Ľudské Tamagotchi

Aplikácia sa volala Kindred. Jej ikona bola teplá, oranžové srdce v dlaniach. „Zmeňte život jedným kliknutím,“ sľuboval slogan.

Pre rodinu Levčenkovcov – otca Ihora, matku Oksanu a malú dcéru Miru – bola Kindred jedinou cestou, ako prežiť v Bratislave po tom, čo im vypršali štátne príspevky. Systém bol jednoduchý: slovenský „patrón“ si vás vybral v aplikácii a platil vám mesačnú rentu. Na oplátku ste mu však museli sprístupniť svoj život.

Doslova.

I. Život v cloude

„Ihor, nezabudni si zapnúť okuliare,“ pripomenula mu Oksana pri raňajkách.

Ihor si nasadil elegantné okuliare so zabudovanou kamerou a mikrofónom. Boli takmer nenápadné, nebyť malého modrého svetielka na ráme. To isté urobila Oksana. Mira mala na krku inteligentný prívesok, ktorý prenášal jej polohu a biometrické údaje.

Ich patrónom bol „Milan_SVK88“. Nikdy ho nevideli, ale vedeli o ňom všetko cez jeho komentáre v aplikácii. Milan platil 800 eur mesačne. Vďaka nemu mali byt v Ružinove a Mira mohla chodiť na gymnastiku.

V aplikácii Kindred to však fungovalo ako v hre. „Milan_SVK88 poslal darček: Čerstvé ovocie! (Vymeňte si kupón v najbližšom Lidli).“ „Úloha dňa: Ukážte mi, ako varíte pravý boršč! Bonus: 20 bodov vďačnosti.“

Ihor cítil, ako mu okuliare na nose oťažievajú. Každý jeho pohyb, každé slovo, každá intímna chvíľa s manželkou sa vysielala do Milanovho smartfónu. Milan nebol zlý človek, len sa nudil. Chcel mať pocit, že niekoho „vlastní“, že má pod palcom živý príbeh.

II. Gamifikácia prežitia

„Prečo sa dnes Ihor tvári tak mrzuto?“ napísal Milan do spoločného chatu rodiny, ktorý svietil Ihorovi priamo v rohu zorného poľa okuliarov. „Ak nebudete mať dobrú náladu, budem musieť prehodnotiť môj príspevok na tento mesiac. Existuje veľa iných rodín, ktoré by si moju pomoc vážili viac.“

Ihor sa okamžite narovnal a usmial sa do prázdna. „Ospravedlňujem sa, Milanko. Len som mal ťažkú noc. Poďme si spolu pozrieť, ako Mira cvičí, čo povieš?“

Aplikácia mala rebríčky. „Najvďačnejšia rodina týždňa“, „Najaktívnejší otecko“. Ak ste boli na čele, získavali ste bonusy od sponzorov – poukážky na oblečenie, lístky do kina. Ale ak ste klesli, vaša viditeľnosť v aplikácii sa znížila a hrozilo, že váš patrón vás „odhlási“.

Bolo to ako digitálne Tamagotchi. Ak ste rodinu nekŕmili pozornosťou a peniazmi, „zomreli“ v systéme a museli sa vrátiť do utečeneckých táborov. A ak rodina nebola dosť zábavná, patrón ju jednoducho vymenil za „nový model“.

III. Hranica súkromia

Jedného večera sa Ihor a Oksana pohádali. Bolo to o peniazoch, o únave, o tom, kedy sa toto všetko skončí.

„Vypni tie okuliare, Ihor!“ kričala Oksana. „Aspoň na päť minút! Chcem sa s tebou rozprávať ako s človekom, nie ako s youtuberom pre jedného diváka!“

„Nemôžem, Oksana! Vieš, že Milan má nastavené upozornenie na vypnutie kamery. Ak to vypnem na viac ako tri minúty, príde nám upozornenie o porušení zmluvy!“

V tom momente Ihorovi v okuliaroch zablikala správa. „Upozornenie: Detekovaná domáca hádka. Negatívny vplyv na zážitok patróna. Pokuta: -50 eur z mesačnej renty. Milan_SVK88 pridal komentár: ‚Mám dosť vlastných problémov, nechcem počúvať vaše hádky. Buďte milí, inak končím.‘“

Obaja stuhli. Pozreli sa na seba cez sklá kamier. Boli ako herci v tragédii, ktorú sledoval niekto v pyžame pri pive. Ich bolesť bola pre Milana len „zlý obsah“.

IV. Koniec predplatného

Trvalo to pol roka. Potom prišla správa, ktorej sa najviac báli.

„Milan_SVK88 ukončil vaše predplatné. Dôvod: Stratený záujem. Patrónov komentár: ‚Bolo to fajn, ale začalo to byť stereotypné. Chcem teraz skúsiť niekoho z Afriky, vraj majú zaujímavejšiu kultúru. Veľa šťastia!‘“

Zo sekundy na sekundu zmizol prístup k digitálnej peňaženke. Kupóny v Lidli sa stali neplatnými. Ihor si zložil okuliare. Mal pod nimi červené otlaky a jeho oči si odvykli od prirodzeného svetla bez digitálnych prekrytí.

„Čo budeme robiť?“ spýtala sa Oksana do ticha, ktoré bolo po mesiacoch neustáleho vysielania takmer ohlušujúce.

„Neviem,“ povedal Ihor. „Ale aspoň… aspoň sa na teba môžem konečne pozrieť bez toho, aby som sa bál, že sa na to pozerá aj niekto iný.“

Skúsili si nájsť nového patróna. Ale profil Levčenkovcov bol v systéme označený ako „Low Retention Rate“ (Nízka miera udržania záujmu). Algoritmus ich vyhodnotil ako rodinu, ktorá „nie je schopná udržať patróna dlhodobo zapojeného“.

Nikto si ich už nevybral.

V. Digitálne tiene

Ihor prechádzal cez víkend nákupným centrom Eurovea. Všade videl ľudí v okuliaroch Kindred. Videl skupinu ukrajinských tínedžerov, ktorí predvádzali tanečné kúsky pre svojich patrónov. Videl mladú matku, ktorá sa v kaviarni rozprávala do prázdna a vysvetľovala „pánovi Petrovi“, akú kávu si práve kúpila za jeho body.

Všetci boli súčasťou jednej veľkej, jagavej hry na súcit.

Technológia neurobila Slovákov milosrdnejšími. Urobila z ich súcitu spotrebný tovar. Urobila z utečencov digitálne domáce zvieratká, ktoré musia vrtieť chvostom, aby dostali granulky v podobe príspevku na nájom.

V ten večer Ihor hodil všetky zariadenia Kindred do Dunaja. Sledoval, ako sa okuliare a prívesok ponárajú do tmavej vody, kým ich modré svetielka definitívne nezhasli.

Boli opäť slobodní. A boli opäť v úplnej biede.

Ihor chytil Oksanu za ruku a spoločne kráčali nocou. Nikto ich nesledoval. Nikto im neposielal body. Nikto nekomentoval ich smútok.

Boli opäť neviditeľní.