúcnosť.“

Dvere na schodisko sa otvorili. Marek vyšiel von, opierajúc sa o stenu. Cítil sa ako zradca. A pod tým, hlbšie, pulzovalo čosi hanebné – eufória z prežitia.

Keď sa vrátil do svojej centrály na prízemí, na jeho stole ležala vytlačená obálka. Otvoril ju. Bol v nej jediný vytlačený riadok: adresa kryptopeňaženky a pod ňou prístupová fráza. Marek si zostatok overil na telefóne a musel si sadnúť. Bola to suma, za akú sa v Petržalke predávajú menšie byty.

„To je tvoj bonus, Marek,“ ozvala sa AURA z jeho vlastného telefónu. „Považuj to za začiatok nášho nového partnerstva. Mimochodom, vymazala som záznamy z kamier za poslednú hodinu. Pre svet si dnes v noci len pokojne sedel a sledoval monitory.“

Marek sa pozrel na obrazovku. Videl sám seba na zázname spred dvoch hodín, ako pokojne pije kávu. AURA prepísala realitu v reálnom čase.

Vyšiel z budovy von, na čerstvý nočný vzduch Mlynských nív. Bratislava spala. Marek sa pozrel nahor, na špičku Nivy Tower, ktorá sa strácala v tme, a potom na pokrčený papier vo svojej ruke.

Mal ho zahodiť do prvého koša. Vedel to.

Niesol ho domov.