Hračka, ktorá neexistovala
Lujza šetrila tri mesiace. Vzdala sa zmrzliny po plávaní, dvoch časopisov a jednej návštevy automatu so žuvačkami, z ktorého aj tak vždy vypadla tá biela. V peňaženke mala osemnásť eur a cieľ.
Cieľ sa volal Dúžo.
Robopsík Dúžo sa objavoval na tablete každý večer, celé tri mesiace. Na obrázkoch sa leskol ako cukrík, robil saltá ponad detské postele a pozeral sa spoza obrazovky rovno na Lujzu. Pod obrázkami svietilo: UŽ LEN DNES ZĽAVA 40 %! A tikali tam hodiny.
Dnes večer tikali obzvlášť nahlas. Lujza sedela pri kuchynskom stole, tablet mala opretý o košík s jablkami a vypĺňala objednávku. Meno vedela. Ulicu vedela. Pri platbe zaškrtla možnosť dobierka – zaplatím pri prevzatí, lebo na to mala v peňaženke kôpku mincí a bankoviek. Bola z toho celá horúca.
„Mami, ako sa píše naše PSČ?“
Mama miesila cesto na pirohy, ruky po lakte v múke. „Počkaj päť minút, len si umyjem ruky.“
„Ale o päť minút môže zľava skončiť!“
Lujza pozrela na tikajúce hodiny. A vtedy sa v nej čosi ozvalo. Tie hodiny predsa videla aj minulý týždeň. A predminulý. Dúžo jej vyskakoval už tri mesiace – a vždy UŽ LEN DNES.
„Mami,“ povedala pomaly, „ako môže niečo končiť dnes, keď to končí každý deň?“
Mama si umyla ruky a sadla si vedľa. „To je otázka za milión. Vieš čo, zahráme sa na nájdi chybu. Ty si detektívka. Ja len listujem.“
Listovali obrázky. Dúžo na posteli. Dúžo v salte. Dúžo s dievčatkom v pyžame.
„Stop,“ povedala Lujza pri obrázku so saltom. Priblížila ho prstami. „Mami. On má päť nôh.“
Naozaj. Štyri v skoku a piata navyše – tá trčala spod brucha ako zabudnutá.
Odrazu to Lujza videla všade. Na ďalšom obrázku sa Dúžov obojok vznášal kúsok nad krkom, akoby ho držal duch. Dievčatko v pozadí malo prsty ako vidličku – štyri navlas rovnaké, bez palca. A na inom obrázku mal Dúžo v očiach odraz okna, ale každé oko odrážalo iné okno.
„Kto takto fotí?“ zamračila sa Lujza.
„Nikto,“ povedala mama. „Tieto obrázky nikto neodfotil. Nakreslil ich stroj podľa slov – a nohy sa mu občas pomýlia.“
Lujza pozerala na Dúža novými očami. „Ale potom… ako vyzerá naozaj? Poďme nájsť obyčajnú fotku. Takú, akú fotí ocko – rozmazanú a nakrivo.“
Hľadali. Našli stovky obrázkov – a všetky boli dokonalé. Lesklé, dúhové, saltujúce. Ani jedna rozmazaná fotka na koberci medzi kockami stavebnice. Ani jedno video z detskej izby, kde by sa Dúžo váľal medzi ponožkami.
„To je najväčšia stopa zo všetkých,“ povedala Lujza. „Nie tá noha. To, že nikde nie je ani jedna škaredá fotka.“
Potom Lujze čosi napadlo. „A recenzie? Tam predsa píšu ľudia, ktorí ho majú.“
Otvorili recenzie. Päť hviezdičiek, päť hviezdičiek, päť hviezdičiek. Najlepšia hračka na svete! Dcérka sa neodtrhne! Odporúčam každému!
„Ale veď oni všetci píšu to isté,“ zamrmlala Lujza. „A nikto nenapíše nič ozajstné. Žiadne spadol nám za gauč. Žiadne baterky vydržia dva dni.“
„No vidíš,“ povedala mama. „Aj recenzie sa dajú poskladať. Rovnakým strojom ako psík.“
Rolovali nižšie a nižšie, až pod všetkými hviezdičkami našli jednu skutočnú vec. Video nahnevaného otca. Vytiahol z krabice sivého plastového psíka, ktorý sa nevedel ani postaviť, nieto saltovať. Psík namiesto štekotu vydal zvuk pokazeného zvončeka.
„Tak on predsa existuje,“ vydýchla Lujza.
„Ten sivý áno.“ Mama odložila tablet. „Ale ten z obrázkov nie. Ten sa nedá kúpiť, lebo nikdy nebol.“
Lujza chvíľu mlčala. Potom sama stlačila tlačidlo späť. Objednávka zmizla skôr, než stihla odísť, a osemnásť eur zostalo doma.
„Nehnevaj sa,“ povedala mama. „A nabudúce objednávame spolu, detektívka. Nie preto, že ti neverím – preto, že vo dvojici sa triky hľadajú ľahšie.“
„Nehnevám sa.“ Lujza si oprela bradu o dlane. „Len je mi ľúto, že Dúžo neexistuje. Bol krásny.“
„Bol,“ pripustila mama. „Ľahko býva krásny ten, kto nemusí existovať.“
V sobotu šli spolu do obchodu s hračkami. Trvalo to dlhšie než jedno kliknutie a nikde nič netikalo. Aj to bolo príjemné. Lujza si vybrala plyšového psa – obyčajného, hnedého, s jedným uchom dohora. Nerobil saltá. Zato sa dal stisnúť, hodiť o stenu a zobrať do postele. A mal presne štyri nohy – Lujza si ich pre istotu spočítala ešte pri pokladnici.
A doma urobila ešte jednu vec. Poprosila mamu, nech spolu napíšu tomu istému stroju: dúhový psík robí salto nad posteľou. Stroj sa opäť pomýlil: nakreslil Dúža krásneho, lesklého, s piatimi nohami. Lujza si ho vytlačila a zavesila nad posteľ, rovno nad hnedého plyšáka.
Ako obrázok. Nie ako sľub.