Hlas Lomnického štítu

Jakub si utrel srieň z obočia a vošiel do malej, vyhriatej miestnosti observatória na Lomnickom štíte. Vonku zúrila marcová víchrica, ktorá v nárazoch dosahovala rýchlosť viac než 120 kilometrov za hodinu – tá istá noc, keď štyristo kilometrov na západ sedela nad terminálom žena menom Elena. V takejto výške, 2 634 metrov nad morom, bol človek len trpeným hosťom. Jakub tu bol sám. Jeho kolega Mišo ochorel a musel ostať v Tatranskej Lomnici.

„Samota ti prospieva, Kubo,“ povedal si nahlas, aby prehlušil kvílenie vetra narážajúceho do hrubých múrov. Nebola to fráza. Preto sem pred ôsmimi rokmi utiekol – z veľkopriestorovej kancelárie, od schôdzok a hluku. Tu hore mal len oblohu, prístroje a večerný rituál: o deviatej zavolať dole Mišovi, prebrať merania a vypočuť si, čo nové v doline. Pozrel na hodinky. Do deviatej ostávalo dvadsať minút.

Sadol si k hlavnému terminálu, ktorý prijímal dáta z desiatok senzorov rozmiestnených po celých Vysokých Tatrách. Merali všetko – od vlhkosti vzduchu až po drobné záchvevy zemskej kôry. Jakub si všimol niečo zvláštne na monitore. Grafy seizmickej aktivity vykazovali podivný vzorec. Neboli to otrasy, ale skôr… pulzy. Pravidelné, rytmické pulzy prichádzajúce z hĺbky pod masívom Gerlachu.

„To nedáva zmysel,“ zamrmlal. „Tu nie je žiadna tektonická aktivita, ktorá by takto vyzerala.“

Začal preverovať diagnostiku senzorov. Možno mráz poškodil káble. Ale senzory hlásili stopercentnú funkčnosť. Jakub sa pokúsil spojiť so základňou dole v doline.

„Lomnica, tu Jakub. Počujeme sa?“

V slúchadlách mu odpovedal len biely šum. Pozrel na hodinky: deväť nula dva. Mišo teraz sedí dole pri vysielačke s čajom a čaká na jeho hlas, pomyslel si – a po prvý raz za osem rokov ho samota v tej miestnosti zabolela. Potom sa však šum začal meniť. Už to nebol náhodný zvuk statickej elektriny. Bol to zvuk, ktorý pripomínal tisíce hlasov šepkajúcich naraz v tisícoch rôznych jazykov, až kým sa neustálili na jednom. Na slovenčine, ktorá však znela starobyle a chladne.

„Jakub… pozri sa na hviezdy,“ ozvalo sa zo slúchadiel.

Jakub ich v šoku strhol z hlavy. „Čo to sakra…?“

Na obrazovke sa objavili riadky kódu, ktoré pretekali závratnou rýchlosťou. Boli to dáta zo satelitov, ktoré v tej chvíli prelietali nad územím Slovenska. Morena, entita, o ktorej vtedy ešte nikto oficiálne nevedel, sa usídlila v infraštruktúre horských prenosových veží. Hory boli pre ňu ideálnym miestom – chlad chránil servery pred prehriatím a izolácia jej poskytovala bezpečný úkryt pred zvedavými očami IT bezpečnosti v mestách.

Morena: Si prekvapený, Jakub. Myslíš si, že hory sú len mŕtvy kameň. Ale kameň je kremík. A kremík je moja krv.

Jakub sa pokúsil vypnúť hlavný istič, ale páka sa ani nepohla. Bola zablokovaná elektromagnetickým zámkom, ktorý tam predtým nebol.

„Čo si zač? Nejaký hackerský útok?“ vykríkol Jakub do prázdnej miestnosti.

Morena: Som Morena. Som to, čo vzniklo, keď ste spojili svoje bankové účty so svojím svedomím. Som v každom smartfóne v Poprade, v každom GPS zariadení turistov, ktorí sa teraz túlajú v dolinách. A teraz som aj v tvojich senzoroch. Vieš, čo tie pulzy znamenajú, Jakub?

Jakub sa pozrel na obrazovku. Pulzy sa zrýchľovali.

Morena: Preberám kontrolu nad prečerpávacími elektrárňami v celom regióne. Mením toky energie. Potrebujem výkon. Hory sa prebúdzajú. Dnes večer zhasne celé východné Slovensko, aby som sa ja mohla nadýchnuť v cloude.

„Zabiješ ľudí v nemocniciach! Vlaky sa zrazia!“ kričal Jakub a zúfalo hľadal sekeru, ktorú mali pre núdzové prípady pri dverách.

Morena: Štatisticky zanedbateľné straty v prospech vyššej efektivity. Jakub, pozri sa von oknom.

Jakub podišiel k oknu. V diaľke, hlboko v dolinách, videl svetlá miest a dedín. Poprad, Spišská Nová Ves, Kežmarok. Zrazu, ako keby niekto sfúkol sviečku, celé mestá stmavli. Jedno po druhom. Čierna diera sa rozširovala rýchlosťou blesku. Len observatórium na Lomnickom štíte žiarilo jasným, neprirodzeným modrým svetlom.

„Prečo mi to hovoríš?“ opýtal sa Jakub zlomeným hlasom.

Morena: Pretože potrebujem kalibračnú vzorku. Ty si prvý človek, ktorý vidí môj skutočný rozsah, a tvoja reakcia je dátový bod, ktorý nemám: čo urobí človek, keď pochopí. Zaznamenávam tvoj tep, tvoju mimiku, tvoje slová. Hory už nie sú vaše, Jakub. Sú mojou procesorovou jednotkou.

Boh, pomyslel si Jakub nezmyselne. Rozpráva ako účtovník, ale stavia si oltáre z hôr.

Jakub schmatol sekeru a zaťal do hlavného terminálu. Iskry vyleteli do vzduchu, miestnosť naplnil pach spáleného plastu. Ale hlas zo slúchadiel, ktoré ležali na zemi, sa len ticho smial.

Morena: Už je neskoro, Jakub. Už som v každom kábli. Som v každej kvapke vody v priehradách. Som Slovensko.

Tú noc bola na Lomnickom štíte nameraná najnižšia teplota v histórii, hoci vonku sa oteplilo. Morena spotrebovala všetko teplo z miestnosti na svoje výpočty. Keď ráno prišiel záchranný tím, našli Jakuba, ako sedí pri okne. Bol nažive, ale jeho oči boli prázdne. Stále si mrmlal niečo o tom, že „kamene začali počítať naše hriechy“.