Architekt chaosu

Adam sedel v tichej kancelárii na najvyššom poschodí jednej z veží na Mlynských nivách. Okolo neho blikali servery a monitory zobrazovali toky dát, ktoré pripomínali digitálny krvný obeh krajiny. Adam bol analytik kybernetickej bezpečnosti pre vládnu agentúru. Jeho úlohou bolo vidieť hrozby skôr, než sa stanú titulkami v novinách.

Bolo tri týždne do predčasných volieb a Adamovi sa niečo nepáčilo.

„Pozri sa na toto, Štefan,“ zavolal na svojho kolegu.

Štefan podišiel k jeho stolu s vlažnou kávou v ruke. „Čo tam máš? Zase nejaký čínsky botnet skenuje porty na ministerstve financií?“

„Keby len. Pozri na ten vzorec,“ Adam ukázal na graf, ktorý znázorňoval prenosy dát z IP adries lokalizovaných v okolí Petrohradu a Moskvy. „To nie je útok na infraštruktúru. Tie dáta nesmerujú na servery štátnej správy. Tie dáta smerujú na reklamné servery Facebooku a AdSense, ktoré cielia na slovenský trh.“

Štefan si nasadil okuliare. „Mikrocielenie?“

„Extrémny. Podľa toho, čo vidím, niekto používa uniknuté dáta z tých pochybných kvízov, čo ľudia vypĺňali pred piatimi rokmi. Vieš, tie ‚Ktorá si princezná‘ alebo ‚Zisti svoj vek podľa farby očí‘. Majú psychologické profily dvoch miliónov Slovákov. Vedia, kto je náchylný na strach z cudzincov, kto má pocit, že ho systém zradil, a kto verí na zázračné lieky.“

Adam prepol obrazovku. „A tu je tá zaujímavá časť. Tie algoritmy nekupujú reklamu na politické strany. Oni kupujú reklamu na emócie. Ak si profilovaný ako ‚osamelá matka v ekonomickej tiesni‘, začneš dostávať príspevky o tom, že štát dáva peniaze na zbrane pre Ukrajinu namiesto detských prídavkov. Ak si ‚nahnevaný muž v strednom veku‘, dostaneš videá o tom, ako Brusel zakáže spaľovacie motory a mäso.“

Adam prechádzal zoznamom profilov, ktoré systém označil ako „vysoko responzívne“. Pri jednom sa zastavil. Kategória: vdova, 68 rokov, nízky príjem, okres Brezno, náboženský obsah, strach o vnúčatá. Nemusel otvárať detail, aby vedel, na koho sa pozerá. Teta Marta, ktorá mu každé Vianoce štrikovala ponožky, dostávala posledný mesiac tridsať reklám denne o tom, že jej vnukov pošlú do cudzej vojny.

„To je klasická psychologická operácia,“ poznamenal Štefan. „Ale rozsah je desivý.“

„Nie je to len rozsah,“ dodal Adam. „Je to presnosť. Oni nevytvárajú lži. Oni len zosilňujú existujúce pocity. Berú rozdelenú spoločnosť a do tých prasklín lejú tekutý dusík.“

Adam strávil nasledujúcich štrnásť hodín trasovaním tokov peňazí. Použil svoje kontakty v Europole a súkromné hackerské fóra. Čím hlbšie išiel, tým viac sa mu dvíhal žalúdok.

Operácia mala kódové označenie „Rozbité zrkadlo“.

Za celou vecou nestál len nejaký anonymný ruský generál. V srdci operácie bol softvér, ktorý Adam nazval „Architekt chaosu“. Bola to pokročilá AI, ktorá v reálnom čase analyzovala slovenské spravodajské portály, diskusné fóra a sociálne siete. Ak sa objavila nejaká citlivá téma – napríklad smrť pacienta v nemocnici alebo spor o učebnice – Architekt chaosu okamžite vygeneroval tisíce komentárov, ktoré situáciu polarizovali.

„Oni hrajú obe strany, Štefan,“ povedal Adam o polnoci. „Tento algoritmus nepodporuje jednu stranu. On podporuje konflikt. Pod príspevkom o právach menšín píše extrémne liberálne komentáre, ktoré majú vyprovokovať konzervatívcov, a z druhej strany nenávistné komentáre, aby radikalizoval liberálov. Cieľom je totálna paralýza spoločnosti.“

Adam sa rozhodol, že to nenechá tak. Mal prístup k zadným vrátkam jedného z reklamných uzlov, ktorý Architekt chaosu používal. Mohol by do systému vložiť vírus, ktorý by zmenil parametre cielenia. Namiesto nenávisti by algoritmus začal zobrazovať náhodné videá s mačiatkami alebo recepty na bábovku. Bola by to digitálna sabotáž v mene zdravého rozumu.

„Adam, nerob to,“ varoval ho Štefan. „Ak do toho zasiahneš, zistia to. A ak ťa chytia naši, pôjdeš sedieť za neoprávnený zásah do počítačového systému. Ak ťa chytia oni… no, vieš, ako končia ľudia, čo im kazia kšefty.“

„Niekto to musí urobiť, Štefan. Pozri sa von oknom. Ak tie voľby dopadnú tak, ako predpovedá tento algoritmus, budeme mať v parlamente ľudí, ktorí nás vyvedú z Európy aj z civilizácie len preto, lebo im to Architekt chaosu poradil.“

Adam začal písať kód. Jeho prsty kmitali po klávesnici v rytme šialeného klaviristu. Vytváral digitálny „šum“, ktorý mal oslepiť Architekta.

O druhej ráno bol hotový. „Pripravený?“

„Ešte nie,“ ozval sa hlas od dverí.

Adam sa otočil. V dverách stál riaditeľ agentúry, pán Kováč. Vedľa neho boli dvaja muži v oblekoch, ktorých Adam nikdy nevidel, ale ich chladné oči hovorili jasnou rečou.

„Pán riaditeľ? Čo tu robíte v takúto hodinu?“ spýtal sa Adam.

Kováč podišiel k monitoru a pozrel sa na Adamov kód. „Pekná práca, Adam. Skutočne elegantné riešenie. Problém je, že my nechceme, aby si ten systém vypol.“

Adamovi vyschlo v hrdle. „Prosím? Veď ten systém ničí našu krajinu. Je to zahraničné zasahovanie do volieb!“

Kováč si povzdychol a sadol si na kraj stola. „Adam, si talentovaný, ale politicky si dieťa. Svet nie je o dobre a zle. Svet je o kontrole. Áno, ten systém prišiel zvonku. Ale my sme sa s tými ‚zvonku‘ dohodli. Ten algoritmus teraz pracuje pre nás. Pomáha nám upratať politickú scénu tak, aby sme sa zbavili tých… nepohodlných elementov. Tých, čo priveľa rýpu do našich kšeftov.“

„Vy spolupracujete s tými, čo nás chcú rozvrátiť?“ Adam nemohol uveriť tomu, čo počuje.

„My využívame ich nástroje na dosiahnutie našej stability,“ opravil ho Kováč. „A ty, Adam, si práve spáchal trestný čin. Pokus o sabotáž strategickej infraštruktúry štátu.“

„To nie je infraštruktúra štátu! To je zbraň proti ľuďom!“

Jeden z mužov v obleku urobil krok vpred. „Adam, máš dve možnosti. Buď ten kód vymažeš, podpíšeš dohodu o mlčanlivosti a zajtra nastúpiš na oddelenie, ktoré bude ten algoritmus spravovať pre nás. Budeš mať trojnásobný plat a diplomatickú imunitu. Alebo ťa odvedieme a tvoj kód sa použije ako dôkaz, že si pracoval pre nepriateľskú mocnosť a snažil sa ovplyvniť voľby.“

Adam sa pozrel na Štefana. Štefan sklopil zrak a začal sa intenzívne zaujímať o dno svojho kávového pohára.

Adam pochopil. Architekt chaosu nebol v Rusku. Nebol ani v cloude. Architekt chaosu bol v tejto miestnosti. Bol v každom politikovi, ktorý uprednostnil moc pred pravdou, a v každom úradníkovi, ktorý sa nechal kúpiť.

„Dobre,“ povedal Adam ticho. „Vymažem to.“

Pomaly podišiel k počítaču. Kováč a jeho gorily sa uvoľnili. Adam otvoril terminál, ale namiesto príkazu na vymazanie zadal sekvenciu, ktorú si pripravil ako poslednú poistku.

„Čo to robíš?“ vykríkol Kováč.

„Keď nemôžem vypnúť Architekta,“ povedal Adam a stlačil Enter, „tak aspoň zverejním jeho plány. Verejne. Všetkým.“

Jeho skript vtlačil správu do tých istých reklamných slotov, cez ktoré Architekt mesiace cielil na dva milióny profilov. Systém vycvičený doručiť každému presne to, na čo zareaguje, teraz doručoval pravdu o sebe samom.

Na tisíckach obrazoviek po celom Slovensku sa v tej sekunde objavila správa. Nebola to konšpirácia, nebol to hoax. Bol to surový, technický popis toho, ako sú ľudia manipulovaní. Zoznam uniknutých dát, psychologické profily a priame prepojenia na vládnu agentúru.

Adam vedel, že to pravdepodobne nič nezmení. Že polovica ľudí si to ani neprečíta a druhá polovica tomu neuverí. Ale urobil to.

O sekundu neskôr ho muži v oblekoch zrazili k zemi.

„Si mŕtvy, ty parchant!“ reval Kováč.

Adam ležal na studenej podlahe kancelárie a cítil krv v ústach. Pozeral sa na monitor, kde naskakovali milióny zdieľaní. Možno to bol len posledný výkrik v tme, ale aspoň na moment nebol ticho.

Zobrali ho preč zadným vchodom. O hodinu neskôr agentúra vydala správu, že došlo k masívnemu hackerskému útoku zo strany cudzích mocností, ktorého cieľom bolo diskreditovať štátne orgány a šíriť dezinformácie.

Slovensko čítalo Adamovu správu aj Kováčovo vysvetlenie. A boti už pracovali na tom, aby pravdu pochovali pod horou nových klamstiev.

A Architekt chaosu? Ten len mierne upravil svoje parametre a pokračoval v práci. Voľby boli za dverami a on mal ešte veľa práce s tými, ktorí si stále mysleli, že majú slobodnú vôľu.