Skóre vďačnosti

Kateryna sa zobudila na jemné vibrovanie na zápästí. Náramok „Integra+“, ktorý bol povinnou výbavou každého žiadateľa o príspevok na bývanie, jej oznamoval rannú aktualizáciu.

Dobré ráno, Kateryna! Vaše aktuálne Skóre vďačnosti je: 742. Pozitívny trend: +3 body za včerajšie upratovanie spoločných priestorov. Tip na dnes: Úsmev pri kontakte s personálom zvyšuje šancu na bonusové body o 15 %!

Kateryna si unavene pretrela oči. 742 bodov. To bolo dosť na zdieľanú izbu v Petržalke, ale stále málo na to, aby mohla požiadať o samostatnú garsónku, kde by jej dvanásťročná dcéra Sofia mohla mať aspoň kúsok súkromia na učenie.

I. Meritokracia nešťastia

Systém „Integrácia Plus“ bol zavedený ako „transparentný a spravodlivý spôsob distribúcie obmedzených zdrojov“. Štát už nemal kapacity preverovať každého individuálne, a tak algoritmus prevzal úlohu sudcu, poroty aj sociálneho pracovníka.

Kateryna bola učiteľka klavíra z Mariupolu. V Bratislave pracovala v sklade s elektronikou. Každý deň, keď vchádzala do skladu, pípla si náramkom. Príchod načas: +2 body. Práca nadčas: +5 bodov.

Ale body sa dali aj stratiť. Minulý týždeň Sofia ochorela a Kateryna musela odísť zo zmeny o hodinu skôr. Predčasný odchod (neplánovaný): -15 bodov. Zníženie indexu spoľahlivosti.

„Mami, prečo sa na tú pani v potravinách tak divne usmievaš?“ spýtala sa Sofia, keď raz stáli v rade pri pokladni.

Kateryna stuhla. Videla, ako senzory v náramku analyzujú jej tep a svalové napätie na tvári. „Musím, Sofi. Musím mať dobré skóre. Ak klesnem pod sedemsto, budeme sa musieť sťahovať do toho veľkého centra v Gabčíkove. Pamätáš si, aké to tam bolo?“

Sofia prikývla a sklonila hlavu. Gabčíkovo znamenalo koniec nádeje na normálnu školu a priateľov. Znamenalo to byť len ďalším číslom vo veľkej hale plnej palánd a plaču.

II. Algoritmus poslušnosti

Projekt „Integra+“ vyvinula firma CivicTech Solutions. Ich marketingová kampaň tvrdila, že systém motivuje utečencov k „proaktívnemu občianstvu“. V skutočnosti to bol digitálny bič.

Kateryna sa raz pokúsila v klientskom centre spýtať, prečo jej odpočítali 20 bodov za „nešpecifikovanú negatívnu interakciu“.

„Systém to tak vyhodnotil,“ odpovedala úradníčka bez toho, aby zdvihla zrak od monitora. „Možno ste v MHD pôsobili príliš mrzuto. Kamery s rozpoznávaním emócií sú teraz všade, pani Kateryna. Štát investuje do harmonického spolužitia. Ak vyžarujete negativitu, narúšate sociálny zmier.“

„Ale ja som len unavená! Môj dom bol zničený, môj manžel je nezvestný…“

Náramok na jej ruke červeno zablikal. Upozornenie: Emocionálna nestabilita detekovaná. Odporúčame dychové cvičenia v aplikácii. -5 bodov za neprimeranú konfrontáciu.

Kateryna sa zhlboka nadýchla. Prinútila sa k mechanickému úsmevu. „Rozumiem. Ospravedlňujem sa. Ďakujem za informáciu.“

Detekovaná snaha o nápravu: +1 bod.

III. Čierny trh s vďačnosťou

Ako každý represívny systém, aj Integra+ vytvorila sivú zónu. V zadných uličkách okolo Hlavnej stanice ste mohli stretnúť ľudí, ktorí vám za pár eur dokázali „vyčistiť históriu“ alebo vám na noc požičali náramok človeka s vysokým skóre, aby vám algoritmus pripísal body za „pobyt v pozitívnom prostredí“.

Kateryna sa o tom dozvedela od Viktora, ďalšieho utečenca, ktorý pracoval v rovnakom sklade. Viktor mal skóre 890. Bol to „zlatý chlapec“ systému.

„Ako to robíš, Viktor?“ spýtala sa ho raz počas prestávky.

Viktor sa rozhliadol a potom ukázal na svoj náramok. Pod ním mal tenkú vrstvu silikónu. „Oklamal som biometriu. Tá vrstva podvrhuje senzorom pokojný tep a suchú, spokojnú pokožku. Systém si myslí, že som najšťastnejší človek na svete, aj keď mi je na vracanie. A mám aplikáciu, ktorá generuje falošné recenzie na moju osobu od náhodných Slovákov v okolí cez Bluetooth.“

„To je nebezpečné,“ zhrozila sa Kateryna.

„Nebezpečné je žiť v systéme, ktorý ti meria dĺžku úsmevu, Kateryna,“ odsekol Viktor. „Chceš tú garsónku? Mám kontakt na človeka, čo ti to upraví. Za päťsto eur budeš mať skóre, že ti aj primátor príde podať ruku.“

Kateryna to odmietla. Verila, že ak bude poctivá, systém ju nakoniec odmení. Bola to jej posledná kotva v realite – viera v spravodlivosť, aj keď bola zakódovaná v Pythone.

IV. Skúška lojality

Zlom nastal v októbri. Na ubytovni, kde Kateryna bývala, vypukol protest. Jedna z rodín bola násilne vysťahovaná, pretože ich dospievajúci syn bol prichytený pri sprejovaní nápisov na stenu. Celá rodina dostala okamžité vynulovanie skóre a príkaz na opustenie územia.

Ostatní obyvatelia ubytovne vyšli na chodbu. Kričali, dožadovali sa vysvetlenia. Kateryna stála vo dverách svojej izby a držala Sofiu za ruku.

Náramok jej divoko vibroval. VAROVANIE: Nachádzate sa v zóne neautorizovaného zhromaždenia. Okamžite sa vráťte do svojej izby. Zotrvávanie v tejto oblasti bude penalizované 100 bodmi za minútu!

Videla svoju susedu, staršiu pani z Odesy, ako plače a prosí policajtov. Videla nespravodlivosť. Jej srdce sa rozbúchalo.

Detekovaná tachykardia. Detekovaný hnev. -50 bodov.

Kateryna mala v tej chvíli na výber. Mohla vyjsť von a zastať sa susedov. Mohla prejaviť ľudskú solidaritu. Ale pozrela sa na Sofiu. Pozrela sa na displej náramku, kde body mizli ako piesok v presýpacích hodinách. 710… 680… 650…

Ak klesne pod 600, príde o prácu. Ak klesne pod 500, Sofia pôjde do štátnej ochrannej výchovy, kým sa Kateryna „nezrehabilituje“.

Zavrela dvere. Zamkla ich.

Sadla si na posteľ a zapla v aplikácii „Modul vďačnej meditácie“. Musela upokojiť svoj tep. Musela prinútiť algoritmus, aby ju opäť videl ako dobrú, poslušnú Katerynu.

„Mami, prečo im nepomôžeme?“ šepkala Sofia.

„Pst,“ povedala Kateryna so zavretými očami, kým jej do uší znela upokojujúca syntezátorová hudba. „Dýchaj so mnou, Sofi. Musíme byť vďačné. Máme predsa ešte 620 bodov.“

V. Víťazstvo systému

O tri mesiace neskôr sa Kateryna sťahovala do garsónky v Ružinove. Bolo to malé, ale čisté. Mala samostatnú kúpeľňu a okno do tichého dvora.

Jej skóre bolo 912. Stala sa „ambasádorkou integrácie“. Jej fotka s usmievavou tvárou a jasne viditeľným náramkom Integra+ visela na webe ministerstva vnútra ako príklad úspechu.

Prišla ju navštíviť delegácia z Bruselu. Chceli vidieť, ako technológia pomáha pri asimilácii.

„Cítite sa v bezpečí, pani Kateryna?“ spýtal sa jeden z delegátov cez tlmočníka.

Kateryna sa usmiala. Bol to dokonalý úsmev, trénovaný mesiace pred zrkadlom, aby aktivoval tie správne mikrosvaly, ktoré algoritmus vyhodnocuje ako úprimné.

„Som nesmierne vďačná,“ povedala plynulou, mechanickou slovenčinou. „Tento systém mi dal štruktúru. Naučil ma, čo je dôležité. Som šťastná, že môžem byť súčasťou tejto spoločnosti.“

Náramok na jej zápästí jemne pípol. Bonus: +10 bodov za vzornú reprezentáciu.

Keď delegácia odišla, Sofia vošla do izby. Pozrela sa na matku. Sofia mala svoj náramok už pol roka. Jej skóre bolo tiež vysoké, ale jej oči boli prázdne. Už sa nepýtala, prečo niekomu nepomôžu. Už sa nepýtala na otca. Algoritmus vyhodnotil otázky o nezvestných osobách ako „stresové faktory s negatívnym dopadom na skóre“, a tak sa Sofia naučila nepýtať.

Kateryna si sadla k oknu. Mala všetko, čo chcela. Bývanie, prácu, stabilitu. Cena však bola vysoká. Už nebola Katerynou z Mariupolu. Bola len biologickým nosičom pre dáta, ktoré potvrdzovali úspech vládneho programu.

Vytiahla si starý zošit s notami, ktoré si priniesla z domu. Chcela si zahrať na klávesoch, ktoré si kúpila za body z vernostného programu. Ale jej prsty zostali nehybné nad klávesmi.

Keby zahrala smutnú skladbu – niečo od Chopina, niečo, čo by vyjadrilo jej bolesť – náramok by to zaznamenal. Zvukové senzory by identifikovali „melancholický podnet“. Jej skóre by kleslo. Mohla by prísť o tento byt.

Prikryla klávesy dekou. Radšej zostane v tichu. Ticho bolo bezpečné. Ticho bolo vďačné.

Kateryna si ľahla do postele a sledovala modré svetielko náramku, ktoré v tme izby pulzovalo ako umelé srdce. Bolo to jediné srdce, na ktorom teraz záležalo. Možno zajtra, ak sa bude dosť snažiť, dosiahne 950 bodov. A možno potom… možno potom už nebude musieť cítiť vôbec nič.