Lístok na červenú

Mráz v Košiciach mal v ten januárový pondelok ostrie britvy. Rezal do pľúc pri každom nádychu a Andrejovi sa para z úst zrážala na golieri starej zimnej bundy. Stál na zastávke MHD na Terase, hneď pri kine Družba, a prstami v ošúchaných rukaviciach zvieral igelitku s lekárskymi správami.

Andrej mal šesťdesiatosem rokov, vypracované ruky bývalého strojného inžiniera a v hrudi srdce, ktoré v poslednom čase vynechávalo rytmus ako starý motor. Dnes mal termín na kardiológii v Novej nemocnici. Bolo to dôležité. Možno kritické.

Podišiel k terminálu na zastávke. Kedysi to boli jednoduché automaty na mince, neskôr na karty. Dnes to boli hladké čierne monolity s biometrickými senzormi.

„Priložte pravú ruku alebo sa pozrite do objektívu,“ ozval sa syntetický, až príliš veselý ženský hlas z reproduktora.

Andrej si sňal rukavicu. Koža na jeho ruke bola suchá, posiata stareckými škvrnami. Priložil dlaň na sklenenú plochu. Pod sklom prebehlo modré svetlo – laserový skener čítal nielen jeho odtlačky, ale aj kapilárnu mapu a aktuálnu hladinu stresového hormónu.

Na displeji sa rozsvietilo jeho meno: ANDREJ K. (68). Pod ním svietilo číslo, ktoré mu v posledných mesiacoch nedalo spať: 3,42.

Obrazovka na moment zaváhala, akoby algoritmus v Bratislave premýšľal, či mu dá šancu. Potom sa farba zmenila na ostro červenú.

PRÍSTUP ZAMIETNUTÝ. Dôvod: Váš sociálny kredit je pod stanovenou hranicou pre dotovanú verejnú dopravu (3,50). Poznámka: Nedoplatok za lieky v lekárni (14 dní po splatnosti) – sankcia -0,15 bodu. Neúčasť na povinnom komunitnom upratovaní sídliska – sankcia -0,10 bodu.

Andrej pocítil, ako mu v hrudi pichlo. „To musí byť omyl,“ zašepkal do prázdna. „Tie lieky… veď som ich zaplatil, len systém neodoslal platbu včas!“

Okolo neho prechádzali ľudia. Väčšinou mladí, s lesklými smartfónmi v rukách a sebavedomým výrazom. Keď začuli varovný tón terminálu, podvedome odstúpili. V ich očiach nebol súcit, ale strach. Strach z kontaminácie. V dobe SSSK sa neoplatilo priateliť s niekým, kto svieti na červeno. Algoritmus sledoval aj sociálne väzby – ak ste trávili príliš veľa času s „nízkokreditovými“, vaše vlastné skóre začalo krvácať.

„Prosím vás,“ obrátil sa Andrej na mladú ženu v elegantnom kabáte, ktorá práve pípala svojím prsteňom pri vedľajšom termináli. „Nepustili by ste ma na svoj lístok? Potrebujem sa dostať do nemocnice. Je to len pár zastávok.“

Žena naňho pozrela, akoby bol nakazený morom. Rýchlo si skontrolovala svoje inteligentné okuliare. V zornom poli sa jej pravdepodobne zobrazilo varovanie: Interakcia s rizikovou osobou identifikovaná. Odporúčanie: Ukončite kontakt.

„Prepáčte, nemôžem,“ zamrmlala a takmer utiekla k blížiacemu sa autobusu č. 17.

Andrej zostal na zastávke sám. Autobus zastavil, dvere sa otvorili so sykotom. Na každom vstupe boli kamery s rozpoznávaním tváre. Keby sa pokúsil nastúpiť, dvere by sa jednoducho nezatvorili a spustil by sa alarm. Bol by to priestupok tretej kategórie, ktorý by ho zrazil na úroveň 2,0 – hranicu totálneho vylúčenia.

Pozrel sa na hodinky. Mal štyridsať minút. Pešo by to do Novej nemocnice trvalo pol hodiny, keby bol zdravý. Ale v tomto mraze a s týmto srdcom…

Vykročil. Inú možnosť nemal.

Košice pod snehom vyzerali ako krásna pohľadnica, keby ste sa nepozerali príliš zblízka. Na každom stĺpe verejného osvetlenia boli senzory. Všade viseli digitálne billboardy, ktoré menili reklamu podľa toho, kto práve prechádzal okolo.

Andrej prechádzal okolo veľkej obrazovky pri magistráte. Keď senzory zachytili jeho prítomnosť, reklama na luxusnú dovolenku na Malte zmizla. Nahradil ju strohý text: Máte problémy s rozpočtom? Navštívte poradenské centrum pre nápravu správania. Získajte späť svoju dôstojnosť cez prácu pre mesto!

„Dôstojnosť,“ odpľul si Andrej. „Tridsať rokov som projektoval mosty a teraz mi počítač hovorí o dôstojnosti.“

Zastavil sa pri prechode pre chodcov. Na druhej strane videl auto mestskej polície – čierny elektromobil s majákmi, ktoré ticho pulzovali. Policajti vnútri nemuseli nič robiť. Ich systém automaticky skenoval okolie.

Andrej sklopil zrak a zrýchlil krok, hoci ho v boku pálilo. Cítil sa ako štvaná zver. Najhorší nebol ten systém samotný, ale to, ako ho ľudia prijali. Stala sa z neho nová morálka. Kto mal vysoký kredit, bol „dobrý človek“. Kto nízky, bol podozrivý, lenivý alebo nebezpečný.

Keď prechádzal cez park pri poliklinike, všimol si skupinku tínedžerov. Hrali nejakú hru na mobiloch, pravdepodobne „Lov na mínusových“. Smiali sa a mierili telefónmi na okoloidúcich.

„Pozri na toho dedka!“ vykríkol jeden z nich, chlapec v značkovej vetrovke. „Ten svieti ako vianočný stromček! Hej, deduško, koľko si dnes ukradol rožkov?“

Andrej neodpovedal. Len kráčal ďalej. Cítil, ako mu srdce bije nepravidelne, akoby v hrudi mal uväzneného vtáka, ktorý zúfalo bije krídlami o klietku.

Zrazu sa pred ním objavil muž v dlhom tmavom kabáte. Nevyzeral ako policajt, skôr ako niekto, kto vie v tomto systéme chodiť. Opieral sa o múrik a fajčil klasickú cigaretu – niečo, čo bolo pre ľudí s kreditom pod 8,0 zakázané kvôli „neúmernému zaťaženiu zdravotného systému“.

„Zlá karta, čo?“ ozval sa muž. Hlas mal zachrípnutý, ale nie nepriateľský.

Andrej sa zastavil a lapal po dychu. „MHD… nechce ma pustiť. Musím do nemocnice.“

Muž si ho premeral. „Vidím. 3,4? To je blbé pásmo. Ešte nie si v úplnej tme, ale už ťa nikto nepustí k stolu. Chceš pomôcť?“

„Ako?“

Muž vytiahol z vrecka malé zariadenie, ktoré vyzeralo ako upravená čítačka kariet. „Hovoríme tomu ‚Odhlučňovač‘. Na päť minút oslepím kamery v okruhu desiatich metrov. Môžeš nastúpiť do čohokoľvek, čo pôjde okolo. Zadarmo. Systém si bude myslieť, že tam nie si.“

Andrej zaváhal. „To je nelegálne. Ak ma chytia…“

„Ak ťa chytia, pôjdeš na prevýchovu. Ak ťa nechytia, dostaneš sa k lekárovi. A úprimne, deduško, podľa toho, ako dýchaš, tú nemocnicu potrebuješ viac než čistý trestný register.“

Andrej pozrel smerom k nemocnici. Bola ešte ďaleko. Stúpanie na Terase bolo preňho v tomto stave ako výstup na Mount Everest.

„Čo za to chceš?“

Muž sa pousmial. „Povedzme, že zbieram body iným spôsobom. Možno raz budeš potrebovať niekoho, kto ti premaže ten nedoplatok za lieky. Nájdeš ma v pasáži na Hlavnej, pod starým antikvariátom. Volajú ma Čistič.“

V tej chvíli sa k zastávke blížila električka č. 6.

„Teraz!“ sykol muž a stlačil tlačidlo na zariadení.

Andrej sa rozbehol k dverám. Cítil, ako mu v ušiach hučí. Očakával piskot alarmu, červené svetlá, hanbu. Ale nič sa nestalo. Senzory nad dverami zostali mŕtve. Prekĺzol dovnútra a schúlil sa do rohu pri okne.

Električka sa pohla. Andrej sledoval muža na zastávke, ktorý mu nepatrne kývol a zmizol v tieni budov.

Vnútri električky bolo ticho, prerušované len tlmeným zvukom reklám z obrazoviek. Andrej sa snažil upokojiť dych. Cítil sa ako duch. Nikto ho nevidel, nikto ho neregistroval. Bol mimo systému, aspoň na pár minút.

Lenže radosť netrvala dlho. Na ďalšej zastávke nastúpila revízorská hliadka. Neboli to tí starí revízori, ktorých poznal z mladosti. Boli to „audítori sociálnej integrity“. Mali uniformy pripomínajúce zásahové jednotky a v rukách skenery, ktoré dokázali prečítať identifikačný čip v tele človeka na tri metre.

„Kontrola kreditu a oprávnenia k jazde,“ zahlásil vedúci hliadky.

Andrej stuhol. Srdce mu vynechalo ďalší úder a v očiach sa mu zahmlelo. Audítor sa blížil k nemu. Pozeral sa na svoj tablet, kde sa v reálnom čase vykresľovala mapa pasažierov.

Andrej videl, ako sa Audítor zamračil. Pozrel na prázdne miesto v rohu, kde sedel Andrej, a potom späť na tablet. Pre systém tam Andrej neexistoval. Zariadenie „Čističa“ stále fungovalo – vytváralo okolo neho digitálnu čiernu dieru.

Ale Audítor nebol len stroj. Bol to človek, ktorý videl starca v obnosenej bunde.

Podišiel priamo k Andrejovi. „Váš kód, občan.“

Andrej mlčal. Triasli sa mu ruky.

Audítor priložil skener k Andrejovmu ramenu, kde mal voperovaný čip. Zariadenie zapípalo chybové hlásenie. Zistené rušenie signálu.

V električke nastalo hrobové ticho. Ostatní pasažieri začali nervózne vyťahovať telefóny a nakrúcať si scénu – videá „asociálov“ prinášali na sociálnych sieťach bonusové body za občiansku bdelosť.

„Máte pri sebe nelegálne rušiace zariadenie?“ opýtal sa Audítor chladne a ruka mu klesla k puzdru s taserom.

„Nie… ja… ja len potrebujem do nemocnice,“ vykoktal Andrej. „Mám choré srdce. Pozrite sa na mňa, prosím.“

Audítor sa pozrel. Videl muža, ktorý bol vo veku jeho otca. Ale potom sa pozrel na svoju kameru na uniforme, ktorá všetko prenášala v priamom prenose do centrály. Keby prejavil slabosť, jeho vlastný kredit by klesol. Možno by prišiel o prémie. Možno by jeho deti nemohli ísť do dobrej škôlky.

„Vystúpte si. Hneď.“

„Prosím… už som skoro tam…“

Audítor ho chytil za rameno a hrubo ho vytiahol zo sedadla. Andrej pocítil ostrú, pálivú bolesť v hrudníku. Oveľa silnejšiu než predtým. Bola to bolesť, ktorá mu vyrazila dych a podlomila kolená.

Padol na podlahu električky. Igelitka s lekárskymi správami sa roztrhla a papiere sa rozleteli po špinavej zemi.

„Subjekt simuluje kolaps a kladie odpor,“ zahlásil Audítor do vysielačky, hoci videl, že starec modrie. „Potrebujem posilu na zastávku Amfiteáter.“

Ľudia v električke sa stále dívali cez obrazovky svojich mobilov. Nikto nevykročil vpred. Nikto nepodal ruku. Algoritmus bol jasný: pomoc osobe v konflikte so zákonom znamená spolupáchateľstvo.

Andrej ležal na chladnej podlahe a díval sa na strop električky. Tam, hneď vedľa reklamy na novú verziu operačného systému pre domácnosti, uvidel malý červený bod. Kameru.

Posledné, čo si Andrej K. pomyslel, predtým než sa svet rozplynul do čiernoty, bolo, či mu systém strhne body aj za to, že zomrel na verejnom priestranstve a spôsobil tým meškanie spoja.

Keď o tri minúty neskôr dorazila záchranka, automatický systém na jej palube okamžite oskenoval jeho nehybné telo.

STAV: EXITUS. BILANCIA KREDITU: 3,20. VERDIKT: Pohreb hradený štátom zamietnutý. Pozostatky presunuté do kategórie ‚Všeobecný biologický odpad‘.

Električka sa znova pohla. Na displeji nad dverami sa objavil nápis: Ďakujeme, že cestujete slušne. Vaša bezpečnosť je našou prioritou.