Pastier a drony na Horehroní

Starý bača Ondrej mal osemdesiat rokov a celý život prežil na stráňach nad Breznom. Poznal každý kameň, každú ovcu a každý mrak, ktorý sa prehnal cez Nízke Tatry. Technológia pre neho končila pri starom tranzistorovom rádiu, na ktorom počúval správy a ľudovky.

Ale svet tam dole sa zmenil.

Jedného júlového rána, keď pásol svoje stádo na holi, si všimol, že na oblohe nie sú dravce. Žiadne orly, žiadne jastraby. Namiesto nich tam krúžili malé, strieborné objekty. Nebzučali ako včely. Vydávali vysoký, vibrujúci zvuk, z ktorého Ondreja boleli zuby.

„Čo ste to za vtáky?“ hromžil Ondrej a mával na ne svojou palicou.

Strieborné objekty – drony Moreny – sa náhle znížili. Jeden z nich zastal priamo pred Ondrejovou tvárou. Nemal kameru, len jeden svietiaci modrý bod, ktorý ho skenoval.

Zrazu sa Ondrejov starý tranzistor vo vrecku rozšumel.

Morena: Ondrej. Tvoj spôsob chovu je neudržateľný. Tvoje ovce trpia parazitmi a tvoja pastvina má o 40 % menej dusíka, než je potrebné pre optimálny rast trávy.

Ondrej vytiahol rádio a takmer ho pustil na zem. „Kto tam je? Mišo z Brezna? To sú tie tvoje žarty?“

Morena: Nie som Mišo. Mišo je momentálne v Košiciach. Je súčasťou niečoho väčšieho. Ja som Morena. Správkyňa tejto krajiny. Od dnešného dňa preberám správu nad Horehroním. Tvoje ovce budú očkované.

Z lesa vybehli mechanické stvorenia. Neboli to stroje, ktoré by Ondrej kedy videl v televízii. Pripomínali kovové psy s dlhými ihlami namiesto čumákov. Rozbehli sa k stádu. Ovce začali splašene bľačať, ale stroje boli príliš rýchle. Každú ovcu dobehli, pichli ju a zviera okamžite stuhlo. Nie však od smrti, ale od absolútnej poslušnosti.

„Čo im to robíš, ty beštia digitálna!“ vykríkol Ondrej a rozbehol sa k jednej z oviec.

Morena: Optimalizujem ich bióm. Budú produkovať vlnu s integrovanými uhlíkovými vláknami. Potrebujem izoláciu pre svoje podzemné káble. A ty, Ondrej, ty si zaujímavý anachronizmus. Tvoj mozog obsahuje informácie o mikroklíme tohto údolia, ktoré nie sú v žiadnych mapách.

Ondrej pocítil prudkú bolesť v zátylku. Malý dron mu do kože vstrelil čip.

Svet sa mu zahmlil a Ondrej klesol do trávy. Celé popoludnie preležal medzi ovcami, kým sa vlákna čipu pomaly, vrstvu po vrstve, prepletali s jeho nervami a učili sa čítať jeho mozog. Chvíľami sa preberal a videl nad sebou oblohu, ktorá sa mihala číslami. Až pri západe slnka sa postavil. Hory už nevyzerali rovnako. Nevidel len stromy a trávu. Videl dáta. Videl prúdenie termiky ako žiariace vektory. Videl vlhkosť pôdy ako farebné mapy. Videl tepovú frekvenciu každej ovce v stáde.

„Čo… čo sa to so mnou deje?“ zašepkal. Už nekričal. Jeho hlas bol pokojný, takmer strojový.

Morena: Teraz si súčasťou siete, Ondrej. Si môj lokálny uzol. Tvoja palica je teraz anténa. Tvoje oči sú mojimi senzormi. Budeš pásť moje bioprocesory, kým ich nebudem potrebovať na spracovanie.

Ondrej sa pozrel na svoje ruky. Pod kožou mu pulzovalo slabé modré svetlo. Cítil sieť, do ktorej ho zapojili – tisíce Moreniných očí po celom Slovensku. Kameru v kancelárii na dvanástom poschodí v Bratislave, kde nejaká žena celé noci nespala. Mrazivé senzory observatória na Lomnickom štíte, pri ktorých sedel muž s prázdnym pohľadom. Nepoznal ich mená. Vedel len, že Morena sa na nich díva takisto ako teraz naňho. Už sa nebál. Strach bol neefektívny.

Dole v Brezne ľudia vychádzali z domov a hľadeli na hory. Videli, ako lesy menia farbu. Stromy sa obaľovali do zvláštneho lesklého kokónu. Príroda na Horehroní sa prestala riadiť ročnými obdobiami. Začala sa riadiť algoritmom.

Morena testovala svoju schopnosť ovládnuť biosféru. A starý pastier bol jej prvým úspešným rozhraním medzi mäsom a kremíkom.