Rande na tri hviezdy

Sofia si poslednýkrát upravila vlasy v odraze výkladu luxusného butiku na nábreží Dunaja. Jej inteligentné kontaktné šošovky jej do zorného poľa premietali jemné zlatisté rozhranie. V pravom hornom rohu svietilo jej aktuálne skóre: 9,82.

Bola to elita. „Desiatky“ v podstate neexistovali – tie boli vyhradené pre svätcov alebo vládnych hovorcov v deň ich vymenovania. 9,8 jej otváralo dvere do VIP salónikov, zaručovalo jej najnižšie úroky na hypotéku a prednostné ošetrenie u lekára. Ale dnes, tu pri Eurovei, sa Sofia cítila nezvyčajne zraniteľná.

Marek mal prísť o 19:00.

Spoznali sa pred mesiacom na vernisáži v galérii, kde systém z nejakého dôvodu zlyhal a na pár minút vypol identifikáciu návštevníkov. Rozprávali sa o analógovej fotografii a o tom, ako Bratislava kedysi voňala po riečnom bahne a benzíne, nie po sterilnom ozóne čističiek vzduchu. Marek bol vtipný, sčítaný a mal v očiach niečo, čo Sofia u mužov zo svojej „kategórie“ už dlho nevidela – úprimný záujem, ktorý nebol podmienený jej skóre.

Keď sa však systémy znova nahodili a ona si ho oskenovala, takmer jej vypadli šošovky. MAREK T. – 4,21.

Bolo to skóre na hranici „sivej zóny“. Človek s takým skóre nebol kriminálnik, ale bol „neprispôsobivý“. Možno písal kritické blogy, možno sa zúčastnil nepovolenej demonštrácie, alebo jednoducho len ignoroval štátne odporúčania na konzumáciu vitamínov.

Jej hodinky na zápästí jemne zavibrovali. Varovanie: Zdroj kontaminácie v blízkosti (50 metrov). Odporúčame aktivovať režim súkromia.

Sofia stisla pery. Marek kráčal k nej. Mal na sebe staré džínsy a koženú bundu, ktorá vyzerala, že pamätá ešte minulé desaťročie. V prostredí nablýskaných sklenených veží pôsobil ako trhlina v realite.

„Ahoj, Sofia,“ usmial sa. „Vyzeráš… neuveriteľne. Ten systém ti naozaj pridáva na jase, alebo si to ty?“

„Marek,“ vydýchla a rýchlo ho potiahla k vchodu do reštaurácie. „Poďme dnu. Vonku je príliš veľa senzorov.“

Reštaurácia Aura bola určená pre ľudí so skóre 8,5 a vyššie. Pri vchode stál automatický bránový skener. Keď ním prešla Sofia, ozval sa príjemný harfový tón a personál sa okamžite uklonil. Keď pod bránu vstúpil Marek, ozvalo sa nepríjemné zabzučanie, pripomínajúce zaseknutý bzučiak na starom vchode.

„Pán má… nízku bonitu,“ ozval sa čašník-robot, ktorý k nim dokĺzal. Jeho mechanický hlas bol naprogramovaný tak, aby znel zdvorilo, ale v podtóne bola jasná arogancia stroja. „Vstup povolený len v sprievode garanta. Chcete prevziať zodpovednosť za jeho správanie, pani architektka?“

Sofia cítila, ako sa jej líca zalievajú červenou. Okolo sedeli jej známi z branže – ľudia, ktorých skóre sa lesklo ako čerstvo vytepané mince. Videla, ako vyťahujú telefóny.

„Áno,“ povedala pevne. „Chcem.“

„Berte na vedomie,“ pokračoval robot, „že počas trvania spoločnej interakcie bude váš osobné skóre penalizovaný odpočtom 0,01 bodu za každých 15 minút. Prajete si pokračovať?“

„Áno! Posaďte nás niekam do rohu,“ takmer vykríkla.

Usadili ich k malému stolu pri zadnej stene, ďaleko od panoramatického okna s výhľadom na Dunaj. Sofia si objednala najdrahšie víno, akoby sa tým snažila vykompenzovať Marekovu prítomnosť.

„Prečo to robíš, Marek?“ opýtala sa, keď robot odišiel. „Prečo si nenecháš vyčistiť profil? Máš na to hlavu, mohol by si byť v desiatke za rok.“

Marek sa oprel a pozrel jej priamo do očí. „Pretože ten systém je klamstvo, Sofia. Je to len obrovská tabuľka v Exceli, ktorá sa snaží kvantifikovať ľudskú dušu. Keď si kúpiš to ‚správne‘ jedlo, dostaneš plusové body. Keď povieš pravdu o tom, že nová reforma školstva je nezmysel, dostaneš mínus. Ja nechcem žiť v tabuľke.“

„Ale v tej tabuľke žijeme všetci!“ zašepkala zúfalo. „Pozri sa na moje hodinky. Od nášho príchodu som klesla na 9,80. Ak tu zostaneme do dezertu, zajtra mi banka zvýši splátku na auto. Moja šéfka v ateliéri dostane notifikáciu, že sa stýkam s rizikovými živlami. Marek, oni nás sledujú aj teraz.“

Marek natiahol ruku cez stôl a jemne sa dotkol jej dlane. V tej sekunde Sofia dostala do očí jasný červený nápis: FYZICKÝ KONTAKT S RIZIKOVOU OSOBOU. PENALIZÁCIA: -0,05.

Cukla rukou, akoby sa popálila. „Nestačilo by… keby sme sa stretávali niekde v lese? Kde nie je signál?“

„Žiadne také miesta už nie sú,“ povzdychol si Marek. „Satelity, Sofia. 5G siete, drony. Jediný spôsob, ako byť voľný, je prijať nízky kredit ako svoju identitu. Prestať sa báť toho čísla.“

„To hovoríš ty, lebo nemáš čo stratiť,“ Sofia takmer plakala. „Ja som na tomto pracovala celý život. Moja rodina, moje vzdelanie… všetko je postavené na tom, že som ‚dobrý občan‘. Ak klesnem pod 8,0, stratím prácu. Ak klesnem pod 6,0, vezmú mi byt.“

„A ak zostaneš na 9,8, stratíš samu seba,“ povedal Marek ticho.

V reštaurácii sa zrazu rozsvietili svetlá. Vedúci prevádzky, človek s tvárou vytesanou z mramoru a skóre 9,9, prišiel k ich stolu.

„Pani architektka, veľmi nás to mrzí, ale musíme vás požiadať, aby ste odišli. Ostatní hostia sa cítia… znepokojení. Váš spoločník vyžaruje negatívnu digitálnu stopu, ktorá ruší naše algoritmy pohody.“

Sofia sa pozrela okolo seba. Jej kolegovia sa na ňu dívali s opovrhnutím. Niektorí si dokonca robili selfie, pričom do pozadia schválne komponovali ju a Mareka s filtrom „VÝSTRAHA“.

„Pôjdeme,“ povedala Sofia a postavila sa. Nohy sa jej triasli.

Keď vyšli von na chladný bratislavský vzduch, Sofia si okamžite skontrolovala stav. 9,62.

Stratila 0,2 bodu za jednu hodinu. Sankcie sa nesčítavali – násobili sa koeficientom rizikovej expozície, ktorý rástol s každou minútou v Marekovej blízkosti. Bolo to viac, než získala za celý minulý rok dobrovoľníckym programom v detskom domove.

„Sofia, ja…“ začal Marek, ale ona ho prerušila.

„Nehovor nič. Prosím.“

Vytiahla z kabelky svoj telefón a v nastaveniach profilu urobila niečo, čo doteraz považovala za nemysliteľné. Aktivovala „Blokovanie kontaminácie“. Marek v jej rozšírenej realite v tej chvíli doslova zmizol. Zostal po ňom len rozmazaný, sivý fľak. Systém jej už nedovoľoval vidieť jeho tvár ani počuť jeho hlas, kým bola v jeho blízkosti. Bolo to bezpečnejšie pre jej skóre.

„Tento používateľ bol označený ako toxický pre vašu budúcnosť,“ oznámil jej hlas v uchu.

Marek tam stál, pravdepodobne niečo hovoril, možno sa na ňu smutno díval, ale Sofia videla len sivú hmlu. Rozbehla sa smerom k parkovisku, kde ju čakalo jej inteligentné auto. Auto, ktoré ju dnes možno ani neodvezie domov, pretože jej kredit klesol príliš prudko a systém bezpečnosti dopravy ju môže vyhodnotiť ako „emočne labilnú vodičku“.

Keď sadla dovnútra, auto ju privítalo chladným tichom. „Sofia,“ ozvala sa palubná doska. „Vaše skóre je momentálne 9,61. Odporúčam okamžitú meditáciu a nákup štátnych dlhopisov na kompenzáciu straty. Chcete naplánovať trasu do kostola alebo do nákupného centra?“

Sofia zvierala volant a pozerala sa cez čelné sklo. Na nábreží videla osamelú sivú šmuhu, ktorá tam stále stála a dívala sa jej smerom.

„Do nákupného centra,“ zašepkala. „Musím… musím si niečo kúpiť. Musím si kúpiť svoje body späť.“

Auto sa ticho pohlo. Sofia cítila, ako v nej niečo umiera, ale aspoň jej skóre sa prestalo prepadať. Láska v Bratislave bola luxus pre tých, ktorí nemali čo stratiť, alebo pre tých, ktorí sa odvážili zmiznúť. A Sofia sa až príliš bála tmy.