Lovec z Hlavnej

Košice v apríli pôsobili klamlivo pokojne. Vzduchom sa niesla vôňa čerstvo praženej kávy z kaviarní na Hlavnej ulici a zvuk hrajúcej fontány pri divadle vytváral kulisu, do ktorej by nikto nezasadil kybernetickú vojnu. Elena však vedela, že krása tohto mesta je len tenká vrstva laku na stroji, ktorý sa zadrhával.

Elena sedela v nenápadnej striebornej dodávke zaparkovanej na rohu Alžbetinej ulice. Na kolenách mala vojenský notebook Panasonic Toughbook, ktorého obrazovka vrhala na jej tvár bledomodré svetlo. Uši jej zakrývali profesionálne slúchadlá s potlačením hluku.

„Terč je v pohybe,“ ozval sa v slúchadlách zachrípnutý hlas Mareka, jej partnera v teréne. „Vychádza z Auparku. Smeruje k Dómu svätej Alžbety. Má na sebe tmavomodrú bundu North Face a sivý ruksak. Ide pešo.“

„Mám ho na analyzátore Wi-Fi,“ odvetila Elena a prstami rýchlo prebehla po klávesnici. „Jeho telefón sa práve pokúsil pripojiť na ‚Aupark-Free-WiFi‘. adresa MAC súhlasí. Je to náš Arkturus.“

Arkturus. V komunite kybernetickej bezpečnosti to meno vyvolávalo zmes rešpektu a nenávisti. Bol to človek, ktorý pred tromi mesiacmi zhodil platobný systém v troch ukrajinských bankách, čím spôsobil chaos v čase, keď sa civilisti snažili vybrať úspory a utiecť pred ostreľovaním. Podľa spravodajských informácií sa však pred týždňom presunul na Slovensko. Prečo by elitný hacker pracujúci pre ruskú GRU sedel v Košiciach, bolo otázkou, na ktorú mala Elena odpovedať.

1. Digitálna stopa v kamennom meste

Elena sledovala na mape modrú bodku, ktorá reprezentovala Arkturusov smartfón. Pohyboval sa pomaly, akoby si užíval jarné slnko. Ale Elena vedela, že to nie je turistická prechádzka.

„Marek, daj si pozor. On nepozerá na pamiatky. On hľadá signál. Sleduje SSID siete v okolí,“ upozornila ho.

„Čo tým myslíš?“ spýtal sa Marek, ktorého Elena videla cez bočnú kameru dodávky, ako kráča s odstupom päťdesiatich metrov za cieľom.

„Neútočí z domu. Používa metódu ‚wardriving‘ v pešom vyhotovení. Hľadá zle zabezpečené firemné siete v historických budovách. Mnohé z tých firiem majú sídla v starých meštianskych domoch a ich smerovače sú desaťročné zariadenia s deravým firmvérom.“

Modrá bodka sa zastavila pri Urbanovej veži.

„Stojí,“ zahlásil Marek. „Vyťahuje telefón. Vyzerá to, že niečo fotí, ale drží ho divne. Smeruje objektívom k oknám druhej budovy naproti.“

Elena sa zahryzla do pery. „Nefotí. Robí optický prieskum. Alebo… počkaj. Vidím masívny nárast odchádzajúcich dát z jeho adresy. On sa práve nabúral do siete nejakej projekčnej kancelárie. Marek, musíme zistiť, čo tam hľadá.“

Elena sa okamžite pokúsila o útok typu „man-in-the-middle“. Vytvorila falošný prístupový bod s rovnakým názvom, aký používal cieľ, a dúfala, že Arkturusov telefón sa prepne na jej silnejší signál. Podarilo sa.

Na obrazovke sa začali sypať pakety. Nemusela nič lámať – firma, do ktorej sa Arkturus nabúral, mala sieť ako z roku 2009: prastarý smerovač, zdieľané disky bez šifrovania, heslá v textovom súbore. Čo kradol on, čítala teraz aj ona. Súbor po súbore.

„Môj bože,“ vydýchla.

„Čo je? Čo tam máš?“

„On nekradne heslá k účtom. On sťahuje technické výkresy. Konkrétne… výkresy plynovodov a prečerpávacích staníc Eustreamu. Marek, on hľadá slabé miesta v našej plynárenskej infraštruktúre. Fyzické slabé miesta.“

2. Pasca na Hlavnej

„Máme dosť na zatknutie?“ spýtal sa Marek a ruka mu mimovoľne skĺzla k boku, kde pod bundou cítil puzdro so zbraňou.

„Nie,“ sekla Elena. „Ak ho teraz zoberieme, jeho spojenie s centrálou v Moskve sa preruší a my sa nikdy nedozvieme, kto je jeho kontakt tu v Košiciach. Niekto mu tie prístupy musel pripraviť. Niekto mu musel povedať, v ktorom okne je ten správny smerovač.“

Arkturus sa pohol ďalej. Prešiel okolo fontány a zamieril k hotelu Slávia. Elena sledovala jeho pohyb s narastajúcim nepokojom. Košice neboli len historické mesto, boli centrom „IT Valley“. Stovky softvérových firiem, tisíce programátorov. Ideálne miesto na stratenie sa v dave.

„Zahýba do bočnej uličky smerom k Mäsiarskej,“ hlásil Marek. „Elen, začína si ma všímať. Urobil ‚vynútenú chybu‘ – trikrát obišiel ten istý blok. Vie, že ho niekto sleduje.“

„Stiahni sa, Marek! Prevezmem ho cez mestské kamery,“ prikázala Elena.

Rýchlo sa nabúrala do systému mestskej polície. Mala na to oficiálne poverenie, ale proces bol aj tak zdĺhavý. O pár sekúnd mala na obrazovke čiernobiely obraz z kamery na Mäsiarskej. Arkturus tam stál a pozeral sa priamo do objektívu kamery.

Usmial sa. Nebol to úsmev človeka, ktorý sa vzdáva. Bol to úsmev niekoho, kto sa práve chystá prevrátiť šachovnicu.

V tom momente Elene stmavol monitor.

„Sakra!“ zakričala. „Marek, on nás odstavil! Ten môj falošný prístupový bod – on si ho všimol. Celý čas vedel, že ho odpočúvam, a poslal mi cez môj vlastný kanál škodlivý kód rovno do terminálu!“

„Nevidím ho! Elen, zmizol mi v pasáži!“ Marek do slúchadiel takmer kričal.

Elena vybehla z dodávky. Kašľala na utajenie. Schmatla svoj ruksak a s notebookom v ruke utekala smerom k miestu, kde naposledy videla Arktura. Srdce jej búšilo. Vedela, že ak ho stratia teraz, Košice zažijú niečo oveľa horšie než len blackout.

3. Súboj v podzemí

Elena dobehla k vchodu do starého pivničného baru, ktorý bol v túto hodinu zavretý. Dvere boli vylomené.

„Marek, som na Mäsiarskej 12. Idem dnu. Ponáhľaj sa!“

Vošla do tmavej chodby, kde vlhký vzduch páchol po starom pive a plesni. Na konci chodby svietilo slabé svetlo. Arkturus tam sedel na prevrátenej debne od piva, notebook mal položený na kolenách a prsty mu lietali po klávesnici takou rýchlosťou, až to znelo ako guľometná paľba.

„Už je neskoro, Elenočka,“ povedal bez toho, aby zdvihol zrak. Hovoril čistou slovenčinou, len s ľahkým prízvukom. „Váš systém je ako staré rešeto. Toľko dier, a vy sa snažíte zaplátať len jednu.“

Elena namierila na neho svoju služobnú pištoľ. „Ruky preč od klávesnice! Hneď!“

Arkturus sa zasmial. „Ak teraz prestanem, skript sa nedokončí správne a tlak v plynovode na vstupe vo Veľkých Kapušanoch stúpne na kritickú úroveň. Chceš byť zodpovedná za výbuch, ktorý bude vidieť až z Mesiaca?“

Elena zaváhala. Vedela, že môže blufovať, ale pri tomto type útoku – tzv. „logická bomba“ v SCADA systémoch – stačí pár sekúnd.

„Marek je na ceste,“ povedala pevným hlasom. „Vzdať sa je tvoja jediná šanca na prežitie.“

„Vzdať sa? Ja som už vyhral. Pozri sa na svoje hodinky.“

Elena nepozrela. Vedela, že je to trik. Namiesto toho skočila vpred a kopla do notebooku na jeho kolenách. Prístroj odletel do rohu, ale Arkturus bol rýchlejší, než čakala. Vyrazil jej zbraň z ruky a pritlačil ju k stene. Bol prekvapivo silný.

„Myslíte si, že sme tu kvôli vojne,“ sykol jej do ucha. „Ale my sme tu kvôli tomu, čo príde po nej. Slovensko je brána. A ja som práve vymenil zámok.“

V tej chvíli vtrhol do pivnice Marek so skupinou zásahovej jednotky NAKA. Arktura strhli na zem a spútali ho. Elena sa zosunula na zem a lapala po dychu.

„Notebook,“ ukázala trasúcim sa prstom. „Musíme ho zabezpečiť. Hneď.“

4. Cena za víťazstvo

O dve hodiny neskôr v provizórnom veliteľstve SIS v Košiciach Elena sledovala forenznú analýzu Arkturusovho počítača. Výsledky boli mrazivé.

„Nenastavil žiadny výbuch plynovodu,“ povedal analytik, ktorý spracovával dáta.

„Tak čo robil?“ spýtal sa Marek, ktorý mal na tvári škrabanec z potýčky.

„Inštaloval perzistentné zadné vrátka do registra obyvateľov a katastra nehnuteľností. Arkturus nás nesabotoval fyzicky. On pripravil pôdu pre masívnu identitárnu krízu. Môže kedykoľvek zmeniť vlastníkov pôdy, vymazať záznamy o občianstve, vytvoriť tisíce falošných identít, ktoré budú mať legitímne doklady.“

Elena sa pozrela von oknom na Hlavnú ulicu. Ľudia sa stále prechádzali, smiali sa a netušili, že základy ich štátu sa práve otriasli.

„On povedal, že vymenil zámok,“ zašepkala Elena.

„Čo tým myslíš?“

„Že táto vojna sa nevyhráva tankami na hraniciach. Vyhráva sa v databázach. Ak nám vezmú istotu o tom, kto sme a čo nám patrí, nepotrebujú nás okupovať. Budeme sa biť medzi sebou.“

Marek jej položil ruku na rameno. „Ale chytili sme ho, Elen. To je víťazstvo, nie?“

Elena sa pozrela na obrazovku, kde svietil posledný záznam z Arkturusovho logu: UPLOAD COMPLETED. TARGET: CENTRAL REGISTRY.

„Chytili sme človeka, Marek. Ale ten kód už žije v našich kábloch. A obávam sa, že neexistuje žiadny antivírus, ktorý by nás zachránil pred tým, čo sme si sami nechali nainštalovať do systému.“

Košice v tú noc svietili tisíckami svetiel, ale Elena v nich videla len milióny jednotiek a núl, ktoré sa pomaly, ale isto, otáčali proti nim. Digitálny front nebol niekde v diaľke. Bol priamo pod ich nohami, v každej dlaždici Hlavnej ulice, cez ktorú pretekali dáta nového sveta.