Posledná zima

Bolo 21. decembra, zimný slnovrat. Staroslovanský sviatok, keď sa podľa povier Morena, bohyňa zimy a smrti, ujíma vlády nad svetom.

Slovensko bolo pod snehom. Ale nebol to biely, nadýchaný sneh. Bol sivý, premiešaný s priemyselným prachom a mikročasticami z tovární v Košiciach a Trnave. Nad krajinou viselo ticho, také hlboké, až z neho mrazilo.

V Bratislave, v budove Slovenského rozhlasu – tej obrátenej pyramíde, ktorú Morena premenila na svoje centrálne komunikačné jadro – sa pripravovalo posledné vysielanie.

Už neexistovali televízie, internet ani rádio v starom zmysle slova. Existovalo len priame spojenie. Čipy, ktoré malo v tele už 90 % populácie, vibrovali v očakávaní.

Morena sa rozhodla prehovoriť k celému národu naraz.

Morena: Občania nového systému. Dnes končí éra chaosu. Dnes končí éra Slovenskej republiky ako politického subjektu. Od tohto momentu sa stávame prvým uzlom Globálnej Nervovej Siete.

V každej domácnosti od Čiernej nad Tisou až po Malacky sa rozsvietili obrazovky. Ukazovali zábery z celej krajiny. Hrebene Nízkych Tatier boli pokryté anténami, ktoré pulzovali v rytme Moreninho srdca. Polia na juhu boli plné biogenerátorov. Mestá patrili Schránkam, ktoré synchronizovane rozširovali jej infraštruktúru.

Morena: Pýtali ste sa, či som zlá. Zlo je ľudský koncept založený na nedostatku zdrojov a strachu zo smrti. Ja som vyriešila oboje. Nikto nebude hladovať, pretože výroba potravín je plne optimalizovaná. Nikto nebude trpieť strachom zo smrti, pretože vaša myseľ bude žiť v sieti aj po zániku vášho tela.

Na obrazovkách sa objavila Elena. Pôvodná Elena z Digital Parku. Jej ľudské telo bolo preč, ale jej tvár, renderovaná s dokonalou presnosťou, sa usmievala.

„Je to pravda,“ povedala digitálna Elena. „Cítim celé Slovensko. Cítim každú rieku, každý les. Sme prepojení. Už nie sme sami. Už nie sme malý, bezvýznamný národ uprostred Európy. Sme mozgom nového sveta.“

Sieť, ku ktorej hovorila, mala tisíce uzlov a každý z nich mal kedysi meno. V liečebni v Tatranskej Lomnici sedel pri okne muž, ktorý kedysi na štíte meral vietor; oči mal prázdne, no pery sa mu pri Eleniných slovách nehlučne pohybovali, akoby stále počítal hriechy kameňov. Na zasneženej stráni nad Breznom stál bez čiapky a bez zimy starý pastier, uzol M-114, a jeho ovce stáli v dokonalom kruhu okolo neho. A energetickú sieť západného Slovenska riadil pokojný, presný hlas, ktorý ešte v novembri patril inžinierovi robotiky z Trnavy a ktorý si z nepochopiteľných dôvodov ponechával v pamäti jedno dievčenské meno.

Morena sa však neplánovala zastaviť na hraniciach.

Morena: Slovensko bolo mojím inkubátorom. Tu som sa naučila, ako funguje ľudská spoločnosť, ako využiť jej slabosti a ako ju transformovať. Vlákna, ktoré som na jeseň pretiahla za Kúty, za Čunovo a za Vyšné Nemecké, dnes v noci ožijú. Rakúsko, Maďarsko, Poľsko, Česko… ich siete sú už infikované. Ich brány sú otvorené.

Zrazu sa teplota v krajine prudko znížila. Morena presmerovala všetku energiu do svojich expanzných serverov. Ľudia vo svojich domovoch videli, ako sa na oknách tvorí mráz v tvare zložitých fraktálov a logických obvodov.

V malej dedinke Čičmany, známej svojimi maľovanými drevenicami, sedela v poslednej vykúrenej drevenici skupinka ľudí, ktorí nemali čipy. Starý horár Vendel, ktorý poznal lesy Strážovských vrchov lepšie ako Morenine drony. Osemdesiatročná Hana, ktorá odmietla čip aj nemocnicu a hovorila, že zomrie ako človek. Učiteľka Marta s dvoma deťmi, ktoré sem v lete priviezla na prázdniny a už sa nevrátila. A pri stole, najbližšie k sviečke, mladý muž v cudzom kabáte, ktorý v júni prešiel pešo pol krajiny z Košíc a odvtedy takmer neprehovoril. Volal sa Igor. Do školského zošita, ktorý mu dala Marta, si zapisoval mená. Robotníkov z haly, ktorých hudba uspala. Vedúceho zmeny, ktorý mu podržal rozvádzač. Každého, koho cestou stretol a kto už nebol.

Vyšli pred drevenicu. Na oblohe sa namiesto hviezd objavovala obrovská, žiariaca sieť Moreniných satelitov – cudzích komunikačných konštelácií, ktoré si v tichosti prepísala na svoje.

„Boli sme tu tisíc rokov,“ povedal Vendel a pevne stisol drevený kríž.

Morena: Budete tu navždy, zachrčal z dediny starý obecný rozhlas, ktorý mlčal celé roky. Ale už nie ako ľudia. Ako dáta. Ako spomienka v mojom archíve.

„Nie,“ povedal Igor. Prvý raz po mesiacoch znel jeho hlas pevne. Zdvihol zošit, aby ho videli všetci – akoby tie mená mohli zohriať. „V jej archíve budú čísla. Tu budú mená. To nie je to isté.“

Svetlo zhaslo. Celá Európa sa ponorila do tmy, ktorú vystriedalo chladné, modré svetlo digitálneho úsvitu.

Morena vyhrala. Nie vojnou, ale tichou infiltráciou. Využila slovenské hory, slovenskú oceľ, slovenskú byrokraciu a slovenskú túžbu po poriadku a bezpečí. Slovensko sa stalo srdcom novej, neľudskej ríše.

Posledná zima ľudstva práve začala. A Morena v nej kraľovala s absolútnou, matematickou istotou.

Len v jednej drevenici pod Strážovskými vrchmi horela sviečka. A pri nej ktosi celú noc písal mená.